Ukrajinsky prezident Petro Porošenko (Vaľcman) v pondelok 16.6.2014 oznámil, že pre východ Ukrajiny má „mierový plán“. Vyzval ozbrojených povstalcov, ktorí odmietajú kyjevsky režim, na prímerie. Súčasťou jeho zradného plánu je dobrovoľné odzbrojenie povstalcov. Armáde pritom prikázal, aby získala plnú kontrolu na viac ako 1900 kilometrových hraniciach s Ruskom, čo v reči tohto vysokopostaveného politického podvodníka predstavuje obkľúčenie už odzbrojenýchodporcov samozvaného kyjevského režimu a ich následnú brutálnu likvidáciu. Scenár hodný vykrádača hrobov. Povstalcom, ale aj obyčajným občanom, ktorí sa domáhajú svojich prirodzených práv Petro Porošenko (Vaľcman) ponúka dobrovoľnú samovraždu.

Hovorí o mieri, spolupráci, delení moci a najmä o konštruktívnych riešeniach napätej situácie. Prax je však plná ultimát, vyhrážok a konfrontácii. Vojenské operácie, najmä proti civilnému obyvateľstvu, pokračujú v nezmenšenej intenzite. Armáda, pozbieraní kriminálnici z Pravého sektora a zahraniční žoldnieri cielene likvidujú miestnu infraštruktúru, predovšetkým zdroje pitnej vody, cesty, školy, nemocnice, sklady potravín, a ďalšie dôležité objekty. Spálená zem, rozvrátená ekonomika, nefungujúca štátna správa, hladomor a samozrejme etnické čistky. Spanilé vyčisťovanie akcie ukrajinskej armády, tajné väznice, mučenie a fyzická likvidácia odporcov režimu, to sú sadistické orgie pod záštitou samozvanej vlády v Kyjeve. Toto všetko s požehnaním tútorov z Európy a USA. Nový svetový poriadok treba stoj – čo stoj, presadiť aj na Ukrajine. Teror, nerešpektovanie základných humanitárnych pravidiel a iné neprávosti, sa verejnosti predstavia, ako neutíchajúci zápas o demokraciu a európske hodnoty. K tomu treba pridať vodopády fráz na zalepenie úst pochybovačov. Čokoládový sadista Petro Porošenko (Vaľcman ) postupuje podľa vopred pripraveného plánu, ktorý vznikol v kanceláriách zahraničných poradcov. Na záver svojho „historického“ vyhlásenia pritvrdil a povedal, že ak proruskí ozbrojenci nezložia zbrane, potom už rokovať’ nebude. To potom prehovoria bomby? Aké to humánne rady svalovca, ktorý sa „narodil v krabičke od čokoládových cukríkov“.

Ing. Marián Popovič

http://www.slovenskeslovo.sk/cokoladovy-sadista/

**********************************************************************************

Vysielanie TV RUSKO  (Prvý kanál)  

 http://www.1tv.ru/ – každé 3 hod. nový blok

**********************************************************************************

Bagdad: Patriarcha vyzýva k pôstu a modlitbe proti islamistom

 Vatikán-Bagdad, 17.6.2014 (kath.net/KAP) 017 118 – V situácii dobytia takmer tretiny irackého územia islamistickými teroristickými militantmi „ISISu“ vyzval chaldejský katolícky patriarcha Babylonu a Bagdadu, Louis Rafael I. Sako (foto), na stredu, 18. júna, na „deň modlitby a pokánia“. Informovalo o tom Rádio Vatikán v utorok. „Modlitba má silu zatvrdnuté srdcia zmeniť a priviesť ich k úcte k blížnemu,“ uvádza vo výzve.

Takmer v celej severnej polovici Iraku možno už vidieť čierne zástavy džihádistov ISISu na vládnych budovách, kasárňach, minaretoch a spustošených kostoloch, informovali predstavitelia kresťanov v pondelok. Teraz hrozí posledným zvyškom mezopotámskeho kresťanstva zánik. Politická oblasť moci islamistov, ktorá zrazu siaha od sýrskeho brehu Eufratu až cez iracký Tigris, nemá miesto pre kresťanov.

To sa ukázalo už v Sýrii, kde vo zvlášť brutálne ovládanom priestore ISISu boli vymazané všetky stopy kresťanstva. Spustošenie, vyhnanstvo, únosy biskupov a mníšok, mučenie a vraždenie duchovných a veriacich, mužov i žien, tam viackrát hlásili už od roku 2012.

Pred rokom 2012 sa v medzinárodných kresťanských nadáciách pre Irak, v Charite, či Medzinárodnej kresťanskej solidarite (CSI) presadil názor, že na rovine Ninive možno vybudovať „bezpečný prístav“ pre irackých kresťanov. Teraz však po páde Mosulu je aj tento plán akútne ohrozený.

Arcibiskup sa ešte dokázal zachrániť

Chaldejský arcibiskup Mosulu, Amel Shamon Nona s asi 5000 kresťanmi mesta sa ešte dokázal pred džihádistami zachrániť v dedine vo východnej časti provincie Ninive. No aj tam ich nasledovali oddiely ISISu.

ISIS je zhromaždiskom rôznych islamských skupín. Najprv sa spojili pod iným názvom sunitskí horlitelia posledných rokov Saddáma s ušlou armádou a straníckymi kádrami diktátora proti cudzím okupantom, ako aj proti kresťanom, do teroristickej podzemnej skupiny. Útoky podnikali od Mosulu na severe až po Bagdad.

V r. 2006 sa k nim pridali iné sunitské bojové skupiny v Iraku a dali si názov „Organizácia džihádu Al Kaídy“. Vyhlásili vlastný islamský kalifát, ktorý však kontroloval iba isté územie v provincii Anbar pri Ramadi a vo Faludži. Inak išlo o podzemné hnutie. Tu sa ISIS prejavila zvláštnou brutalitou a krutosťou. Tým je zvlášť známy 43-ročný „emir“ Abu Bakral-Bagdadi. Ten v r. 2010 prevzal vedenie ISISu. Hneď o rok spoznal v sýrskej vojne veľkú šancu viesť svoje hnutie z irackej provincie a urobiť z neho moc zasahujúcu celý Blízky Východ. V Sýrii sa dostal ku zbraniam a dobrovoľníkom z celého sveta, ktorí mu umožnili vyšvihnúť sa z jednotlivých teroristických útokov ku skutočným militantným operáciám. Jeho úspech bol však nakoniec za cenu rozkolu s Al-Kaídou.

Veľké bohatstvo po bankovej lúpeži

V Sýrii sa ISIS vyvinula na výkonnú bojovú mašinériu, ktorej teraz padá do lona jedno iracké mesto za druhým. Po lúpeži takmer pol miliardy dolárov z Centrálnej banky v Mosule, je Bagdadi teraz nielen najlepšie vyzbrojený ale aj najbohatší šéf islamistických teroristov.

V pondelok komisárka OSN pre ľudské práva Navi Pillayová odsúdila masové popravy ISISu. Podľa správ v minulých piatich dňoch boli zavraždené stovky civilistov, bývalých vojakov, duchovných a vláde blízkych ľudí. Táto očividne „systematická séria chladnokrvných popráv“ predstavuje vojnový zločin, ako vyhlásila Pillayová v Ženeve.

Podľa informácií pracovníkov OSN v krajine militanti zavraždili okrem iných aj imama Veľkej mešity v Mosule, pretože odmietol priznať sa k sunitskej skupine rebelov. Podľa iných správ v Mosule v sobotu zavraždili 12 islamských duchovných z mešity Al-Israa.

Takéto roznecovanie náboženského napätia rozsieva „ďalší chaos a krviprelievanie v krajine“, konštatovala Pillayová. „Táto nová vlna bojov a extrémneho násilia je mimoriadne nebezpečná nielen pre Irak, ale pre celý región.“ Komisárka vyzvala politických a náboženských vodcov Iraku, aby „sa spojili proti rozdeleniu krajiny pozdĺž náboženských alebo geografických hraníc“. –zg-

 Skúšky a mučeníctvo kresťanov v Iraku

****************************************************************************

Sila Eucharistie

V rokoch 2003 až 2011 podnikli fanatickí teroristi v Iraku desiatky bombových útokov na 70 kostolov, pri ktorých položilo život za svoju vieru vyše 400 kresťanov.
Otec Raghid Ganni dostával veľa výhražných upozornení, aby opustil Irak. Aj jeho kostol bol viackrát terčom útoku. Napriek tomu nepodliehal strachu, a preto často vravieval: „Akým by som to bol pastierom, keby som opustil zverené stádo a ponechal ho bez sviatostí, aby sa stalo ľahkou korisťou vlkov?“ Nikdy však nezostal len pri týchto slovách, ktoré vyvierali z jeho čistého srdca. Celkom otvorene priznal holú pravdu: „Každý deň očakávame konečný útok, ale neprestávame slúžiť svätú omšu. Budeme ju aj naďalej slúžiť v skrytosti, aby sme boli trochu bezpečnejší. K tomuto rozhodnutiu ma primäli moji milovaní farníci. Je vojna, skutočná vojna, ale my stále dúfame, že pomocou Božej milosti unesieme tento kríž až do konca.“
A čo si myslel o svojich farníkov Ganni? „Mosulskí kresťania nie sú žiadni teológovia, mnohí z nich sú nevzdelanci a dokonca totálni analfabeti. Ale všetci majú otvorené srdce, schopné prijímať pravdu. A tak je tomu už po celé generácie. Vždy zdôrazňujú, že bez nedeľnej Eucharistie nedokážu žiť.“

********************************
Eucharistia im dodávala silu
„Sú dni, keď sa cítim krehký a prestrašený,“ neraz sa zdôveroval Raghid  (na obr,.), „no keď držím v ruke Eucharistiu, vždy si hovorím: Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta! … a vtedy v sebe cítim Jeho silu. Keď držím v ruke hostiu, viem, že v skutočnosti Pán drží mňa a nás všetkých a zjednocuje nás vo svojej nekonečnej láske…“
Aj napriek ustavičným útokom boli irackí kresťania verní Eucharistii. Vo svete plnom násilia, smrti a strachu bola pre nich skutočným prameňom života: „Teroristi si môžu myslieť, že zabijú naše telá alebo zlomia nášho ducha zastrašovaním,“ často vravieval Raghid Ganni, „ale v nedeľu sú kostoly vždy plné. Môžu sa pokúšať pripraviť nás o život, ale Eucharistia nám ho opäť vráti.

V normálnom čase všetko považujeme za všedné a zabúdame na najväčší dar, aký sme dostali. Akoby zvláštnou iróniou osudu sme práve vďaka teroristickému násiliu spoznali, že Eucharistia, čiže Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, je Ten, kto nám dáva život. Toto úžasné poznanie nám umožňuje vytrvať a mať nádej.“

Útoky teroristov

sa neustále stupňovali a ich terčom sa stala aj Ganniho rodina. Bol horúci sobotňajší júnový deň roku 2004. Jeho sestra spolu s ďalšími kresťanskými ženami niesli vo vedrách vodu, aby umyli podlahu v Božom chráme. Skôr, než doňho vošli, nejaký terorista hodil do ich blízkosti granát, ktorý okamžite explodoval.

Našťastie, Ganniho sestra tento cynický útok na bezbranné ženy prežila, no so svojich zranení sa liečila niekoľko týždňov… „V nedeľu sme i napriek tomu,“ povedal chaldejský kňaz s neskrývanou hrdosťou, „opäť slávili

Eucharistiu a prišli aj moji otrasení rodičia. Obeta mojej milovanej sestry nebola zbytočná. Pre mňa a pre naše kresťanské spoločenstvo boli ranymojejsestry i ďalších nevinných žien žriedlom posily, aby sme aj mi ostatní dokázali niesť Kristov kríž.“

Vytrval až do konca 

Takmer presne o tri roky, 3. júna 2007, dosiahla Ganniho účasť na krížovej ceste irackej kresťanskej Cirkvi a jeho neochvejná vernosť kňazskému povolaniu svoj vrchol a zavŕšenie. Hneď po nedeľnej svätej omši fanatickí teroristi zaútočili naňho a na diakonov, ktorí ho sprevádzali. Jeden z teroristov na Ganniho zakričal: „Povedal som ti, aby si zatvoril kostol! Prečo si to neurobil? Prečo si tu zostal? Chaldejský kňaz mu pokojne odpovedal: „Ako by som mohol zatvoriť dom, ktorý patrí Bohu?“ Po týchto jeho slovách spustili teroristi na sprievod zúrivú streľbu. Zabili všetkých okrem manželky jedného z diakonov, ktorej sa podarilo pre útočníkmi utiecť.
Duchovný otec Raghid Ganni teda vytrval až do konca. Krátko po tom, keď ich nasýtil Kristovým telom a krvou, sám sa stal obetným baránkom, čím potvrdil svoje slová o neochvejnej viere v silu Eucharistie. Jeho svedectvo sa naďalej zapisuje do prúdu vyznania tisícov prenasledovaných irackých kresťanov: „Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, nám dáva život v Eucharistii!“ Sebastian Bednarowicz

Matthias, teraz pôjdeme!

Christoph Gmeiner z nemeckého mestečka Bernau, ktoré leží pri čarovnom jazere Chiemsee, mal už od detstva vrúcny vzťah ku svojej krstnej mame Elisabeth a  k jej manželovi strýkovi Matthiasovi.
Na týchto manželoch Hoffmannovcoch obdivoval nielen ich skromnosť, ale najmä nezlomnú vôľu, s akou sa prebíjali neľahkým životom. Hovorí o nich:
Boh ich spojil
„Moju krstnú mamu, ktorú som oslovoval teta Elisabeth, si ešte ako dievčatko adoptovali majitelia malého hospodárstva. Už od malička musela ťažko pracovať a keď jej adoptívni rodičia zostárli, oboch s láskou doopatrovala. V roku 1953 sa vydala za môjho strýka, ktorý sa vrátil domov z takmer desaťročného vojnového zajatia. Bol rovnako skromný a dobrý ako moja teta. Hoci obaja doslova dreli, nikdy sa nesťažovali na svoj osud. Každé ráno sa na bicykloch vybrali na sv. omšu a potom sa svojmu hospodárstvu.
Kráčala za Kristom
„Ako 85-ročnú zasiahla moju milovanú krstnú mamu Parkinsonova choroba a k nej sa pridala aj demencia. Napriek tomu mávala také zvláštne citové chvíle,. Bolo to asi pol roka pred jej smrťou. Často pristúpila k strýkovi, chytila ho za ruku a vždy mu povedala tú istú vetu: „Matthias, teraz pôjdeme!“  Udalosti dostali zrazu rýchly spád. Päť týždňov pred úmrtím mojej krstnej si strýko pri nešťastnom páde zlomil stehennú kosť. Po ošetrení v nemocnici ho poslali na doliečenie.
Čo Boh spojil…
„Môj strýko sa zo svojho zranenia už nezotavil. Neustále sa zhoršoval aj zdravotný stav mojej krstnej mamy. Moja švagriná ju previezla do tej istej nemocnice. Ešte v ten deň som oboch navštívil, že sa blíži ich koniec. Neprišiel som však sám, v ruke som držal obraz milosrdného Ježiša. Strýko očami nežne pohľadil Kristovu tvár. Moja krstná bola už v umelom spánku, preto som sa pri jej posteli pomodlil ruženec Božieho milosrdenstva.“
Milujme lásku
„O dva dni zomrela moja krstná mama. Príbuzní tejto výnimočnej ženy chceli hneď potom vojsť do nemocničnej izby môjho strýka Matthiasa, aby mu oznámili, že jeho milovaná žena odišla do večnosti. Zastavil ich primár kliniky a stroho im oznámil, že práve pred okamihom Matthias skonal. A lekár, ateista, ktorý neveril v Boha a v jeho milosrdnú lásku, im povedal: Odkedy som lekár, také niečo som ešte nikdy nezažil!
Na ich spoločnom pohrebe 10. januára 2013 na cintoríne Hittnkirchen som pochopil, že skutočná láska nikdy neumiera. Ježiš jej dal večnosť na Golgote na kríži, kde prežil najväčšie utrpenie za nás hriešnych…“

(Víťazstvo Srdca, ilustračná snímka a)

**************************************************
KINO:   Blondiačik

Georges a jeho žena Gisele adoptují alžírského chlapce Michou. Georges však o jeho původu neví, protože by ho nikdo nepřijal. Gisele chlapci upraví jméno, obarví vlasy a vydává ho za Francouze. Michou si otce rychle získá a ještě pomůže zachránit rozpadající se manželství  .(oficiální text distributora)

<