„Čo ste vy, boli sme aj my. Čo sme my, budete aj vy,“ hlása nápis nad mumifikovanými telami mníchov v hrobke v Kapucínskom kláštorena Kapucínskom námestí. Pod kostolom nájdenia sv. Kríža v Brne. Človek by to bral aj ako nejaký dobrý bonmot, či aforizmus. Ale ako sa ukazuje, my sa nad podobnými múdrosťami veľmi nezamýšľame. Prečo? Sú veci, ktoré vopred nevieme pojať do svojej logiky. Až keď sa nás citeľne týkajú. Taká je aj smrť. Niekto blízky ti odíde. Vtedy vieme poplakať si, trápiť sa. Ale aj tak nechápeme. Reagujeme rôzne. Je to skúška. Čo urobíš. Ešte včera si myslel na veci, vraj dôležité. Chcel si vytknúť, povzbudiť, vybaviť, plánovať. Nič už z toho. Budeš rebelovať? Modliť sa? Zabudneš? O chvíľu ideme ďalej. Áno, pomodlíme sa, zapálime sviečku, posmútime. A o pár dní už zase myslíme na „dôležité veci“. Čo komu vytknúť, čo naplánovať, čo vybaviť. Ani ťa nenapadne, že zajtra, pozajtra, či kedy, budú stáť aj nad tou tvojou jamou. A budú sa modliť za tvoj večný pokoj. Naozaj, čo znamená ten pokoj v nás teraz, ešte tu, na tomto svete? Či je až vtedy dôležitý, keď sme už na „druhom brehu“?
Nie, ten pokoj si vytváraš už tuná, A ten si odnesieš. Pretože, tam, na „druhom brehu“, už osobne preň nebudeš môcť urobiť nič. Urob to tu. Panna Mária hovorí, že je tu s nami, aby „som vás milovala a povzbudzovala k obráteniu a modlitbe za pokoj vo vás, vo vašich rodinách a vo svete.“ Pretože večnosť sa tvorí už tu. Aj môj, tvoj, pokoj každého z nás. Ak máš v sebe pravý, ten Boží pokoj, prenesieš si ho aj na večnosť. „Čo sme my, budete aj vy…“ To vieme. Avšak „Bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny“ (Mt 25, 13). A preto, modli sa za večný pokoj mŕtvych, ale ho hlavne ži. Boží pokoj. Už tu, a teraz. Dnes. Aby ťa nezastihol onen deň, ani hodina – nepripraveného. Preto, aby si mohol povedať so sv. Pavlom: „Dobrý boj som bojoval…“ (2Tim 4,7) v istote, že raz „ako posledný nepriateľ bude zničená smrť.“ (Ko.r 15, 26) Anton Selecký
