Keď som ešte za komunizmu v kine videl film režiséra Grigorija Kozinceva Kráľ Lear (1970), bol som ním uchvátený. Bol to priam výnimočný umelecký zákusok. Nielen tým, že som mal rád klasiku a zvlášť Wiliama Shakespeara, ale aj úžasným filmovým spracovaním tejto predlohy.
Vtedy sme Rusov nemali príliš v láske, ale keďže Puškin, Tolstoj, Dostojevskij a iní velikáni ruskej literatúry neboli pre nás neznámi, jasne som videl, že tento duch aj u akože „sovietskych“ tvorcov žije ďalej. Bolo to viac diel, ktoré ma zaujali – napríklad adaptácia diela F. M. Dostojevského Zločin a trest (režisér Lev Kulidžanov), gruzínsky film Pokánie a i.
Po výnimočnom Hamletovi od Grigorija Kozinceva prišiel teda na scénu aj jeho Kráľ Lear. Už vtedy sme poznali Borisa Pasternaka, autora Doktora Živaga, ani nehovoriac o excelentnom hudobnom skladateľovi Dmitrijevovi Šostakovičovi, ktorý sa podieľal aj na filme Kráľ Lear.
Poďme však k samotnému filmu: Celý dej tejto tragédie je odený – resp. neodený – do hrubých šiat, do handier, do primitívnych a drsných kulís. V exteriéroch ani raz nesvieti slnko, dej sa odohráva v blate a v skalách, o dyme a pochmúrnom počasí ani nehovoriac. Akoby Kozincev chcel vyzliecť postavy, ich povahy a všetko dianie až do špiku kostí. A to sa mu aj podarilo. Na tomto pozadí totiž oveľa viac vyniká temný príbeh, akýsi romantický thriller, v ktorom ľudské konanie, jeho pohnútky, a napokon ich dopad sú akoby zvukom padajúceho ľadovca.
Kozincev v tieni Shakespeareho drámy dokonale odkryl základné poryvy ľudskej duše v ich nepredvídanosti, riziku, a tvrdej osudovosti, ale najmä v autenticite. Absencia akýchkoľvek filmových trikov alebo farieb súčasných výrobných postupov Hollywoodu, ako aj myšlienková hutnosť dialógov – prikovávajú diváka ku stoličke a sústreďujú ho na to podstatné. A tým podstatným je nahá pravda aj o nás samých, či si to už pripustíme, alebo nie. Anton Selecký
