V Syrakúzach na Sicílii, v chudobnom robotníckom domčeku, žili novomanželia Jannusovci – Angelo a Antónia. Boli komunisticky orientovaní a vlažní vo viere. Ako svadobný dar dostali reliéfový obraz Nepoškvrneného Srdca Panny Márie – odliatok z vypálenej hliny. Podľa starého zvyku si ho zavesili nad postele. Pani Antóniu čoskoro po svadbe postihla vážna choroba, spojená so záchvatmi kŕčov.
Dňa 29. augusta 1953 pani Antónia uvidela madonu plakať. Slzy sa liali po vankúši. Zachvátil ju veľký strach, vyskočila z postele a utekala do vedľajšej miestnosti privolať švagrinú. Tá bola prvým svedkom. Švagriná sa pokúsila Panne Márii osušiť oči, ale nepodarilo sa jej to. Čím viac sa o to snažila, tým viac sĺz pribúdalo, stekali po stene až na posteľ a premáčali vankúš i prestieradlo.
Správa o tomto zázraku sa okamžite rozniesla po celom meste, a tak sa o chvíľu pred domom začal tiesniť zástup ľudí. Ľudia vstupovali, uvideli na vlastné oči zázrak, uverili mu, padali na kolená, modlili sa a plakali spolu s madonou. Prichádzali aj zvedavci a ľudia neveriaci, ale i oni sa rýchlo presvedčili o pravdivosti úkazu a obracali sa.
Sused Jannusovcov, profesor kreslenia Victorio Lucca, sa najprv ľuďom, ktorí o plačúcej madone hovorili, vysmial. Napriek tomu sa však išiel sám presvedčiť:
„Išiel som so svojou sestrou do domu Jannusovcov, a tak obaja môžeme potvrdiť onen úkaz, celkom nevídaný. Celkom zreteľne sme videli, ako z očí vytekali slzy. Nebol to pot. Odliatok plakal tak, ako plače dieťa, žena, starec.“
Podobne nechcel udalosti uveriť ani profesor Aldo Carratore, dopisovateľ miestneho denníka La Sicilia. Uverejnil v ňom článok: „Už takmer štyri dni sa v Záhradnej ulici odohráva zázrak… Je celkom zrejmé, že nemôže ísť o číry úkaz sugescie. V skutočnosti o udalosti hovorili aj osoby, ktoré v dôsledku tvrdošijných predsudkov pristúpili k zázračnému obrazu výhradne zo zvedavosti… Ale len čo sa dostali do blízkosti týchto zázračných sĺz, občas vytekajúcich z očí madony, neviera, a to i tá najrozhodnejšia, bola nútená priznať ťažkú porážku… Mnohí ľudia mali pri odchode oči zaliate slzami a hlas sa im chvel.“
Obraz s kratšími či dlhšími prestávkami plakal i v troch nasledujúcich dňoch. Správa o tejto udalosti sa veľmi rýchlo rozšírila prostredníctvom tlače, rozhlasu a televízie, a to po celom svete. Napríklad Newyorský rozhlas informoval o udalostiach celých 14 dní. Ohlas bol obrovský a Syrakúzy sa stali cieľom veľkého množstva pútnikov z celého Talianska i zo zahraničia, takže ministerstvo vnútra bolo nútené zaradiť do premávky zvláštne vlaky. Obraz umiestnili na fasáde protiľahlého domu a celé miesto ozdobili kvetmi. Čestnú stráž tvorili miestni policajti, ktorí mali za úlohu utierať madone slzy. Používali na to vatu, ktorú im podávali pútnici a ktorú si potom ľudia odnášali domov ako drahocenný poklad. Pútnikov však stále pribúdalo a do úzkej uličky sa nezmestili. Preto miestny arcibiskup Baranzini rozhodol, že obraz Panny Márie premiestnia na Euripidovo námestie. Tam narýchlo postavili oltár. Arcibiskup sprevádzaný starostom, policajným riaditeľom a obrovským množstvom pútnikov preniesol potom obraz svätej Panny na námestie. Desaťtisíce ľudí boli svedkami ronenia sĺz Panny Márie.
Plačúca madona uzdravila veľké množstvo chorých. Už v polovici novembra lekárska komisia vybrala 300 prípadov uzdravení, ktoré považovala za mimoriadne a podrobila ich dôkladnému posúdeniu.
K jednému z najpozoruhodnejších uzdravení došlo u pani Marianniny Gaudiosovej, ktorá, podľa znaleckých posudkov najlepších talianskych špecialistov, trpela nevyliečiteľným nádorovým ochorením a pri návšteve Syrakúz bola okamžite a úplne uzdravená. Aj pani Jannusovej zmizla choroba v okamihu, keď obraz začal v jej izbe slziť. Pritom nemožno zabúdať, že procedúra uznania zázračného uzdravenia od Cirkvi je veľmi zložitá. Najskôr „Lekársky overovací úrad“ musí získať všetku dokumentáciu o nemoci pred uzdravením a po ňom. Prítomní lekári, niekedy až dvadsiati, podpisujú protokol s predpísanými otázkami a najmenej tri štvrtiny z nich musia súhlasiť, že ide o lekársky nevysvetliteľné uzdravenie. Potom sa prípad odovzdá na uznanie „Medzinárodnej lekárskej komisii“, ktorá sa skladá z popredných odborníkov z rôznych štátov, aj nekresťanov. Tá zasadá raz do roka. Až potom, keď komisia súhlasí, odovzdá sa prípad príslušnému biskupovi uzdraveného. Ten zostaví cirkevnú komisiu z teológov a prizvaných odborníkov. Obvykle sa čaká niekoľko rokov, či sa choroba znova neobjaví. Až potom, na odporučenie, môže biskup vyhlásiť, že sa stal zázrak, pričom pripája, že sa podrobuje konečnému rozhodnutiu Svätého Otca. Tak sa stalo, že do roku 1976 bolo vyhlásených len 66 zázrakov uzdravení. Cirkev nepredpisuje veriť v tieto zázraky.
Manželia Jannusovci dostali nový domček a ich pôvodný bol premenený na kaplnku, kde je zavesená kópia obrazu.
Arcibiskup Baranzini okamžite ustanovil vyšetrovaciu komisiu, ktorá na mieste odborne prehliadla odliatok madony a zároveň odobrala asi 3 cm3 tekutiny na laboratórne vyšetrenie. Chemická analýza ukázala, že skutočne ide o pravé ľudské slzy, pochádzajúce zo živého oka.
Na základe týchto expertných vyšetrení a výsluchu veľkého množstva očitých svedkov sicílsky episkopát ústami kardinála Ruftiho vyhlásil tento úkaz za nadprirodzený.
Postavili dôstojný svätostánok a zázračný obraz v ňom umiestnili v r. 1968.
V r. 1994 Svätý Otec Ján Pavol II. posvätil svätyňu plačúcej madony. V príhovore povedal: „Panna Mária, učiteľka modlitby, ktorá zanechala tomuto mestu dar svojich sĺz, nabáda všetkých, aby hľadali v Bohu pevný základ ľudskej existencie… Matkine slzy, výraz bolesti a láskyplnej účasti, nech stekajú ako balzam na zronené srdcia, na rozjatrené mysle...“
Bolo vytvorených mnoho napodobenín obrazu zo Syrakúz. Pri niektorých z nich sa ukázali tie isté fenomény. Už v tom istom roku v Calabro di Mileto a v Porto Empedroles (tu od 21. novembra plače obraz v dome Titti Castiglione. Dňa 5. februára 1954 sa ukázala krv na srdci obrazu, 17. februára krv na čele).
