„Zanechajte hriech a jeho otroctvá, ktorým ste sa doposiaľ klaňali.“ (Kráľovná pomoci, 15. december 2011)
Začíname zasa Nový rok. Mnohí si dávame predsavzatia. Odteraz nebudem fajčiť. Nebudem piť. Alebo – odteraz budem to a to. Viem, čo mi škodí. Mám snahu to zanechať. Predsavzatia. Dávame si ich každý. Pravdu povediac, býva to taký párhodinový optimizmus.
Keď mi to však povie Matka, zrazu sa mi to zdá náročné. Prečo?
Pretože sa rád klaniam otroctvám hriechu. Klaniam sa im tým, že moja snaha zbaviť sa ich je minimálna. Možno si občas urobím kozmetický sľub. Povedzme na Silvestra. Stačí to? Nie. Zbaviť sa chceného otroctva je náročné. Keď však Mária povie A, povie aj B: „Pokloňte sa s čistým srdcom pravému Bohu, pravému Svetlu, ktoré prišlo na tento svet…“
Položme si otázku: Prečo Mária opakuje – zanechajte hriech? Veď to vieme – môžeš namietať. Že hriech je zlý. To je však iba polovica pravdy. Keď sa totiž klaniam otroctvám hriechu, som nimi spútaný. A potom sa divím, že mi nič nejde, že všetko kazím, že môj život sa rúti do problémov a ničoty. To je druhá strana mince. Mária radí rez skalpelom, ale zároveň aj podáva recept. „Modlitbou otvorte svoje srdcia.“ Nestačí, že si uvedomujem škodlivosť otroctva. Ak totiž zároveň neprijmem Ježiša, spadnem tam, kde som bol predtým. Pretože „iba v Ňom zostanete v láske a budete schopné dávať lásku.“ Ako sa rozhodnem? Alebo sa skôr spýtajme – ak sa nerozhodnem, budem mať potom ešte vôbec nejakú príležitosť?
Nejde len o teba. Nejde len o mňa. Pretože Mária hovorí: „Vďaka krstu ste všetci zvláštnym spôsobom pozvaní a milovaní, preto dávajte svedectvo a modlite sa, aby ste boli moji vztiahnutými rukami tomuto svetu, ktorý dychtí po Bohu a pokoji.“ Ide Nový rok, doba predsavzatí. Mám, máš, máme – šancu…
Anton Selecký
