Môj syn ma 19 rokov. Narodil sa po veľkých problémoch. Pred ním som 5 krát potratila, ale potom to vyšlo. Síce som bola viac v nemocnici ako doma ale nakoniec sme sa všetci tešili. Narodil sa predčasne, ale všetko bolo v poriadku, až do chvíle, keď ho ako 3-mesačného operovali na pruh. Dali mu zle narkózu a chlapec sa neprebral, museli ho kriesiť a samozrejme mozog odumrel a to bol koniec. Začalo neustále cvičenie rehabilitácie, liečenia, rôzne vyšetrenia atď., ale výsledok žiadny. Vďaka tomu, že mal nedokysličený mozog, získal epilepsiu a od odvtedy stále bez prestávky berie lieky. Je na vozíku, nechodí nesedí, nevie sa sám najesť, potrebuje stálu starostlivosť. Nebudem nikoho obviňovať, som rada že ho máme, aj keď je chorý. Myslím že nám ho Pán Boh nechal z nejakého dôvodu, a som mu za to vďačná, že prežil. Je pre mňa všetkým, a vôbec mi nevadí, že je chorý. Snažím sa ako môžem o neho postarať, aj keď je to niekedy dosť ťažké, ale keď veríte, dá sa všetko. Som vďačná za každý deň čo je s nami . Viem, že sa asi ťažko úplne uzdraví, ale dúfam, že sa jeho stav aspoň nebude zhoršovať. Asi mi Pán Boh dal silu sa o neho starať, a ja mu za to zo srdca ďakujem.
