Keď som videl film Pokánie ešte za socializmu v našej televízii, myslel som, že sa mi to sníva. Komunistickí mediátori zrejme nedocenili zvláštnosť a neuveriteľnú historickú plastickosť tohto filmu. V hlavnej postave diktátora Varlama Aravidzeho môžeme totiž vidieť nielen Hitlera alebo Stalina, ale aj ďalších komunistických či iných totalitných vládcov, vrátane dnešných. To, že v podstate každý politický systém môže „stvoriť“ takéhoto politika, tkvie v skutočnosti, že medzi nami driemu zakomplexovaní, falošní, a nesmierne prispôsobiví ľudia, ktorí všetko podriadia jedinému: Akýmkoľvek spôsobom sa dostať k moci. Ich chorobná ctižiadostivosť má iba jediný cieľ: Vyžívať sa vo vládnutí a v bezmocnosti iných.
Preto mohli napríklad v Nemecku, krajine Schillera, Goetheho, Beethovena a iných géniov povstať desaťtisíce sadistov a vrahov. Títo driemu aj medzi nami. Zatiaľ ich nepoznáme, ale vhodná situácia im dá možnosť „uplatniť sa“. A to sa môže stať v akejkoľvek spoločnosti.
Zvláštny impresionistický štýl režiséra odkrýva vo filme Pokánie tie najtemnejšie i najbolestivejšie stránky ľudskej duše. Odhaľuje patológiu zvrátenej mocichtivosti, ktorá by mala byť diagnostikovaná ako psychiatrická choroba, a nie ako predpoklad pre vysoký politický post.
Film Pokánie majstrovsky odhaľuje všeobecnú formu diktátorského „pokroku“, ktorému ide o jediné – a toho sme svedkami najmä dnes – klamať frázami o budúcnosti ľudstva a zničiť poklady histórie, hrdosť národov, kresťanské korene a tak nastoliť mravný nihilizmus.
A tak demokraticky zvolený „starosta“ Varlam Aviradze rozbehne svoj desný despotický režim, a rozumní ľudia nemajú proti nemu šancu.
Zaujímavým vrcholom aspoň pre mňa je chvíľa, keď zanietená zastánkyňa diktátora Varlama Aravidzeho hovorí Nine Barathelliovej, manželke politického väzňa:
Nezabúdaj, že ide o budúcnosť zeme. Potomkovia budú na nás spomínať s hrdosťou. Usilujeme o nevídané veci! Je prirodzené, že sa dopúšťame aj chýb. Aj nevinní môžu padnúť za obeť. Teraz chápem Beethovenovu Ódu na radosť, ktorá sa čochvíľa rozoznie po celom svete.
A zanietená členka diktátorského režimu spieva Ódu na radosť. Spieva sa v nej„Všetci ľudia budú bratia..“
Zábery umučenia Nininho manžela ako politického väzňa počas tejto Ódy na radosť pôsobí nesmierne bizarne, ale je pravdivým odhalením pozadia aj pripravovaného dnešného „globálneho raja“, – teda globálneho väzenia, ktoré nemá v histórii sveta obdobu..
Symbol duchovného základu spoločnosti – Chrám Bohorodičky, Panny Márie – rezonuje celým filmom v niekoľkých rovinách: ako cieľ zničenia duše národa, ako protest proti moci, ako výstraha a zároveň nádej. Má nám to čo povedať práve v dnešných dńoch, keď sa vláda SR pokúša o zrušenie „chrámu Bohorodičky“ vo forme celonárodného sviatku Sedembolestnej Panny Márie.
To ostatné si pozrite osobne…
Film Pokánie nakrútili v Gruzínsku (mimochodom rodisku Jozefa Visarionoviča Stalina) v roku 1984.
Záverom len poznámka z vikipédie:
Již roce1955navrhlRadě EvropyRichard Nikolaus Graf von Coundenhove-Kalergi, aby se Óda na radost stala novou Evropskouhymnou. Až v roce1972byla skladba oficiálně uznána za hymnuRady Evropya v roce1985se stala oficiální hymnouEvropské unie, tehdy ještě nesoucí názevEvropská společenství.
Prorocké slová filmu Pokánie sa napokon naplnili: Beethovenova Óda na radosť sa skutočne rozoznela po celom svete, ako hymna EÚ. Otázka znie: V koho réžii?
Anton Selecký
