Vážený pán Selecký,
chcem sa vyjadriť k poslednému článku o pochodoch a petíciách. Plne s Vami súhlasím, že je naozaj málo odvážnych kresťanov, ktorí nielen niečo „odkliknú“ ale aj vyjdú do ulíc a verejne vyjadria svoju vieru a názory. Naozaj by to chcelo väčšiu masu. Faktom však je, že kresťanov so živou vierou až tak veľa nie je. A kde nie je živá viera, tam nie je Duch Svätý a kde nie je Duch Svätý, tam nie je odvaha. Veď ani učeníci nemali odvahu vyjsť do ulíc, kým nezostúpil na nich Duch Svätý.
Okrem toho, je dosť veľa ľudí ďaleko od Bratislavy a nie každý má možnosť cestovať, či už z finančných, alebo zdravotných či iných dôvodov (ja napr. som z opačného kúta Slovenska, mám doma tri menšie deti). A netreba zabúdať na to, že v modlitbe je sila. Keď sa spojí hoci hŕstka ľudí na pochode s modlitbami a obetami ostatných veriacich, verím, že to neostane bez odozvy, hoci to našim očiam ostane skryté. Náš Pán to určite nejako použije. Verím tomu, že keby som bola z Bratislavy, zúčastnila by som sa týchto pochodov. Nech mi Pán odpustí, ak si to len namýšľam a neurobila by som tak.
Povzbudzujem zvlášť tých, ktorí sú z Bratislavy a blízkeho okolia: Majte odvahu, aj za tých menej odvážnych, a nebojte sa.
Pán predsa sľubuje:
Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi; aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. (Mt 10,32)
Nech Vás žehná náš Nebeský Otec a Nepoškvrnená Čistota skryje pod svoj plášť.
Stála čitateľka
Janka P.
Milá Janka aj ostatní pisatelia, ktorí poukazujete na moju poznámku:
Niekoľko desaťročí sa pohybujem, sledujem a vnímam situáciu veriacich na Slovensku, a rovno v dvoch režimoch. Za tzv. „totality“ a dnes.
Keď to úplne zostručním, tak situácia je podobná. Za komunizmu tu bola spoločnosť veriacich, ktorá bola vo veľkej menšine – teda odhodlaná verejne, s nebezpečenstvom a transparentne obhajovať svoju vernosť Kristovi. Takým oblúkom (časovým) medzi nimi sú mučeníci z 50-tych rokov (dnes blahoslavený biskup Gojdič, Vasil Hopko, bl. Dominik Trčka a sestra Zdenka Šelingová) a situácia koncom komunizmu na Hviezdoslavovom námestí. To je jedna „várka“.
Druhý „breh“ veriacich sú tí, ktorí akosi vo svojom vnútri zostali veriaci, aj sa pokúšali svoje deti vo viere viesť, ale zo strachu „aby mohli študovať“ a podobne – sa tvárili dvojkoľajne. Doma ako veriaci, v práci ako režimu lojálni občania.
Tá tretia várka občanov – ktorí nevystupovali transparentne, ani nekolaborovali, ale boli tiež skutočne nositeľmi dedičstva Otcov – to boli nepoznaní ľudia, vykutí v drine, vytrvalosti a vnútornej sile. Otec biskup Hnilica mi raz povedal: Slovensko vďačí za svoju vieru celým generáciám neznámych slovenských mám, ktoré hrdlačili na poli, vychovávali kopec detí, večer boli poriadne zbité od muža, ktorý sa pravidelne vracal z krčmy – a ktoré mali tú silu a vernosť sedávať v kostole a vytrvalo sa modliť a obetovať. Ja dávam biskupovi Hnilicovi za pravdu. Pretože samotná Panna Mária, ku ktorej sa tie ženy modlili, bola za svojho života taká vytrvalá, pevná, verná a obetavá. Preto sa jasne preukazuje ako Patrónka Slovenska.
Keď sa na túto situáciu pozrieme dnes, je to obdobné, aj keď nie to isté. Avšak zase je sila Slovenska v tom, že sú tu modliaci sa ľudia, ktorí sú v skrytosti, trpia, aj keď o tom nepíšu na titulných stránkach novín, ale pracujú na šírení Božieho Kráľovstva tým najväčším – obetou a utrpením. Ďalší – je ich oveľa menej, vystúpia na uliciach, aj keď sú zase kritizovaní a neprijímaní – a to aj od svojich „vlastných“. Iní sa modlia a nesú bremeno dennodennej vytrvalosti. A všetci vystavujú vysvedčenie vernosti Kristovi.
Ja si myslím, že každý sa postaví k viere tak, ako bol vychovaný, resp. akú milosť od Boha dostal. Tie úlohy a dary sú rôzne. Ale dôležité je, aby sme ich nezakopali do zeme ako nehodný sluha.
Istá skupina občanov, kresťanov, za komunizmu hovorila – nič sa nedá robiť, nemôžeme, sme zodpovední za svoje deti, za ich budúcnosť, je taká doba, a podobne.
Dnes sme svedkami niečoho podobného. Ak však urobím, čo môžem vo svojej danej situácii, urobím všetko. Uvedomme si, k čomu sa rozhodujeme. Či pre tento svet a jeho pominuteľnosť, alebo pre kríž a večný život.
Ja som vďačný Združeniu za ochranu rodiny ako aj Združeniu kresťanov za ochranu kresťanských hodnôt, Aliancii za nedeľu, ale aj každej skupinke, ktorá sa niekde pri kríži vo svojej dedinke anonymne modlí za Slovensko – ako to vyzvalo naše združenie.
Čo som chcel povedať v poznámke Dostal som link na petíciu je: Neuspokojme sa s formalitou akéhokoľvek druhu! Pretože táto demokracia je aj tak veľmi klamlivá. To čo je a bude účinné, je skutočné a pevné priznanie sa k Bohu.
To skryté pôsobí vnútorne, to vonkajšie je svedectvom pre ostatných. A pretože veľa ľudí potrebuje byť povzbudených aj navonok, je každé verejné priznanie sa k Bohu veľmi záslužné.
Kristus povedal: „Každého, kto ma vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“ (Matúš 10:32) Ak toto je aj za tým podpisom na petícii – Bohu vďaka. Potom sa to odrazí aj v živote. Ak nie, budeme zbierať len neefektívne zoznamy, za ktorými je len klamlivé uspokojenie svojho svedomia.
Anton Selecký
