Ľudské kroky. Klopkajú, dupotajú, zurčia tempom dní. Vrhajú sa do ulíc, do života, do nádejí, nebezpečenstva, i neznáma. Idú rovno, vpravo, vľavo, dookola, často nikam.
Idú za hlasom svojím, hlasom iných, hlasom lží, pravdy, peňazí, , prázdnych ozvien, i za hlasom srdca . Kroky v klbku ďalších, i kroky osamelé. Kroky, ktoré sa mihnú, i ktoré sa vracajú. Kroky, ktoré hľadajú.
Ulicami sa zakráda neistota. Ticho, strach, možno plač. Otázky, sklamania, často beznádej. Výčitky i reptanie hučia ako zvláštna nepokojná rieka, ako tóny akejsi bizarnej hudby. Nad Bratislavou, keď je plná mdlých i veselých svetiel, na jednom vrchu, v jednom útulnom zákutí, s mestom pri nohách, v žiari sviečok a plamienkoch očí, vystupuje z mäkkého šera tichá a pokorná silueta.
V onom jednom zákutí, na jednom bratislavskom vrchu v neskorom večere tušiť puky kvetov. Pod chrámovou kupolou stromov už rozprestreli svoj 
kráľovský šat kvety magnólií. Je čas… Nastalým šerom sa po línii rokov vynára obraz. Vynára sa odkiaľsi, z prachu ušlých ciest ako Popoluška, z dní plných, i dní stratených, z perlivých plánov, radostí i sklamaní, vylieta ako holubica z pokojných dlaní. Vynára sa z detských snov i tajnej túžby. Nepatrne kývla a v zrkadle dávnych svetlých májov zastala na prahu nádejnej jari. Nezabudla na svoje deti. Prišla. Je tu. A nenápadne, s úsmevom ľahším ako vánok vyslovuje svoje prosté pozvanie.
Ľudské kroky. Náhlivé, pomalé i osamelé. Kroky, ktoré sa vracajú, i ktoré hľadajú, tu na tomto mieste tíchnu. Nad Bratislavou, plnou mdlých i veselých svetiel, na jednom vrchu, v jednom útulnom zákutí, s mestom pri nohách, vo svite sviečok, a v plamienkoch očí končia svoje fortissimo bizarné tóny neistoty, výčitiek, strachu i otázok. Zmenili sa na šepot nádeje, prosby i vďaky. Na hudbu pokoja, na sonátu svitu ľudského srdca. Na sonátu pre Kráľovnú mája… Anton Selecký
