Nie vždy sa človeku podarí v živote stretnúť osobu, ktorá je takou výnimočnou, že sa stáva a stane akýmsi svetlom v tmách a niekým, kto nesie za seba i za ostatných zástavu pravdy, a to až do svojej smrti. Božím riadením sa mi takúto osobu podarilo stretnúť. Bola ňou spisovateľka Hana Ponická, na ktorú sa nedá zabudnúť, a ktorá desaťročia vzdorovala všetkým náporom svojej doby a ideológií. Pred 8 rokmi, presne 21. augusta 2007, odišla, aby si konečne oddýchla – a to vo večnosti. Práve 21. augusta, v dni, ktorý sa do jej života tak osudovo zapísal.
Myslel som si, že nájdem o nej aspoň nejakú zmienku v médiách, ktoré si dnes proste dokážu vygenerovať z počítača všetky aktuality a výročia. Bohužiaľ, hľadal som márne.
Naše „bohorovné“ a už zrejme všetky trendy a smerovanie krajiny určujúce médiá si nestihli spomenúť. Hana Ponická, ktorá sa v Novembri 1989 mohla bez mihnutia oka ocitnúť na poste premiérky či aspoň ministerky kultúry – nie je – zrejme účelovo – „zaujímavá“. Tak ako sa stala nezaujímavou – alebo skôr poviem nebezpečnou – pred 25 rokmi, tak je obchádzaná a ignorovaná aj dnes. Prečo? Pretože mala čistý štít a nebála sa hovoriť, ani zastávať pravdy, a to v žiadnom ohľade. Stala sa nepohodlnou, pretože nášmu Novembru 1989, tejto revolučnej karikatúre, ako aj jej rýchlopečeným aktérom – nemohla vyhovovať. Ešte niekoľko rokov potom ju Nový Čas napadol keď samotná zápasila o renováciu svojho kaštiela v Podrečanoch, kam sa o ňu chodili starať sestričky Rodiny Panny Márie z blízkeho Starého Haliča. Tu – „odložená“ našou farizejskou spoločnosťou, ako aj svojím osudom osamelej bojovníčky – aj dožila svoj život.
Dráhou pravdy je priamka – hovorievala – a takou priamkou – rovnou čiarou bez výhybiek a špekulácií, bol aj jej život. Národ, ktorý si nectí svojich, sa sám odsudzuje. Národ, ktorý sa rád predáva, ktorému sú bližšie cudzie „vzory“ a ktorý nevie stáť na svojich vlastných nohách – si ani nezaslúži existovať. Je to na zamyslenie, práve v týchto chvíľach našich dejín. Buďme však optimisti a verme, že Slovensko ešte vie, kde je sever, že nemá takú sklerózu, aby zabudlo na svoje dedičstvo, a že nie je ešte na kolenách tak, aby nepovstalo. A k tomu celým svojím životom dávala každému príklad aj spisovateľka Hanka Ponická. Tak si na ňu spomeňme aspoň my, a povzbuďme sa jej pamiatkou…. Anton Selecký
https://sk.wikipedia.org/wiki/Hana_Ponick%C3%A1
Na nižšej linke budete márne hľadať jej zápas o November 1989:
http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=59420
Chvíľa pre pesničku: J. Nohavica
