Publikované: 23.12.2013 o 21:44Autor: Martin Ližičiar

Jeho rodinu tvorí plus mínus 250 chlapcov a dievčat. Žijú pod Tatrami v dedinke Žakovce. Cesta+ sa s ním rozprávala o duchovných cvičeniach, ktoré prežil počas posledného roka, pýtali sme sa na Vianoce a to, ako ich oslavujú. A nemohli sme sa nedotknúť dvoch dôležitých tém: Božieho požehnania a Božieho milosrdenstva. Narodeninový oslávenec na Štedrý deň. Farár Maroš Kuffa (54).

Ako sa Vám darí?

Tento rok som si zažil silné duchovné cvičenia. Kázané rečou, ktorej rozumiem.

Čo sa stalo?

Na jar som padol tak nešťastne, že sa mi prehol malíček na druhú stranu, visel ako mäsiarsky hák. Vyťahoval som z potoka kameň. Chlapci okolo hneď zhíkli: „Farár, čo budeš robiť?“ Pozrel som sa do neba, chytil malíček a vyrovnal ho. Dnes mi funguje, no bolí ma. Potom som sa potkol o posteľ, vykĺbil som si stredný prst. Neskôr som išiel k Rómom, v osade pomáhame tým najchudobnejším. Majú opačné reflexy ako my. Padala skriňa, ja som k nej priskočil, oni odskočili, zachytil som ju tesne nad zemou. Vykĺbil som si ďalší prst. Na pravej ruke som si pribuchol malíček do Ávie, na ďalší prst mi padlo železo tak, že mi začal krvácať a rozdrúzgalo mi necht.

Asi to bol zaujímavý pohľad na vaše ruky…

Pozeral som sa na ne pri večernej modlitbe a pomyslel som si: „Som asi jediný na svete, čo má každý druhý prst preč.“ Boh ku nám hovorí. Pochopil som to až neskôr v lete, keď mi Boh povedal: „Farár, už si si zvykol na polámané prsty.“

Čo sa udialo v lete?

Pamätám si na to veľmi dobre, bolo to 4. augusta. Pre mňa je najlepším relaxom kôň, nemám iné možnosti, kam ísť. Sadnem na koňa a idem k Panne Márii do Levoče. Čím som starší, tým mám k Božej Matke vrúcnejší vzťah.

Bolo horúco, mal som staršie tričko a klobúk. Povedal som si, že môžem ísť aj v klobúku, veď hneď vojdeme do lesa. Čo sa stalo? Už stokrát som spadol z koňa. Raz som padol ja, raz kobyla, no vždy som sa dvihol. No nikdy som nezažil pád, ako teraz. Kobyla z ničoho nič vyskočila, asi uvidela hada. Ja som len zazrel z veľkej výšky zadok kobyly a dostal som úder do hrude. „To zle dopadne,“ pomyslel som si. Vykríkol som iba: „Mária!“ Kobyla to počula, môže to dosvedčiť. (smiech). Vždy sa oplatí zakričať na Máriu.

Ostali ste ležať na zemi?

Stŕpli mi obe nohy a pocítil som obrovskú bolesť v drieku. Pomyslel som si len: „Budeš na vozíčku. Ako to dokážem pri mojej povahe? A čo moji ľudia?“ Verte mi, alebo nie, povedal som Bohu svoje fiat. Bože staň sa tak, ako chceš ty.

Ak povieš Bohu fiat, bolesť neprestane, ani nedostaneš vysvetlenie, ale budeš mať v duši pokoj. Ja som ho mal. Pozeral som sa, kde je kobyla, videl som kamene, nemal som mobil, chodiť som nevládal. Bolo mi jasné, že musím ísť nazad na koni. Priplazil som sa ku kobyle a po prednej ľavej nohe som vyšiel hore. Kobyla erdžala, ja som híkal. Dokelu, remene zostali dole. Musel som znova dolu, a zasa hore, bolo to utrpenie.

Keď som sa vrátil nazad, dal som odstrojiť kobylu, ľahol som si a už som sa nepostavil.  Všetko stuhlo. Môj otec má také správne „hefty“, spýtal sa ma: „Čo sa opúšťaš ako kravský chvosť?“ Pomyslel som si, čo môžem urobiť? Môžem žmurkať očami a kývať zubami.

Toto som robil. Sedem týždňov som vstával pred východom slnka, modlil som sa a vymyslel som si rôzne cviky. Všelijako som sa krútil, až po hranicu bolesti. Po čase som sa zrazu postavil na dve barle: „Bože, toto je Amerika, do konca života budem na barlách.“ (smiech).

Čo Vám tým chcel Boh povedať?

To je tajomstvo medzi mnou a Ježišom.  Dva roky som sa trápil nad tým, ktorou cestou ísť. Mám ísť po tej alebo po druhej? Keď pôjdem po prvej a niektorí pôjdu za mnou, koľkých dopletiem? Bože, kde je pravda? Padol som z koňa a už to nebola ani prvá, ani druhá cesta. Nedávaj Bohu mantinely. Zrazu sa mi otvorili oči uvidel som tretiu cestu, ktorá bola nádherná a ktorú som predtým nevidel. Pochopil som, že Boh mi hovoril cez prsty a ja som to nechcel pochopiť. Boh má prostriedky aj na farárov. Hovorí svojou rečou a keď nechceme počúvať, tak pritvrdí.

Kňazi sa ma neskôr na rekolekciách pýtali: „Marián, svätý Pavol, keď spadol z koňa, oslepol. Oslepol si aj ty?“ „Nie, milý priateľ, oveľa lepšie vidím.“ Utrpenie, bolesť, poníženie, pokorenie (aj nespravodlivé) vždy očistí človeka v láske. Boh neprišiel odstrániť utrpenie, ani ho vysvetliť, prišiel mu dať zmysel. Každú bolesť môžeš premeniť na lásku, to je tajomstvo utrpenia.

Zašli ste po páde aj za lekárom?

Dievčatá ma volali po páde na röntgen, no povedal som im, že nejdem. „Prečo, pán farár?“ spýtali sa. „Videli ste už Winnetoua na röntgene?“ (smiech).

Vaši chlapci hovoria, že ste tvrdohlavý.

To, čo nazveme u seba zásadovosťou, u druhého pomenujeme tvrdohlavosťou. Čo u seba nazveme podnikavosťou, druhému povieme, že je drzáň. Máme tendenciu, že o sebe hovoríme vždy lepšie. Preto je dobré, keď si vypočujeme aj názory druhých ľudí, lepšie nám nastavia zrkladlo. Môže byť, že som tvrdohlavý. (smiech).

CHCEM, ABY SME VYTVORILI RODINU

Ako prežívate v Žakovciach Vianoce?

Príďte sa pozrieť. Snažíme sa napodobniť rodinu, i keď nás je veľa a sme natlačení v jedálni, kde sa normálne striedame na niekoľko skupín. Spolu nás je plus mínus 250, niekto počas roka zomrie, niekto sa narodí, niekto odíde na „služobku“ do basy, niekto príde. Chcem, aby sme vytvorili rodinu.  Pri večeri si spomenieme na tých, ktorí počas roka zomreli. Na tých, o ktorých nevieme nič. I na tých, ktorí odišli, či už v dobrom alebo zlom.

Všetkým vždy hovorím: Chlapci, keď počujete na obed o dvanástej zvony, jedna ruka vás vždy žehná. Čia? Farárova. Kto vchádza do mojej fary, vchádza do môjho srdca. Kto odchádza z mojej fary, neodchádza z môjho srdca. Za každého mám neho zodpovednosť, či som ho posunul bližšie k Bohu a stále sa za neho modlím.

Ako vyzerá vaša štedrá večera? Máte nejaké tradície?

Nemáme. Večeru vytvoríme podľa toho, čo nám podarujú.

KAŽDÁ BOLESŤ NÁS ČISTÍ V LÁSKE

Počas Vianoc sú ľudia milší, viac pomáhajú aj v sociálnej sfére. Čo zažívate počas roka?

Zažili sme už všeličo, aj krivé obvinenie, kvôli ktorému som sa dostal na súd. Sudkyni som vtedy povedal: „Pani doktorka, dajte tie papiere bokom. Za 16 rokov, čo som v Žakovciach, som ani jeden súdny proces neprehral. Mňa už ani nebaví vyhrávať. Za čo ma dnes súdite? Ak som škodcom pre našu spoločnosť, treba ma zavrieť na doživotie. Ja sa zmeniť nechcem.

Na konci pojednávania sa ma pýtate, či ľutujem, ale už na začiatku som vám povedal, že neľutujem. Som nebezpečný recidivista pre spoločnosť? A ak robím dobro, za čo ma dnes súdite?“  Rozplakala sa a zavolala ďalších sudcov. Bolo to tiež takto pred Vianocami. Prišiel jeden jej kolega, ktorý mal kožené čižmy, a ako frajer si ich vyložil na stôl. Založil ruky, akoby chce povedať: Čo mi taký farár môže povedať? Sudkyňa hovorí: „Pán farár, hovorte.“ “ Čo mám povedať?“  „Čokoľvek.“  Hovoril som o nás, ako žijeme. Sudca v čižmiach si dal dolu nohy, utrel vreckovkou stôl a povedal: „Prepáčte, pán farár.“ Zobral klobúk a urobil zbierku. (Smiech).

Predtým nás obvinili, že sme v dedine kradli. Prečo by sme kradli? Aj teraz sme od priateľov na Vianoce klobásu, podarovali nám ryby, pán dekan z Kežmarku zasa poslal pol svine. Nevidím dôvod, aby sme kradli.

Ako sa dajú zvládnuť tieto krivé obvinenia?

Prežili sme všelijaké zranenia a bolesti. Každá bolesť nás však čistí v láske. Je to parádna továreň. Kde sa nachádza? V tvojom srdci. Premieňa bolesť na lásku. A s ňou vieš zvládnuť aj krivé obvinenie.

V jednom spoločenstve na mňa povedali: “ Farár Kuffa pokrstí za peniaze aj psa“. Prosil som Ježiša, aby mi držal ruku, lebo som prudký. Pomyslel som si: Neboj sa nič, aj Ježiša krivo obviňovali. Povedal som im: „Po prvé, chlapče, bezdomovci, nie sú psy. Po druhé, za žiadnu sviatosť som v živote nevzal ani korunu.

Ani za krst, ani za manželstvo, ani za pohreb. Nikdy. Intencie dávam väčšinou kaplánom. Je mi ťažké prijať, že svätá omšu, ktorá má nekonečnú hodnotu, ohodnotíme 5 eurami. Každé ráno slúžim svätú omšu za bezdomovcov a dávam ich Panne Márii, nech ona vyberie toho, kto to najviac potrebuje.

Nezabúdajú dnes ľudia pri modlitbe za bezdomovcov?

Iba jediný raz prišiel za mnou jeden chlapec a hovorí: Pán farár, chcel by som dať svätú omšu za bezdomovca. Pozerám na neho. „Pán farár, čo pozeráte?“ “ Vieš, že si prvý človek, čo dáva za bezdomovca? Ostaň taký šľachetný

BOH SA NÁS NIKDY NEVZDÁ

Viete, čo vás chcú všetky tieto životné skúsenosti naučiť?

To najkrajšie, o čom sa presviedčam je, že Boh sa nás nikdy nevzdá.  Ak Boh pri tebe nestojí, nie je to preto, že ťa opustil. Ty si opustil jeho a vzdialil sa od neho. Hovorím o tom obrazne takto: Dá ti najprv stíhačku, pyšne ju odmietneš. Pošle ti helikoptéru, znova odmietneš. Dá ti mercedes, kopneš do neho. Dá ti bicykel, nechceš ho. Potom kolobežku, kolieskové korčule, všetko pyšne zahodíš. Potom ťa ešte volá: Poď peši! Ak odmietneš aj to, je to tvoja tragédia!

Nie je pravda, že Boh zatracuje. Zatratíš sa sám. Ak odmietneš po smrti Boží pohľad, odmietneš lásku, kráčaš na opačnú stranu, kde je neláska. Boh len rešpektuje to, čo si vyberieš. Ak odmietaš lásku, vyberáš si nelásku. To je peklo a peklo môže začať už tu na zemi, ak nemáme nádej. Boh vždy hrá za teba do poslednej chvíle, neuráža sa, že ho odmietaš, stále ti dáva nové ponuky.

Podobne hovorí aj pápež František, že Boh sa nikdy neunaví voči nám.

Tento pápež je perfektný. Všetkých pápežov 20. storočia sme mali dobrých, boli to kapacity.

Chystáte sa niekedy za ním?

S radosťou by som sa k nemu dostal. Myslím, žeby nás okamžite pochopil. Niekedy je ťažké vysvetľovať niektoré veci cirkevnej vrchnosti. Nie preto, aby nás obdivovali, ale preto, lebo to potrebujú, aby nás pochopili. Prečo? Lebo o nás rozhodujú. Ak nás nepochopia, nerozhodnú dobre a my sme v závislosti od nich. Poslušnosť je potrubie, cez ktoré prúdi Božie požehnanie. Ak prestaneš poslúchať, upchávaš vodovod. Čo potom chceš robiť v živote?

Mnohí mi povedali: „Odíď z Cirkvi.“ Hovorím: „Nie. Ten, čo našiel poklad, našiel ho na roli. Možno bola rola kamenistá, tŕnistá, neplodná. Všetci si mysleli, že je hlupák. On však bol múdry, lebo s roľou kúpil aj poklad. Cirkev je tiež rola, ktorá má svoje nedostatky. Božský prvok je vždy svätý, ľudský je vždy nedokonalý. Je to rola kamenistá, tŕnistá, s mnohými chybami, ale ukrýva poklad. Aký? Eucharistiu. Tú mimo Cirkvi nemáš, ak odídeš, stratil si poklad. My chceme byť súčasťou Cirkvi, no musíme trpezlivo a trpezlivo veci vysvetľovať. Keby sme sa dostali k Svätému Otcovi, myslím, že on by nás okamžite pochopil Ale ako sa k nemu dostať?

Napísať mu list a nechať mu na seba telefónne číslo.

Nemám ani mobil, takže by som musel volať iba z nášho prvého poschodia.  (smiech).

 

ÚČME SA OD NICH, ŽE KU ŠTASTIU VEĽA NETREBA

Medzi vaše deti patria aj rómovia. Dnes je téma o nich veľmi citlivá.

Aj toto sú moje deti. Pán Boh sa nepomýlil, keď mi ich dal. Zhromažďujeme starý nábytok a ten im dávame, chodia ku mne ako do Baumaxu. Občas je to zábava a humor. Niekedy z ich osady zasa utekáme orientačný beh. Už ma chceli aj „zarúbať“. Kamarát mi povedal, že som mal šťastie. Iného zaťali sekerou do hlavy, skončil na ARO. Prišli kameramani, či si to môžu natočiť, že sú agresívni. Ja si myslím, že sú najmä nevyspytateľní. Celý štáb dostal riadnu bitku, ešte aj ten s kamerou utekal s modrinou na hlave. A ešte pri tom kričal: „Pán farár, stihol som dačo natočiť.“ Ešte sa z toho tešil.

Čo sa od nich môžeme naučiť?

Aké je škaredé kradnúť a klamať. Nemôžeme ich však súdiť. Ján Pavol II. povedal, že je to jeden z najutláčanejších národov na svet. A on nebol hlupák, takže ak to povedal, niečo na tom je.

Chodíme ku nim v zime, lete, na jar, hocikedy. Staré objekty búrame, nové spoločne budujeme. Toto je subsidiarita, ako o nej hovorí Ján Pavol II. Dám ti ryby, keď si hladný, no potom ťa naučím chytať si ich sám. Je to ťažké. Murár mi hovorí: „Už piate kladivo mi ukradli!“ „Buď rád, chcú robiť, ak ukradli kladivo,“ smejem sa. „Neboj sa, kúpim ti nové.“

Raz  prišla búrka, prietrž mračien. Ich koliby sú slnko, voda, vzduch. Skryli sme sa do koliby, všetci plakali. Natieklo tam desať centimetrov vody. Hovoril som im, aby si urobili vyššie podlahu, aby im voda odtekala, no nerozumejú. Majú podlahu 10 cm pod úrovňou a toľko majú aj vody v obývačke. Plakali a bolo mi ich ľúto. Prešla búrka, zapli starý magnetofón, pustili cigánske pesničky a začali vo vode tancovať. Vy by ste dostali infarkt, oni ku šťastiu veľa nepotrebujú. Toto sa môžeme od nich učiť.

My si myslíme, že potrebujeme ku šťastiu toto a toto a toto. Vytvoríme si mnoho farebných bubliniek a všetko nám praská. Prečo? Lebo uspokojí jedine Boh.

Často sa obraciate aj k Matke Božej, ruženec ste označili za jednu z najsilnejších zbraní. Prečo?

Ruženec sa modlím vždy, každý deň, aj keď som unavený. Všetky tri a pridám ešte ruženec k Božiemu milosrdenstvu. A jeden desiatok, čo som v ruži. Niekedy to je iba na šírku, nie na hĺbku, ale Pán Boh našťastie nepozerá na naše výsledky, ale na veľkosť snahy a veľkosť lásky. Ak sa snažím a napriek tomu to nejde, Pán Boh ma tak chráni od pýchy. Boha až tak nezaujímajú tvoje poklesky, hriechy alebo nedostatky, alebo tvoje horibilné skutky, ale tvoj softvér. Čo to je? Program, ktorý máš: Chcem byť dobrým otcom, chcem byť dobrou mamou, chcem byť dobrým kňazom.

ŽIARIA IM OČI, KEĎ HOVORÍME O BOŽOM MILOSRDENSTVE

Keď ste prišli pred 22 rokmi do Žakoviec, požiadali ste, aby vám dal Božie požehnanie aj písomne. Je dôležité?

Božie požehnanie je to, čo si najviac cením. Ak by som bol aj v base a celkom potupený, vybral by som si to aj s Božím požehnaním. Ak by som bol na vrchole kariéry a chýbalo by mi Božie požehnanie, odmietol by som to.

Čo je to Božie požehnanie?

Všade kam idem, ide tam so mnou Boh. Božie požehnanie môžem získať, ak mám čisté srdce.  Dosiahnuť ho môžem dvomi spôsobmi. Nič nečisté nepustiť dnu, nemyslím len šieste Božie prikázanie, ale každý druh nelásky, čo nám znečisťuje srdce. Druhý spôsob je všetko nečisté vyhodiť von s lopatkou. Ako sa volá tá lopatka? Svätá spoveď. Čím usilovnejšie a úprimnejšie sa vyspovedáš, tým si milší v Božích očiach. Čisté srdce nie je prázdne srdce, je to srdce plné Boha.

Túto čistotu môže dosiahnuť každý. Ak ju nemáš, si buď lenivý  alebo pyšný. Vždy vyhadzuj všetko, čo ti tam padne a aj zhora budú vidieť, že dobre vyhadzuješ. Boh pôjde s tebou. To je tajomstvo úspechu. Ako sa o tom píše v prvom žalme. Darí sa mu vo všetkom, čo podniká. Je ako strom zasadený pri vode, lístie má stále zelené, prináša ovocie v pravý čas.

Okrem Božieho požehnania často hovoríte o Božom milosrdenstve.

Božie milosrdenstvo je u nás najviac skloňované a moji ľudia o ňom najradšej počúvajú. Každé ráno máme svätú omšu, sú tam všetci: starí, chorí, niektorí aj po zemi.  Keď sa rozpráva o Božom milosrdenstve, majú rozšírené zreničky. Je to najkrajšia Božia vlastnosť. Božie milosrdenstvo je ovocím lásky. A láska, to sú, ako hovorí Paľo Hudák, tri dé: Dať druhému dobro.

Lásku môžeš dať vtedy, ak máš nádobu, do ktorej ju nazbieraš. Tá nádoba sa volá pokora. Pokorný človek si chyby prizná a vyzná. Ak máš pokorné srdce, Boh ti ho naplní láskou a máš milé srdce, si milo-srdný. Pomáhaš núdznym a trpiacim, hocikomu. Bez rozdielu rasy, politickej príslušnosti, náboženstva. Tak sa prejavuje milosrdenstvo. A tiež, musíš odpustiť. Odpustiť svojim nepriateľom, je to najťažšie, ale tu začína naše kresťanstvo.

Darí sa Vám to?

Pýtali sa ma, keď som mal problém s našou starostkou:
„Pán farár, a máte rád pani starostku?“
„Učím sa ju mať rád!“
„Mohli by ste to vysvetliť divákom?“
“ Som v Ježišovej škole lásky.“
„Akej škole, pán farár?“
„Z názvu pani redaktorka – Láske.“
„A ako to vyzerá s vašim učivom?“
„Zatiaľ ma z tej školy nevyhodili, ani som ju dobrovoľne neukončil, ale priznávam, že opakujem niekoľko rokov jeden ročník.“
Biskup sa tak smial: Dobre si im povedal.

Musíme zápasiť a tento zápas je pre Ježiša zaujímavý. Nie tvoje výsledky, ktoré ťa môžu doviesť k pýche, ale aj poklesky a nedostatky. Práve tie sú sympatické v Božích očiach, ak si ich priznáš. Nesmieš zabudnúť, že každé dobro je od Boha, ty si len potrubie, cez ktoré to pretečie. Nie si zdrojom dobra, nezabudni na to, lebo bude nasledovať pád z koňa.

Dotýka sa Božie milosrdenstvo aj vášho každodenného života v Žakovciach?

S mojimi chlapcami to vyzerá tak, že celý deň je búrka, sú hromy aj blesky a večer sa všetko rozplynie, zasvieti slnko a chlapec si pokojne zomrie. Boli dvaja Stanovia. Jeden Stano nechcel ísť roky na spoveď. Raz dievčatá volali záchranku, že je to s ním zle. Povedal som si, že ho idem vyspovedať. Zobral som zo sebou telesne postihnuté dievčatá. „Ako ti máme pomôcť pán, farár?“ „Ostaňte pred dverami a modlite sa!“

Oni sa modlili a ja som vošiel.
„Stano, nechceš sa vyspovedať?“
„Prečo? Ja sa nechystám zomrieť.“
„Aha, ty si ako Lenin večne živý,“ zasmial som sa.
On mi hovorí: „Ja som taký hriešny.
“ Veď spoveď je pre hriešnych.“
“ A ty sa spovedáš, farár?“
„Jasné, niekedy aj dva razy do týždňa!“
„Vážne?“

Z debaty sme prešli do spovede, vyspovedal som ho a prišiel primár. Hovorí: „Pán farár, zbytočne ste volali záchranku, on bude ešte dlho žiť.“ Prepáčte, povedal som mu, poďte aspoň na kávu.“ Keď primár odišiel, Stano zakrátko zomrel.

A druhý Stano?

Ten mal rakovinu kostí. Bol som vtedy tak unavený, že som poplietol sväté omše. Ráno som mal mať v kostole, kaplán v kaplnke a zamenil som to. Ospravedlnil som sa kaplánovi: „Prepáč, som nenormálne unavený, musím ísť preč od ľudí.“ Zobral som si železá, horolezecké mačky a išiel som do Smokovca. Dievčatá mi dali mobil: „Toto stlačíš, tu vypneš. Zopakuj farár! Minule si nám ho zablokoval.“

Predtým som išiel za Stanom. Mal som taký zvyk, že po svätej omši som zaopatroval chorých. Prišiel som za Stanom a spýtal som sa ho: „Nešiel by si na spoveď?“ Neviem, čo ma to napadlo, ale urobili sme si spolu generálnu spoveď z celého života, zobral som mačky, cepy a išiel som do Tatier. Bola úplná poľadovica. Hovorili mi: Nechoď tam, tam sa nedá. No ja som musel ísť. Vyšiel som hore a zavolal som dievčatám:

„Pozrite z okna, tam práve som!“
„Nič nevidíme.“
„Dávam Vám požehnanie zo Slavkovského štítu. Chlapcom, celým Žakovciam, celému Slovensku!“
Dievčatá mi hovoria: „Stano práve zomrel.“

Ja som si v tej fujavici kľakol na zem, namaľoval som kríž a napísal som do snehu: Boh je Láska. Fujavica to hneď zaviala, ale v nebi to zaregistrovali. Keď som sa vrátil dole, zobral som kaplán a povedal som mu: Zapamätaj si: Primár sa môže mýliť, aj farár, ale Boh sa nikdy nemýli. To je jeho nekonečné milosrdenstvo. Je to najkrajšia Božia vlastnosť.

 

Keďže 24. 12. oslavujeme Vianoce a farár Maroš Kuffa oslavuje aj svoje narodeniny, pripájame jeden tip, ako pomôcť jeho dielu a obdarovať ho:)

Účet Inštitútu Krista Veľknaza, Žakovce
Sberbank Slovensko, a. s.
číslo účtu: 4310005710/3100
IBAN: SK77 3100 0000 0043 1000 5710
BIC: LUBASKBX

 

Autor: Martin Ližičiar
Fotografie: Mária Jakušová.
© Copyright cesta+(2013).