„Majkro, pridaj! Lebo to skape!“ Naskakuje oranžová. Môj výkrik prišiel neskoro. Po pravej strane nášho auta svieti obrovský neónový nápis TATRA. Myslel som si, že to „dotiahneme“ až do Dubnice, kde sme sa mali dozvedieť niektoré dôležité informácie o istej „firme“, pôsobiacej na Slovensku. Auto však definitívne vypovedáva službu…
Bolo práve sedem hodín večer a my sme stáli na križovatke pod skalou hradu Matúša Čáka. V Trenčíne. Meste, ktoré kdesi v zákutiach mojej duše znamená dávnu spomienku, zvláštny signál, vôňu detstva. Nemienil som sa tu zastaviť. Skôr len tak preletieť začínajúcou nocou ponad Váh mostom, z ktorého vídávam týčiť sa pod hradom belostnú sochu lurdskej Panej, pri nohách ktorej som strávil raný čas svojho života. A práve tu, dolu, kde sa moje plány zmenili, nepreletel som Trenčínom. Majkro už autom nepohol.
Už ráno sme opravovali zvláštnu chybu, o ktorej sa mechanik vyjadril, že ju niekto musel schválne spôsobiť. Žeby naši starí „dobrí známi“? Pred dvoma mesiacmi som auto našiel vykradnuté. Nie, nemám strach, ani ma nenapadlo spýtať sa Mamy – „prečo“, na rozdiel od chvíle, keď sme cestou do Ruska v januári 1993 havarovali s Tiborom na východnom Slovensku. Cítim pokoj, nad hlavou mi svieti onen neónový nápis starodávneho hotela TATRA. Otec tu kedysi hrával a skladal svoje tangá. A tam, hore pri kostole, Narodenia Panny Márie, vedľa „mojej“ sochy, lurdskej Panej, je tabuľa s modlitbou. Okolo nás nervózne trúbili klaksóny a mne sa v ušiach odvíjala otcova melódia, tak ako znela na Nový rok v Dóme sv. Martina.
Po niekoľkých márnych pokusoch opäť naštartovať, Majkro zapol parkovačky. Vyskočili sme von. Stačilo odtlačiť auto 20 metrov a skončili sme na parkovisku. Mama určite vie – prečo, to bolo naše skonštatovanie. To prečo, však zostáva záhadou. Začal sa rok 1996.
Prichádza noc a Trenčín sa krčí pod nezvykle zachovalou snehovou prikrývkou. Nájdeme nocľah? O chvíľu sme v hoteli Laugarício. Majú tu voľnú dvojposteľovú izbu. Poslednú.
Neskoro v noci sedím pri stole a počúvam Brontosaurov. „Je skoro půlnoc a kostelní zvon mi noc připomína, půjdu se mejt a pozhasínám, co bude dál?“ Majkro už spí a na veži zvonia povestné trenčianske hodiny. Zajtrajšok máme zabezpečený. Neuveriteľne hladko. Volali sme Markovi, ktorý cez svoju švagrinú v Trenčíne sa postaral o automechanika. Vďaka za to, vďaka všetkých ľuďom, ktorí nám dnes pomohli. Vďaka Tebe, Mama! A je skoro polnoc…
* * *
Ranný rozbresk. Ticho noci je už preč. Noci, v ktorej som pocítil to PREČO. Avšak myšlienka na situáciu ma posadila na posteli. Trenčín sa lenivo zobúdzal, akoby sa bál roztiahnuť svoje ospalé kosti. Vybehli sme z Laugarícia.V tom hoteli som trávil prvú noc vtedy, keď som začal písať o Márii v Litmanovej pred štyri a pol rokom a dochádzal do Trenčína vlakom. Dnes mám auto, ktoré tu stojí pokazené pred hotelom TATRA. A Mária sa už nezjavuje…
Stala sa zvláštna vec. Opravár, ktorý nám prišiel na pomoc, jednoducho „strčil šraubovák do motora“ a auto naskočilo. Akoby sa nič nebolo stalo. A predsa sme tu „museli“ prenocovať. Vedel som však už to, nad čím som včera tak dlho premýšľal. Vedel som – prečo. Ďakujem Ti, Mami, za toto zastavenie! Teraz sme už pokojne mohli prekonať tých niekoľko kilometrov, ktoré nám včera neboli „dopriate“. Niekoľko kilometrov do Novej Dubnice.
* * *
Okraj malého, v minulosti nazývaného „socialistického mesta“, Nová Dubnica v okrese Považská Bystrica – bývalom „slovenskom Albánsku“. Na istej ulici, na istom čísle na druhom poschodí sa nachádza zvonček, ako aj dvere – bez menovky. A predsa za nimi býva žena, ktorej meno sa pred desiatimi rokmi skloňovalo na celom svete. Medzi veriacimi, tými ostatnými, medzi príslušníkmi ŠtB. Meno Jany Mičianovej. Zvuk zvončeka, nesmelá otázka – „Kto je?“, nesmelé pootvorenie dverí, nesmelý pohľad očí, hlbokých prijatým utrpení a zocelenou vierou a neopakovateľný úsmev. Žena, ktorú po diagnostikovaní rakoviny „pochovali“ dávno pred novembrom 1989. Žena odsúdená na život ako svedok nádeje. Kto si pamätá meno Jany Mičianovej? Hlas tejto bývalej učiteľky zaznel v umlčanej Cirkvi za „reálneho socializmu ako čistý a jasný zvuk zvona. Po dlhom čase som opäť mohol vnímať jej spoločnosť ako dar celých šesť hodín“, spoločnosť tejto krehkej ženy, nad ktorou si lámali hlavy légie súdruhov a ktorá nedala späť Štátnej bezpečnosti „slovenského Albánska“. Dnes – dnes, ako sa zdá, falošný orchester „slovenskej demokracie“ nepotrebuje zvuk zvonov. Nie sú už nebezpečné. „Len“ nepohodlné.
* * *
Opäť sa odvíja pás cesty, opäť na ňu padá noc. Mesiac vyleštený do žiariva, veští mráz. Už dávno je preč obraz Jany v okne, keď nás tichým gestom vyprevadila. Stará trasa hore Považím sa míňa. Chce sa mi snívať, zatvoriť oči a v duchu sa pozerať z Laugarícia na Trenčiansky hrad, na kostol učupený pod ním, na kamennú tabuľu so slovami nezmazateľnej modlitby: „….vrúcne Ťa prosím, buď mi tiež na pomoci v každom mojom súžení a trápení, teraz i vždy, ale najmä v Hodine Mojej Smrti.“ A ubieha dedina za dedinou, mesto za mestom. V ústrety noci, v ústrety tichu slovenského severu, v ústrety malej dedinke na konci sveta. V ústrety Litmanovej, Mamou požehnanému Zviru.
Litmanová. Raj i frontová línia. Celý svet – i intímna skrýša. Balzam i otvorená rana. Koľkáta je to už cesta do tvojej náruče, plná chvenia a očakávania? Koľko už bolo návratov s nepochopiteľnými ranami? Koľko už bolo tých staníc a zastávok na ceste k tebe? Neviem. Viem len, že si „konečná“ Litmanová, každým kilometrom sa opäť blížiš. Opäť sa blížiš, napriek tomu, že som si povedal: „ja som tu už skončil.“ Litmanová, akoby si volala a priťahovala tou čudne krásnou bolesťou, bez ktorej neviem žiť. Litmanová! Ako keby si už ani nebola pravdou….! A predsa je ťa cítiť v srdci oveľa skutočnejšie ako mráz tejto noci. Bola si, si a budeš – Litmanová!
Z pumpy na križovatke pred Starou Ľubovňou sa odbočuje smerom na sever, do priestorov, z ktorých už na diaľku cítiť ľudoprázdno, široké pásy tichých lesov a hlboký pokoj. Litmanová nás o chvíľu víta svojimi mohutnými domami, v oblokoch svietia girlandy farebných žiaroviek, víta nás svojimi výklenkami na priečeliach, v ktorých sa prosebne zopätými rukami stoja desiatky sošiek Panny Márie. Litmanová – Vyhovela si týmto rukám?
Záľahy snehu v uličkách asi nebolo možné odhrnúť a tak vytvárajú akési sankárské dráhy. Všade sa svieti. Ivetka ani Katka však nie sú doma. Keď konečne zaparkujeme, vykopúc v záveji „plac“, je tu úplné ticho. Chlapci však sú už tu a Jano Dubniček, náš litmanovský gazda všetkých víta svojím srdečným spôsobom. A opäť všetko spí, len ledva počuteľne sa mi z pásky, ktorá ma „vracia“ do Trenčína, ozýva: „Je skoro půlnoc…“
* * *
Pohľad z obloka ubytovne, na ktorú premenil Litmanovčan Milan Vira bývalú budovu družstva, je dnes úchvatný. Priam pohľadnicový, ako povedal Majkro. Po dobrých raňajkách sme vybehli von, aby nám neušla procesia. Nádherný sneh, posypaný akoby aragonitovými kryštálmi, svieti do jasného blankytu a škrípal pod nohami ako piesok.
Keď sme došli pod Zvir, štrngotajúc rolničkami, pribehli sane s otcom Mariánom. Je sviatok „Bohojavlenia“. Troch krráľov. Veľký, z jedného kusa ľadu vytesaný kríž sa týčil nad litmanovským potokom, v ktorom sa každoročne uskutočňuje svätenie „jordána“. Zo Zviru sa ozývajú piesne kolied. V procesii Katka Češelková s Luciou Beňovou prinášajú ikonu Panny Márie, idú miništranti so zástavami, idú Litmanovčania. Požehnanie, modlitby a spev. Sviečky na oltáriku v bezvetrí nerušene svietia. Katka má okolo krku belostný vlniak. Je mráz aj pri nádhernom slnku. Neviem koľkáta je to cesta k „majdanu“, avšak zakaždým, keď vkročím na pôdu za mostíkom a pustím sa hore svahom Zviru, cítim, že prichádzam do kráľovského sídla.
Na hore stojí niekoľko desiatok ľudí. Voda z prameňa a ruženec Katky liečivo žblkkocú pod slnkom, ktoré pohládza ako materinské dlane.
* * *
Večer už Litmanová spí. Snehové cesty sa rozšírili, obloky svietia mäkkým svetlom. Tento večer mi priniesol darček, o akom by som ani netušil. Azda by som to vedel skôr, keby som nebol taký obrátený do svojich myšlienok a jednoducho prijal podávané slová. Pozeral som sa do očí, ktoré prenikli až na „druhý breh“, aj za hranicu tej mojej úbohej ľudskej škrupiny, za ktorou sa snažím skrývať svoj biedny stav. Keď som potom čítal tieto slová, dôverne známej hĺbky a predsa nádherne nové, zaplavilo ma čosi ako nebeský balzam.
Nebo nad hlavou. Akýsi starý známy pocit ľahkej triašky, ktorý si pamätám z doby životnej jari. Neuchopiteľný a stále živo znejúci výkrik, stokrát sa vracajúci z vápencových brál Pienin: MAMA! Hviezdy svietia svojou tisícročnou múdrosťou ako diamanty, rozhodené rukou Klenotníka. A tieto udivené hviezdy zobúdza hlas, ktorý letí k Nebu, padá do sŕdc a otvára ich trináste komnaty:
„Mária, my sme Tvoje deti a teraz sme prišli k Tebe, aby sme naozaj robili to, čo si praješ. Prosíme Ťa, nauč nás modliť sa!“
Tak znie tichý hlas v jednom dome pred stíchnutými poslucháčmi.
Idem tmou a oblok, za ktorým som sa pozeral do očí, vidiacich „druhý breh“, sa vzďaľuje. Koľko tých slov mi ešte zostalo v krku? Neviem, ale zahanbený darom sa borím závejmi, z ktorých zrazu sála úžasné teplo. A keď zrazu zatvorím oči, vidím semafór, vidím naskakovať „oranžovú“ a počujem svoj vlastný výkrik: „Majkro, pridaj!“ Potom hotelová izba, osvetlený hrad, pod hradom kostol, pri ňom „moja“ belostná socha lurdskej Panej. Socha svieti do tmy ako Maják. A „je skoro polnoc….“ Je nádherné, Mama, ako odpovedáš na naše zmätené ľudské otázky!
* * *
Prvá nedeľa na hore Zvir sa míňa nezvyčajne rýchlo. Ujde ako premietnutý film, ktorý má ďalšiu reprízu na budúci mesiac, v inej podobe. Ona, večne milujúca, je tu však stále prítomná a očakávajúca. Zvir, tajomný chrám, veľvyslanectvo neba na Slovensku, prijíma deti Tej, ktorej slzy akoby posiali biely plášť tejto hory svietiacimi drahokamami. Nie, nie je skoro polnoc, ale jasný, nádherný deň. A keď letím ako na krídlach dolu svahom tohto nášho pozemského domova, trblieta sa sneh na tejto ceste ako nekonečná hviezdna dráha.
„Syn môj, obetuj mi všetko svoje utrpenie a nepochopenie, všetky svoje ťažkosti. To je najväčší dar, ktorý Mi môžeš dať, pretože tak Mi dovoľuješ v čase – tomto vašom čase – plniť moju úlohu Matky a Spoluvykupiteľky. Iba na jednej veci záleží u teba: aby si sa Mnou nechal vychovávať cez modlitbu. V nej ti vždy darujem útechu.“
Anton Selecký
1996
