Bolo to päť dní pred Vianocami. Duch doby ma nejako zvlášť nepohltil, dokonca mi nič nehovorili ani autá naplnené vecami po strechy pred shopping centrami. Vo vnútri sa tomu však už nedalo vyhnúť. Smršť nákupných vozíkov a kupujúcich zahltila všetky uličky. Načo som sem vlastne chodil? Nohy aj hlava začali neznesiteľne bolieť.
Môj zoznam obsahoval niekoľko mien, ktoré tvrdili , že nechcú nič, ale ja som aj tak vedel, že keby som im nič nekúpil, tak by som ich zranil. Vyberať niečo ľuďom, ktorí majú takmer všetko, som pokladal za všelijaké, len nie zábavné. Rýchlo som napĺňal vozík poslednými položkami a presúval som sa k pokladniam. Vybral som si najkratší rad, ale aj tak to vyzeralo minimálne na dvadsať minút.
Vpredu boli dve malé deti. Chlapec asi desaťročný a dievčatko mohlo mať päť. Chlapec mal zodraný kabát a neprimerane veľké tenisky vykúkajúce spod naopak vyrastených nohavíc. V špinavých rukách zvieral niekoľko pokrčených dolárov. Oblečenie dievčaťa bolo podobné oblečeniu zrejme brata. Na hlave mala hustý zlepenec kučeravých vlasov. Na ústach zvyšky včerajšej večere. V rukách niesla nádherný pár zlatých blýskavých papučiek. Ako znela z reproduktorov hudba, vlnila sa úplne mimo rytmu, ale šťastne.
Keď konečne prišiel na nich rad, dievčatko starostlivo položilo topánky na pokladničný pás. Zaobchádzala s nimi, ako keby išlo o poklad. Pokladníčka vytlačila účtenku: „Bude to 6,09 dolára.“, povedala. Chlapec pred ňu položil svoje skrútené bankovky a začal prehľadávať vrecká. Konečne dal dokopy sumu, ktorú mal. Bolo to 3,12 dolára. „Asi ich budeme musieť dať naspäť.“, povedal statočne „Prídeme si po ne inokedy. Možno zajtra.“ Do toho sa ozval mierny vzlyk malej sestry: „Ale Ježiškovi by sa tie topánočky páčili. „, už plakala. „Dobre ideme domov a musíme trochu viac robiť. Neplač. Prídeme po ne inokedy.“
Rýchlo som podal pokladníčke tri doláre. Však decká dlho čakali, aby si vypočuli tento ortieľ a nakoniec, veď sú Vianoce. Náhle ma objal pár malých rúk : „Ďakujem, pane.“. „Čo si myslela, keď si hovorila, že Ježiškovi by sa topánky páčili? „, spýtal som sa. „Naša mama je chorá a ide do neba. Oco povedal, že možno pred Vianocami už bude s Ježišom.“, hovorilo mi dievča. „Učiteľ čo ma učí v nedeľnej škole povedal, že ulice v nebi sa jagajú, sú zlaté. Nebude to super? Moja mama bude mať topánky, ktoré sa budú úplne hodiť na tie ulice.“
Oči sa mi začali plniť slzami keď som ju počúval a pozeral na jej od prúdov sĺz pruhovanú tvár. „Áno“, povedal som „určite to bude super.“ V duchu som sa poďakoval Bohu, že použil tieto dve deti, aby mi pripomenul pravého ducha obdarovávania.
Vianoce nie sú o sume peňazí, ktorú vydáme. nie o tom, aký dojem urobíme na priateľov a príbuzných. Vianoce sú o láske v srdci, ktorú s nimi zdieľame tak, ako ju zdieľal Ježiš s každým jedným z nás. Vianoce sú o narodení Ježiša, ktorého Boh poslal na svet, aby ukázal, ako veľmi nás miluje. Prosím, ukážte túto svoju lásku cez tieto prichádzajúce Vianoce. Toto je jedno z mojich osobných svedectiev. Terry Hudson
