http://www.facebook.com/event.php?eid=169009163142447&bcode=rdCeI
Ahojte kamaráti, priatelia,
Tak som sa rozhodla, že Vám porozprávam o živote.
Volám sa Katka a prišla som medzi Vás celkom nedávno. Bol krásny mrazivý deň, všade biely sneh a začínal rok 2005. Moja maminka už vyše mesiaca statočne bojovala s vysokým tlakom o svoj aj o môj život, aby ma donosila do konca deviateho mesiaca. Nepodarilo sa. Nesprávne určená diagnóza počas tehotenstva vyústila do veľmi predčasného prerušenia tehotenstva v 27. týždni, teda v 6. mesiaci (mimochodom do 24. týždňa ide o potrat). Lekári ma vybrali z maminkinho bruška extrémne nedonosenú s váhou 800g / 35cm, aby mohli zachrániť maminku. Ona bola s tlakom 220/160 vo veľmi kritickom zdravotnom stave a začali jej zlyhávať životné funkcie. (Na tomto mieste chcem poďakovať lekárskemu personálu v nemocnici sv. Cyrila a Metoda na Antolskej ulici, v Bratislave s profesionálnym prístupom počas celej doby našej hospitalizácie)
Pre mňa to však bol dosť zlý začiatok, následky ktorého intenzívne riešime dodnes. V tom čase som nemala ešte celkom vyvinuté pľúca, a tak som to udýchala len s veľkými problémami za pomoci prístrojov. Došlo aj k nedokysličeniu mozgu. Všetci lekári sa vyjadrovali veľmi rezervovane, nikto nevedel odhadnúť ďalší vývoj. Kŕmili ma cez sondu priamo do bruška. Po niekoľkých dňoch som dostala infekciu, takže mi cez sondu dávali aj antibiotiká. Schudla som na 650gramov, vyzeralo to zle. Rodičia ma dali pre istotu pokrstiť hneď v inkubátore. Maminka mi denne nosila svoje mlieko vo fľašiach a po čase som sa ho naučila piť zo striekačky, čo bola asi veľká vec, lebo maminka bola táááka šťastná. V každej dávke som dostávala veľa liekov a vitamínov. Takto to fungovalo každé 3 hodiny najskôr v nemocnici a potom aj doma asi rok. Domov ma pustili prvýkrát po 4 mesiacoch. Dovtedy som však absolvovala operáciu očí, a množstvo vyšetrení.
Vyšetrenia som absolvovala aj potom, ale už len 2x za týždeň (Bola som sledovaná v ambulancii pre nedonosené deti, ďalej na Chirurgickej, Ortopedickej, Očnej, Pľúcnej, Gastroenterologickej, Kardiologickej, Neurologickej, Psychologickej). Diagnostikovali mi DMO (detskú mozgovú obrnu) na dolné končatiny a čiastočne aj na ruky. Takže k tomu sa od mojich 6. mesiacov pridali aj pravidelné rehabilitačné cvičenia podľa Vojtu 4-5x denne. Bolo to nepríjemné a veľmi som pri tom plakala a maminka tiež. Mnohé cvičenia sme absolvovali v rehabilitačných strediskách a takto cvičíme dodnes. Tieto aktivity so mnou väčšinou absolvovuje mama (otec chodí denne do práce). Tiež často chodievame na dlhodobejšie rehabilitačné pobyty (to sú naše rodinné dovolenky). Rodičia so mnou skúšali aj iné rehabilitačné cvičenia aj hipoterapiu na koníkoch. Skúšala som jazdiť na bicykli s priviazanými nohami, tak mi to išlo. Keďže som do 4 rokov nezačala chodiť ani stáť, museli mi operačne urobiť korekciu na nohách (uvoľnenie achilových šliach). 6 týždňov som sa nemohla hýbať, lebo som mala sadričky, maminka s ockom vraveli že to zvládam statočne.
A ja som si myslela, že keď mi ich dajú dole, budem už chodiť ako ostatné detičky. Dvakrát sme absolvovali mesačnú rehabilitáciu na robotickom zariadení Lokomat, od ktorého sme si veľa sľubovali…
Zázrak sa však nekonal. Stáť síce chvíľu vydržím, ak sa niečoho držím, ale inak chodím stále len po štyroch, alebo ma musí niekto všade doniesť, alebo priviezť. Takto som si vlastne doteraz nenašla ani kamarátov. Na ihrisku sa všetci rozutekajú na strany. Dokonca aj tie moje mladšie sestry (Renka 2,5 roka a Rebeka 1 rok) už vedia chodiť a začínajú mať iné záujmy ako hrať sa so mnou na zemi po sediačky. A môžu spoznávať svet z úplne iného pohľadu. Navyše rodičia už musia deliť svoj čas medzi nás troch a tú rehabilitáciu nestíhame v takej miere ako v minulosti. Ale veľmi svoje sestričky ľúbim a som veľmi rada, že ich mám.
Som naozaj šikovné dievčatko, mám radosť zo života, všetkých obdarujem úsmevom… a predsa do škôlky ma nechceli zobrať. Vyskúšali sme veľa možností (asi 20), všade mali výhovorku, prečo nie. Je to smutné, ale je to tak. Nakoniec ma zobrala dobrá pani riaditeľka zo súkromnej škôlky. Museli sme si však nájsť asistentku, ktorá je so mnou po celý čas.
Keďže už mám svoj bystrý rozumček, stále viac si uvedomujem, že som iná ako ostatné deti, všetky deti chodia, iba ja stále nie a je mi z toho stále viac smutno. Stále sa pýtam rodičov, kedy už budem chodiť, a či to už bude na moje najbližie narodeniny. Mamina mi to sľúbila už 3x a vyzerala presvedčená, ale nevyšlo to. Teraz mi to už neslúbila.
Avšak mala nápad. Môjmu chodeniu sme venovali mnoho ľudského úsilia a energie. Možno viac ako do modlitby. A tak vymyslela, že na moje narodeniny 6.1.2011 by sa za mňa mohlo modliť veľa ľudí, keby sme ich včas poprosili. Mne totiž chýba už veľmi málo, len postaviť sa a ísť. Pán Ježiš v minulosti predsa uzdravoval mocou Božou v jednom okamihu ťažšie chorých ako som ja. Určite uzdraví aj mňa. Ja sa za to veľmi často večer modlím. Vďaka modlitbe dobrých ľudí som prežila veľmi rizikový pôrod a prvé mesiace môjho života, takže ja viem, že modlitba funguje.
Písma sú plné nádeje: Proste a dostanete… Eliáš sa vytrvalo modlil za dážď a pršalo… Mládenci v ohnivej peci sa modlili a prežili bez zranenia… Vierou je možné hory prenášať… Abrahám uveril Bohu a ten spravil z neho veľký národ… A tiež (milujúci otec) vám nedá hada, keď ho prosíte o rybu…
Nechcem na Vianoce darčeky a hračky, ani nič komplikované. Chcem len chodiť, tak ako mnoho iných detí a naháňať sa s nimi, nie iba stáť a pozerať sa na nich.
A tak Vás teda všetkých prosím o intenzívnu, úprimnú modlitbu 6.januára 2011 za mňa a za moje uzdravenie, aby som chodila. Mimochodom 6.januára na moje narodeniny je podľa mnohých kresťanských cirkví sviatok Zjavenia Pána. O to väčšiu nádej mám.
Túto prosbu myslím úprimne a vážne. Bola by som teda rada, aby sa z tohto listu nestal lacný spam. Takže informujte prosím len tých ľudí, ktorí mu budú rozumieť, ktorí vedia čo je modlitba, ktorí majú úprimný záujem pomôcť a ktorí veria že Boh toto všetko môže urobiť.
…. a prikladám tiež nejaké moje foto (akože som si to nevymyslela 🙂
Ďakujem
S pozdravom
Katka Karczubová
(v zastúpení rodičov Andrea a Gabriel)
