Dnes na Den ludskych prav a v den, kedy europsky parlament odmietol kontroverznu spravu ESTRELA sa pred belgickou ambasadou v Bratislave zhromazdilo asi 50 obcanov, ktori takto vyjadrili protest proti zakonu o eutanazii deti momentalne prerokuvanemu v belgickom parlamente.V prilohe Vam posielam prihovor, ktory odznel na zhromazdeni. Po nom ucastnici polozili sviece k ambasade, aby tak vyjadrili vyzvu pre belgickych zakonodarcov, aby nepodporovali kulturu smrti, ale kulturu zivota, ktora si vazi kazdeho cloveka v ktoromkolvek stadiu zivota.
obciansky aktivista
Vážení zhromaždení,
na začiatok mi dovoľte Vám poďakovať, že ste si našli v tomto predvianočnom termíne čas, aby ste prišli verejne vyjadriť svoj postoj k ochrane života každého človeka. Veľmi si vážim účasť každého z Vás a ochotu obetovať svoj čas, pohodlie…
Dovoľte mi na úvod pripomenúť tým, ktorí ešte nezačuli tú výbornú správu, že správa španielskej socialistickej poslankyne Edite ESTRELA natláčajúca napr. zrušenie výhrady vo svedomí, liberalizáciu potratov či sexualizáciu detí od útleho veku štátom Európskej únie DNES BOLA ODMIETNUTÁ. Je to silné svedectvo a povzbudenie pre nás všetkých bojujúcich za ochranu ľudskej dôstojnosti a života.Vďaka všetkým, ktorí sa pričinili a písali poslancom EP.
Dnes sme sem prišli, aby sme pokojným spôsobom a verejne vyslali odkaz, tentokrát do Belgického kráľovstva. V parlamente tejto krajiny sa prejednáva návrh zákona umožňujúci požiadať o eutanáziu, teda zabíjanie detí na požiadanie bez obmedzenia veku, ak sú nevyliečiteľne choré a trpia. My všetci si uvedomujeme, že choroba prináša chorému ako aj jeho rodine bolesť, ťažkosti, utrpenie, beznádej a často aj smrť. Napriek tomuto ťažkému bremenu, ktoré však má okrem bolesti vždy aj svoj ďalší význam, si vážime každý ľudský život a sme vďační za každú minútu, ktorú môžeme stráviť s našimi drahými v kruhu rodiny. Ak má rodina zdravé základy, je silná, aj tieto ťažké momenty zvládne. Preto je potrebné chrániť a podporovať rodinu.
Chceme preto DNES, 10. decembra na DEŇ ĽUDSKÝCH PRÁV, pripomínajúc si 65 rokov od prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv v roku 1948, pokojným spôsobom apelovať a žiadať belgických poslancov, aby do našej SPOLOČNEJ Európy prinášali hodnoty a postoje, vďaka ktorým si budeme vážiť každý život a chrániť ho v každom štádiu – v mladosti, v starobe, pred narodením ako aj v chorobe. Opačné pseudo-hodnoty ničia našu civilizáciu a pohŕdajú koreňmi, z ktorých vzišla ako aj obeťami našich predkov snažiacich sa o ľudskú dôstojnosť každého človeka a mier. Matka Tereza hovorí, že sa nemožno čudovať, že sú vo svete vojny, že sa zabíjame navzájom, ak sa vedie vojna už proti dieťaťu pod maminým srdcom. Musíme teda ísť ku koreňom – začať si vážiť každý život.
ŽIADAME belgických poslancov, politikov, členov vlády ako aj členov kráľovskej rodiny, aby odmietli liberalizáciu zákonov umožňujúcich eutanáziu a ďalšie prejavy KULTÚRY SMRTI; žiadame ich, aby naopak prijali také KONKRÉTNE opatrenia, ktoré budú tieto tendencie potláčať a vyzdvihovať tak hodnotu života každého človeka – mladého, staršieho, nenarodeného aj chorého. Uvedomujúc si aj našu realitu prenášame tento apel aj na politikov, poslancov a vládcov našej krajiny ako aj ďalších krajín Európy, Európskej únie a sveta.
Ochrana života a dôstojnosti každého človeka nepozná hranice, preto aj my zo Slovenska prichádzame DNES pokojne sem k belgickej ambasáde a ukladáme zapálené sviece, aby sme v tomto predvianočnom čase vyjadrili našu vôľu a apel na belgických zákonodarcov – CHRÁŇTE ŽIVOT KAŽDÉHO ČLOVEKA!
Ako vzniká „legenda“
Tisíce ľudí sa lúči na futbalovom štadióne v juhoafrickom Sowete so zosnulým exprezidentom Nelsonom Mandelom, ktorý zomrel 5. decembra 2013 vo veku 95 rokov. Na podujatí sa zúčastňujú smútiaci Juhoafričania, návštevníci zo zahraničia a takmer 100 prezidentov, premiérov, náboženských lídrov a predstaviteľov kráľovských rodín. Napriek dažďu sa zišli na mieste, kde Mandela, označovaný za otca národa, v roku 2010 poslednýkrát vystúpil na verejnosti, keď sa zúčastnil na finále majstrovstiev sveta vo futbale.
Desiatky tisícov hlasov zazneli, keď sa o 11.00 SEČ hymnou Juhoafrickej republiky začala veľkolepá pietna spomienka za zosnulého exprezidenta. Na podujatí sa zúčastnili smútiaci Juhoafričania, návštevníci zo zahraničia a takmer 100 prezidentov, premiérov, náboženských lídrov a predstaviteľov kráľovských rodín.
S prejavom vystúpil aj americký prezident Barack Obama, ktorý bol na pietnej akcii s manželkou. Na poslednej rozlúčke sa zúčastnila aj bývalá šéfka diplomacie USA Hillary Clintonová či kubánsky prezident Raúl Castro.
Napriek dažďu sa zišli na mieste, kde Mandela, označovaný za otca národa, v roku 2010 poslednýkrát vystúpil na verejnosti, keď sa zúčastnil na finále majstrovstiev sveta vo futbale. Smútiacich neodrádza ani silný dážď. V pohotovosti je 11-tisíc policajtov, ktorí dohliadajú na bezpečnosť počas rozlúčky s jednou z najväčších postáv 20. storočia.
Výber výrokov, ktoré vo svojich prejavoch predniesli vybraní štátnici:
* americký prezident Barack Obama: „Nebol bustou vyrobenou z mramoru, bol to muž z mäsa a kostí… Je ťažké vynášať do neba akéhokoľvek človeka… A aké ťažké je urobiť tak v prípade giganta dejín, ktorý posunul národ smerom k spravodlivosti.“
* generálny tajomník OSN Pan Ki-mun: „Urobil to znova… Vidíme lídrov reprezentujúcich množstvo pohľadov a ľudí najrôznejších príbehov. Všetci sú tu, zjednotení.“ „Ukázal nám úžasnú silu a schopnosť odpúšťať a spájať ľudí navzájom.“
* Andrew Mlangeni, bývalý blízky priateľ Mandelu: „Madiba sa na nás tu dole pozerá a nepochybne sa usmieva, keď sleduje svojich milovaných krajanov a krajanky, ako oslavujú jeho odkaz.“
* Cyril Ramaphosa, predseda strany Africký národný kongres, ktorá bojovala proti apartheidu: „Ak prší, keď ťa pochovávajú, znamená to, že tvoji bohovia ťa vítajú a brány neba sú pravdepodobne takisto otvorené.“
Mandela, ktorý sa stal svetoznámym vďaka dlhoročnému boju proti apartheidu, zomrel vo štvrtok vo veku 95 rokov.
Laureát Nobelovej ceny mieru sa od septembra vo svojom dome v Johannesburgu zotavoval z pľúcnej infekcie po tom, ako bol tri mesiace hospitalizovaný v kritickom stave. Jeho zdravie sa však v posledných dňoch opäť zhoršilo a ťažkostiam spojeným s infekciou nakoniec podľahol.
9. august 2013
Zatiaľ čo 95 ročný Nelson Mandela z Južnej Afriky leží v nemocnici, médiá celého sveta ho vykresľujú ako nadživotnú hrdinskú postavu a osloboditeľa svojho ľudu. Je to pravda alebo fikcia? A ako ho budú súdiť poctiví historici?
Oficiálna verzia znie asi takto: Nelson Rolihlahla Mandela sa narodil v roku 1918 v kráľovskej rodine kmeňa Thembi. Vyštudoval právo na dvoch prestížnych univerzitách. Vstupom do Afrického národného kongresu (ANC) sa zapojil do “antikoloniálnej politiky”. Suverenitu černochov chcel získať nenásilnými protestami. V roku 1962 bol zatknutý a odsúdený za sabotáž a sprisahanie za účelom zvrhnúť vládu a bol odsúdený k doživotnému väzeniu.
Medzinárodné kampane požadovali jeho prepustenie, ku ktorému nakoniec došlo v roku 1990 a Mandela bol oslavovaný medzinárodnými médiami ako mučeník a obeť bieleho rasizmu. Táto popularita ho vyniesla v roku 1994 až na post prezidenta Juhoafrickej republiky, na ktorom ďalej pokračoval v boji za “koniec etnického napätia a rasovú rovnosť.” Za tie roky dostal Mandela viac než 250 ocenení, vrátane Nobelovej ceny za mier v roku 1993, americkej Prezidentskej medaily za slobodu a sovietsky Leninov rád.
Toto bola oficiálna verzia. Jeho kritici však majú iný názor. Poukazujú na skutočnosť, že Mandela nebol väznený za boj proti apartheidu alebo segregácii v Afrike, ale za to, že bol komunistický bombový atentátnik a vrah v službách Sovietskeho zväzu.
Gerilová útočná sila ANC, známa ako Umkhonto we Sizwe—MK alebo “Kopija národa”, bola založená v roku 1961 Mandelom a jeho poradcom, Litovským Židom a komunistom Joe Slovom (pôvodným menom Yossel Mashel Slovo), ktorý bol oficiálne menovaný generálnym tajomníkom Juhoafrickej komunistickej strany v roku 1986. Slovo naplánoval mnoho teroristických útokov ANC, vrátane útoku na jadrovú elektráreň Koeberg neďaleko Kapského mesta z 8. januára 1982, bombového útoku na Church Street z 20. mája 1983, pri ktorom zahynulo 19 ľudí, či odpálenie bomby v aute pri bare Magoo v Durbane, pri ktorom zahynuli traja ľudia a 73 bolo zranených.
V roku 1962 bol Mandela zatknutý spolu aj s devätnástimi ďalšími osobami – polovica z nich boli bieli židovskí komunisti – pri policajnej razii v centrále ANC na farme patriacej Andrewovi Goldreichovi, komunistickému židovi.
Súdny proces sa konal v Rivonii v rokoch 1963 a 1964. Obžalovaní boli súdení za 221 sabotáží, ktorých cieľom bolo zvrhnúť vládu a zo sprisahania na pomoc zahraničným vojenským jednotkám pri ich invázii do Juhoafrickej republiky za účelom presadenia cieľov komunizmu.
Žalobca Percy Yutaro povedal na súde, že “požiadavky na výrobu munície boli postačujúce na vyhodenie do povetria mesta o veľkosti Johannesburgu.”Mandela unikol trestu smrti a skončil s doživotným žalárom.V roku 1990 získali komunisti stojaci za Mandelom dostatok sily, aby si vynútili jeho prepustenie. Apartheid bol zrušený v roku 1992 a ANC sa dostal k moci v roku 1994, keď sa stal Mandela prezidentom. Slovo sa stal jeho ministrom.Krátko nato boli Mandela, Slovo a skupina vodcov ANC nakrútení, ako spievajú sľub zabiť všetkých bielych v Južnej Afrike.
Súčasný prezident Juhoafrickej republiky Jacob Zuma, taktiež z ANC, bol natočený ako v januári 2012 spieva pieseň s názvom “Zabi Búra” pred davom tisícov černochov, zatiaľ čo dav jasal a tancoval. Pieseň obhajuje vraždy potomkov pôvodných bielych osadníkov v Južnej Afrike, s textami podnecujúcimi čiernych postrieľať bielych poľnohospodárov.
Mandelova bývalá manželka Winnie, tiež dlhoročná aktivistka ANC, preferuje metódu nazvanú “upaľovanie s náhrdelníkom”, kedy sa benzínom naplnené pneumatiky umiestnili okolo krku obete a zapálili. “S našimi zápalkami a našimi náhrdelníkmi oslobodíme túto krajinu,” je jej neslávne známy výrok.(Mandela v čase vrážd “upaľovaním s náhrdelníkom” bol vo väzbe. Týmto spôsobom zomrelo odhadom 3 tisíc obetí.)
Od roku 1994 bolo černochmi v Južnej Afrike brutálnym spôsobom zavraždených 68 tisíc bielych. Spôsobom, ktorý je príliš hrozné popísať. Vrátane 4 tisíc Búrov, ktorých poľnohospodárske farmy boli zabavené divokými vrahmi o celkovej ploche viac než 25 tisíc štvorcových kilometrov.
Na rozdiel od všeobecného presvedčenia, drvivá väčšina černochov v Južnej Afrike nie sú domorodci, ale prišli v miliónoch zo susedných krajín až potom, keď bieli Búrovia vytvorili krajinu s prosperujúcou ekonomikou, príležitosťami k vzdelávaniu a zdravotnými výhodami.Pod rukami bielych sa černosi v Juhoafrickej republike tešili lepším životným podmienkam, než akékoľvek iné africké krajiny, kde sa černosi navzájom zabíjali v kmeňových vojnách.
V roku 1994, teda v rovnakom roku, ako sa stal Mandela prezidentom, kmeň Hutuov zabil v Rwande 80 tisíc Tutsiov. Ku podobným kmeňovým genocídam došlo v Kongu, Etiópii, Somálsku, Čade, Mali, Zimbabwe, Angole a mnohých ďalších afrických krajinách. Kmeňové barbarstvo a genocída boli vždy spôsobom života Afričanov. Odkedy Mandela prevzal moc, Juhoafrická republika sa stala krajinou Tretieho sveta. Z najbezpečnejšej krajiny v Afrike sa stala svetovým hlavným mestom znásilnení a vrážd. V Johannesburgu dôjde každý rok k piatim tisícom vrážd. Nezamestnanosť stúpla z 5 % v roku 1994 na súčasných 50 %.
Južná Afrika má taktiež najväčší počet ľudí nakazených vírusom HIV / AIDS vo svete. V roku 2007 bolo viac ako 18% dospelej populácie, alebo 5,7 milióna ľudí, nakazených AIDS. V roku 2010 sa odhaduje, že na AIDS zomrelo 280,000 ľudí.Keď poodhrnieme oponu mediálnych mýtov o “polobohovi Mandelovi” v čase jeho súmraku, môžeme povedať len jedno – “Spánombohom”.
Preklad: ::prop, http://www.protiprudu.org
Zdroj: American Free Press
