Božie telo – sviatok Najsvätejšieho tela a krvi Pánovej
Cirkev žije z Eucharistie – týmito slovami sa začína posledná encyklika pápeža Jána Pavla II., ktorú slávnostne podpísal na Zelený štvrtok. Je to deň kedy Cirkev po stáročia vstupuje do udalostí Pánovej smrti a zmŕtvychvstania a pripomína si nepochopiteľný dar Božej lásky, ustanovenie Oltárnej sviatosti – Eucharistie. Spolu s poverením konať pamiatku tejto jedinečnej chvíle a do konca čias sprítomňovať Kristovu obetu a zmŕtvychvstanie, prijíma budúca Cirkev aj služobné kňazstvo. To bude jeho najvznešenejšia úloha.
Liturgickú oslavu tohto úžasného tajomstva Pánovej blízkosti a reálnej prítomnosti rozvíja do širokej podoby úcty slávnosť Božieho tela, ktorá má za cieľ podržať si pred očami tento rozmer Božej lásky a vynaliezavosti a pevne naň ukotviť život vykúpených Božích detí.
Začiatky takto chápanej úcty a oslavy sviatostného Chleba, teda Božieho tela, siahajú do XI. – XII. storočia, ešte však bez okázalých sprievodov, tzv. procesií, ktoré sa stávajú súčasťou takto chápanej úcty až v neskorších obdobiach. Spočiatku je to nadväznosť na starodávny zvyk brať so sebou eucharistický chlieb ako záruku ochrany pred nebezpečenstvom.
Pápež Urban IV. schválil tento sviatok 11. 8. 1264 dokumentom, v ktorom sa hovorí: pre také vznešené tajomstvo ( ….) ustanovujeme štvrtok po svätodušnej oktáve. V tento deň nech sa zhromaždia v chráme zástupy zbožných veriacich a kňazi spolu s ľudom nech prednášajú chvály .
V stredoveku v XVI. storočí nadobúda oslava sviatku Božieho tela priam triumfálny charakter. Okrem štyroch štáciových oltárov, kde sa konala modlitbová bohoslužba s eucharistickým požehnaním, pribudla obrazová výzdoba a divadelné predstavenia, ktoré mali ešte umocniť zážitok udalostí dejín spásy. Procesiového sprievodu sa zúčastňovalo duchovenstvo, cechy, bratstvá, cirkevné školy, vojsko a zástupy veriacich. Po reformácii, ktorá sa dotkla aj chápania Kristovej sviatostnej prítomnosti, bola účasť na slávnosti Božieho tela vnímaná ako verejné vyznanie katolíckej viery. Takže Tridentský koncil, ktorý zrušil prakticky všetky ideové sviatky (akým tento sviatok nepochybne je) toto slávenie práve z tohto dôvodu zachoval. Napriek rozličným dobovým podmienenostiam, zostáva procesia Božieho tela vzácnou staronovou liturgickou formou a je pripomienkou spásonosnej situácieBožieho ľudu, ktorý je na ceste. Duchovným centrom je eucharistický Kristus. On je osloboditeľ novozákonného Božieho ľudu, ktorý s dôverou v Božie vedenie kráča za konečným cieľom do nebeského Jeruzalema. Chvála, vďaka, úcta a oslava, to je obsah nášho zotrvávania pri Kristovi. Spojenia s prosbou o vytrvalosť a požehnanie pre všetkých sa táto verejná pobožnosť stáva akousi konsekráciou miesta a zvolávaním nebeskej rosy na všetky naše podujatia celkom osobitným spôsobom.
Sväté Písmo definuje kresťanský život ako život pútnikov a cudzincov (porov. 1 Pt 2, 11). Prečo je to tak odpovedá P. Raniero Cantalamesa slovami sv. Jána: pretože sú „vo svete“, ale nie sú „zo sveta “, pretože ich pravá vlasť je v nebi odkiaľ očakávajú ako Pána a Spasiteľa Ježiša Krista.
Eucharistia v nás túžbu po Božej blízkosti neumenšuje ani neuháša. Opak je pravdou, lebo ju roznecuje a robí ešte naliehavejšou. Je to pamiatka na udalosť – ale je to aj prítomnosť osoby vteleného Slova. Jej zbožšťujúca sila pramení v tom, že nás privádza do styku s Bohočlovekom. Slovo sa stalo telom (vtelením) a telo sa stáva „pravým pokrmom“ (Eucharistiou). Boh sa zjavuje tým, že sa zahaľuje vo vtelení a teraz sa nám dáva k dispozícii požívaním pokrmu večného života. Pohľad na sviatostnú podobu eucharistického Krista má v nás vzbudiť horúcu túžbu po prenikaní do tohto tajomstva Božej lásky a snahu naplno čerpať zo zdroja Božskej sily pre nový život, ktorý nám bol v Kristovi skrze vodu krstu a Ducha Svätého pririeknutý. Preto oslava Božieho tela, aj keď kladie dôraz na jeho reálnu prítomnosť, nie je cieľom sama v sebe, ale má podnietiť k dôvernému prilipnutiu ku Kristovi, ktoré sa realizuje častým prijímaním jeho Najsvätejšieho tela ako vrcholu zjednotenia jeho a našej vôle v tejto sviatosti lásky. Cieľom eucharistického života a praxe je vytvárať jednotu Božieho ľudu už tu na zemi, lebo ona je nielen vyjadrením, ale aj nevyčerpateľným zdrojom (porov. Lumen gentium 11)
Môžeme povedať, učí Svätý Otec, že nielen každý z nás prijíma Krista, ale že aj Kristus prijíma každého z nás. Uzatvára s nami priateľstvo: Ste mojimi priateľmi (Jn 15, 14). My totiž žijeme vďaka nemu: Ten kto mňa je, bude žiť zo mňa (Jn 6, 57). V eucharistickom spoločenstve sa vznešeným spôsobom uskutočňuje vzájomné „prebývaní“ Krista a jeho učeníka: ostaňte vo mne a ja vo vás (Jn 15, 4)
A tak sa vlastne tieto dva postoje úcty vzájomne dopĺňajú – je potrebné Krista prijímať a je dobré spočinúť v duchu na Pánovej hrudi ako milovaný učeník a započúvať sa do tlkotu jeho milujúceho srdca. Všetci dobre poznáme duchovnú prax sestier matky Terezy z kongregácie Misionárok lásky. Akú silu do vyčerpávajúcej práce čerpajú z hodinovej adorácie pred svätostánkom.
Nech je pre nás tento sviatok pripomienkou vrátiť sa k starým a osvedčeným spôsobom duchovného rastu a vzrastu v láske k Bohu a autentickej láske k ľuďom. „Oživenie a prehĺbenie eucharistickej úcty v najrozličnejších formách je dôkazom pravej obnovy a je jej ústredným bodom… Ježiš na nás čaká v tejto Sviatosti lásky. Neľutujme čas a stretávajme sa s ním vo vieryplnej poklone a kontemplácii – napísal Svätý Otec na Zelený štvrtok v roku 1980.
Napokon ešte vrúcne slová zosnulého českobudejovického biskupa Dr. Josefa Hloucha: Eucharistia nech je na vrchole nášho života, myslenia, poznania, spomienok i túžob. Eucharistia nech vládne celo našou bytosťou.
Spolu s Vami drahí bratia a sestry, milí mladí priatelia, pred Pánovým svätostánkom kľačí a učí sa skutočnej múdrosti a láske. vdp. Štefan Herényi
Eucharistické zázraky
