Denník ruskej študentky ako svedectvo červeného teroru
Aľa Rachmanovová, vlastným menom Galina Džuraginová, dcéra lekára šľachtického pôvodu, si začala písať denník 24. septembra 1916 na svoje sedemnáste narodeniny.
Prvá časť jej denníkov, ktorá končí 13. septembra 1920, vyšla pod názvom Študenti, láska, Čeka a smrť a opisuje to pohnuté obdobie plné teroru, vraždu Rasputina, popravu cára, Dočasnú vládu, Kolčaka, Kerenského, nástup boľševikov k moci, znárodňovanie, domové prehliadky, Čeku, mučenie a Dzeržinského.A ešte mnoho, mnoho iného. A vopred sa ospravedlňujem všetkým, ktorým sa chce prečítať si o knihe, ale nechce sa im čítať dlhé články, pretože tento dlhý je.
Zo začiatku sú to tak trošku neohrabané zápisky života mladého dievčaťa, ktorý sa skladá z prvých lások, školy, kamarátok, večierkov, smädu po vzdelaní, písania básní; je to život, v ktorom má všetko čo chce, žije v dome so služobníctvom, aristokratické dievčatá majú svoje „miss“ alebo „Francúzsky“, ako ich volajú…
A dospelí zatiaľ riešia Rasputina a cára. A triedne rozdiely, o ktorých sa začína hovoriť stále viac. Ako povedala jedna známa ich rodiny: „Milujem vlasť a národ, náš ruský ľud, ale to ešte neznamená, že si sadnem za jeden stôl s dcérou dákej kuchárky!“ (25. september 1916). A problém triednych rozdielov je tam tak hlboko zakorenený, že jej kamarátka Lidočka, ktorá zistí, že nie je skutočnou dcérou grófky, v ktorej rodine vyrastá, ale že je adoptované nemanželské dieťa slúžky, tak sa od zúfalstva ako štrnásťročná obesí v kúpeľni.
V krajine to začína vrieť, študenti začínajú organizovať zakázané schôdze, jej vzdialenú príbuznú vylúčia z gymnázia za „spolčovanie sa s nepriateľom“ len preto, že ju videli rozprávať sa s rakúskym vojnovým zajatcom.
Začiatkom roka 1917 už začínajú nepokoje, keď ich vo februári navštívi známa z Petrohradu, rozpráva im, čo sa tam deje: „V Putilovskej továrni vypukli nepokoje, robotníci nechcú pracovať. Je nezvyčajne zima a ľudia stoja celé hodiny v radách pred obchodmi. Sama videla, ako dav vydrancoval niekoľko pekární. Ani dreva nieto. Nie dosť. Ľudia kúria nábytkom. Tam, kde bývala, už spálili stoličky, písací stôl a knižnicu. Na Nevskom prospekte sú ustavičné strety medzi políciou a robotníkmi. Ľud požaduje mier a cárovu rezignáciu.“
Ich služobníctvo musí stále častejšie chodiť na schôdze, ktoré sa organizujú pre pracujúci ľud, na ktorých im hovoria, že už nikoho nesmú oslovovať milostivá, že zastrelia každého, kto tak spraví a tiež každého, kto spomenie cára; už nie je dovolené, aby slúžky stáli pred panstvom, prikázali im, aby čo najmenej pracovali, že treba všetkých pánov a policajtov vyhnať na Sibír, aby sa naučili pracovať, že nemajú prísť, keď na nich budú zvoniť, jesť to isté jedlo a sedieť s nimi za jedným stolom, majú sa oslovovať súdruh a súdružka a že všetko patrí štátu a továrne a obchody zoberú majiteľom a rozdajú ľudu.
30. marec 1917: „Zatkli cára s cárovnou a deťmi. Vraj s nimi zaobchádzajú veľmi zle. Vojaci všemožne ukazujú cárovi, ako veľmi ním pohŕdajú, neodpovedajú na jeho pozdrav a v prítomnosti cárovnej a jej detí oplzlo rozprávajú. (…) V študentskej kancelárii tiež všetci žiadajú cárovu popravu. Nepovedia mu inak než ´občan Romanov´. Vraj keď sa cár vrátil do Cárskeho sela, nechali ho čakať štvrťhodinu pred bránou, kým službukonajúci dôstojník zahlásil: ´Otvorte dvere bývalému cárovi!´“ Vlaky sú plné vojakov, cestujú teraz prvou a druhou triedou a pasažierov, ktorí sa im nepáčia, vyhadzujú v plnej rýchlosti von oknom. Železničiari sú voči nim bezmocní. Kto sa im opováži odporovať, toho súdruhovia bez milosti zmlátia.
Aľa má pocit, že ľudia akoby potratili rozum. Všetci si myslia, že revolúcia im priniesla len samé práva, ale žiadne povinnosti. Jej denník už teraz, v polovici roka 1917, zďaleka nie je zapĺňaný tými nadšenými zápiskami dievčaťa plného života, ale začína sa, stránka za stránkou, plniť len hrôzou. 12. jún 1917:
„Dav vyraboval kláštor! Starý, dôverne známy kláštor, pýchu nášho mesta!!! Väčšinu mníchov pozabíjali, cenné predmety odvliekli. Keď začala budova horieť, ukázalo sa, že aj požiarnici štrajkujú a tak kláštor vyhorel až do základov. Milicionári plienili spolu s davom namiesto toho, aby tomu zabránili…“ Začína panovať hlad, pretože robotníci nepracujú, všetci štrajkujú alebo diskutujú o štátnických otázkach, chlieb z pekárne je sivý a plný nechtov a švábov. 11. jún 1917: „Smetiari dnes vstúpili do štrajku a požadujú zvýšenie platov. Keď im majiteľ podniku povedal, že im to nepovolí, vhodili ho do drviča odpadu, kde ho postupne rozomleli. Zanechal po sebe ženu a päť malých detí. Aj robotníci v zápalkárni a veľkopekárni štrajkujú. Ulice sú plné ľudí, ani čo by bol sviatok.“
Tento článok sa mi akosi predlžuje, ale Aline denníky sú tak fascinujúce (v dobrom aj zlom) čítanie, že by som ho sem najradšej citovala donekonečna. Veď napríklad jej zápis zo 6. augusta 1917 je tak výstižný: „Nespoznávala som naše mesto. Zdá sa, akoby tu býval dáky votrelec, tak veľmi je zanedbané, špinavé. Park na brehu rieky, pýcha mesta, je pokrytý zdrapmi papiera, veľa stromov je zlomených, plot je zvalený, všade je mnoho vojakov, ktorí zo zásady nepoužívajú chodníky, ale dupú po tráe a kvetoch. Z fontány zmizli všetky zlaté rybky, ozdobné sklenené gule sú rozbité a pamätníku cisárovnej Kataríny chýbajú uši a ruky.
Poprava rodiny ruského cára Romanova boľševikmi
Ulice sú spustošené, dlažba je povytŕhaná. No nikomu nemožno nič povedať, to by sme riskovali prinajmenšom bitku. Je predsa revolúcia, každý môže robiť, čo len chce! Počula som ako jeden vojak kričal na akúsi ženu: ´Keby som ti chcel napľuť do huby, tak môžem, pretože je revolúcia!´“
V septembri 1917 bol vyhlásený výnimočný stav, začali sa domové prehliadky a pogromy na ruskú inteligenciu. Ani Alina rodina sa im nevyhla, boli predsa buržuji, jej otec lekár. Museli pred rabovaním utiecť:
„Píšem v malej, zatuchnutej izbe, starej chalupe Jevgenija Vasilieviča Beľajeva. Sem, na mestskú perifériu, sme utiekli pre pogromom. Už tretí deň vyčíňa v našom meste neľudská spitá luza. Ešte vždy sa neviem z toho spamätať. Doteraz nebola pre mňa ´ulica´ niečím, čoho by som sa obávala, ´ľudia´ neboli pre mňa masou, ktorá by ma desila. Všetko sa zmenilo.“ Boľševici sa ujali moci. A Aľa cíti, že niečo sa v ich životoch zlomilo, po pogrome, po domovej prehliadke, alebo potom, ako ich podnájomník, docent na univerzite, prehlásil, že teraz, keď sa boľševici ujali moci, je to koniec ruskej inteligencie…po domovej prehliadke sa otec vybral na soviet, aby sa tam sťažoval, tam ho ale vysmiali s tým, že veď ešte žije, ešte ho nezastrelili, tak čo sa sťažuje? Nemocničného vrátnika, ktorý bol častejšie opitý ako triezvy, spravia komisárom v nemocnici, továrnik musí odhŕňať sneh, Ispolkom, Dzeržinskij, čekisti… 22. november 1917: „Teraz už nezabúdame, že za oknom číha netvor zvaný ulica, netvor, ktorý si nárokuje náš majetok a život.“
Nie že by bola celá kniha ľahké čítanie, ale posledná tretina už je len pre silné povahy. Boľševici robia zverstvá, proti duchovným, ale nie len. 12. december 1917: „Duchovného s manželkou zviazali a posadili ich na lavicu pred kolom. Potom priviedli ich deti, osemročného chlapčeka a trojročné dievčatko a pred očami ich rodičov ich ubili pažbami pušiek. ´Nuž, modli sa, ty popská sviňa!´ kričal Gorbunov, ktorý bol opäť spitý. ´Prečo sa nemodlíš, aby ťa Boh zachránil?´ Matka srdcervúco vrieskala, potom omdlela. Rodičov napokon rozviazali a priviedli k jazeru. Vojaci ich chytili za nohy, strčili im hlavy do diery v ľade, opäť ich vytiahli a hrali sa takto dovtedy, kým mučeníci nejavili známky života…“ Veľa mladých dám zo zámožných rodín sa vydáva za boľševikov, ktorí sú komisármi úradov; vydávajú sa „dobrovoľne“, aby sa zachránili pred biedou a hladom, alebo preto, aby zachránili príbuzných, ktorých by inak zastrelili, alebo preto, že sa boja o vlastný život (dať komisárovi košom znamená istú smrť). Neprejde deň, aby nepočuli o niekom, koho zastrelili. Nik nenosí smútok, je prísne zakázané smútiť za obeťami teroru. Otec im rozpráva, čo sa dialo vo väzení, to sem už radšej ani nejdem písať.
Boľševici to sami nazývajú „červený teror“: 13. september 1918: „Hrôza, ktorá nás obklopuje, nadobúda čoraz väčšie rozmery. Dnes bola v novinách Krasnaja gazeta uverejnená výzva z 31. augusta, ktorá oficiálne ohlasuje „červený teror“: Okrem iného sa v nej hovorí: „Za smrť jedného boľševika musí položiť život tisíc buržujov! Dosť bolo ohľaduplnosti, smrť buržujom, to je naše poslanie! Obyvateľstvo treba terorizovať!“ Na prednáškach sa už niekoľkokrát stalo, že prednášajúci profesor omdlel od hladu, na univerzite sa nekúri, rozdávajú sa dotazníky, kde je ako prvá otázka „V akej ste strane?“ a ak niekto napíše inú ako komunistickú, hneď ho zatknú, všetci radšej píšu: „Nie som v žiadnej, ale sympatizujem s komunistickou.“
V júni 1919 uteká Alina rodina pred červenou armádou na Sibír, Aľa stihne vziať len svoje denníky, ľudia bojujú o miesto v dobytčom vagóne – tepluške (dobytčí vagón prispôsobený na prepravu ľudí), steny staníc a staničiek sú polepené odkazmi utekajúcich, je to ich „pošta“, jediný spôsob, ako o sebe podať správu… A keď prídu na Sibír, ľudia tam nechápu, pred čím utekajú a nevedia sa dočkať červených… „Otec pomaly povie: ´Čo je domov? Domov je tam, kde sme. Najdôležitejšie je prežiť!´ Všetci mlčíme a myslíme si: A ako dlho potrvá, kým nám zoberú i to, čo nazval najdôležitejším?“ (27. jún 1919).
Denník končí 13. septembra 1920, kedy chce odovzdať známemu, rakúskemu vojnovému zajatcovi, ktorý odchádza domov, svoj denník, aby ho poslala naslepo do diaľky, do slobodnej krajiny, ako zúfalý výkrik z krajiny „slobody“. Študenti, láska, Čeka a smrť je však len prvý diel jej denníkov, druhý vyšiel toto leto pod názvom Manželstvá v červenej búrke a opisuje Alin život potom, ako ju rakúsky vojnový zajatec, ktorému chcela na Sibíri zveriť svoje denníky, požiadal o ruku a svoj odchod do vlasti kvôli nej odložil.
Je to výnimočná kniha, z historického aj ľudského hľadiska. Na konci knihy je doslov prekladateľky Zuzany Demjánovej, ktorá v ňom opisuje nielen pohnutý osud autorky, ale aj prekladov jej denníkov. Stojí to za spomenutie, ale už aj tak som sa akosi neovládla a s dĺžkou tohto článku to trochu prehnala, za čo sa každému, kto to dočítal až sem, ospravedlňujem. Pravda je však taká, že sa mi málokedy dostane do rúk tak fascinujúca kniha, ktorá v sebe skrýva obrovskú hodnotu. A nielen tú historickú (niekde som čítala, že Aline denníky dodnes využívajú politológovia aj antropológovia). Vďaka Zuzana, že si nám zabudnutú Aľu Rachmanovovú opäť priniesla.
„Pochopí ľud, že chod dejín je tisíckrát komplikovanejší ako všetky heslá sveta? To skôr uverí tým, ktorí hovoria: ´Všetkých tých, ktorí majú viac ako vy, treba postrieľať. Potom dostanete všetko, čo patrilo im.´“
„Spomenula som si na slová gubernátora: zničiť je ľahko, čo však postavia na mieste zničeného?“
