Vyznamenanie „Gavaliersky kríž“ poľský prezident neudeľuje len tak hocikomu. Jeho udelenie Slovákovi Vladimírovi Juklovi je veľkým gestom uznania voči nášmu národu. O to zahanbujúcejšie pôsobí skutočnosť, že tento muž za dvadsať rokov slobody nedostal u nás nijaké štátne vyznamenanie. Kto bol Vladimír Jukl a jeho generačný druh Silvester Krčméry? Ako mladých mužov ich ovplyvnil charizmatický chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič, o ktorom už na tomto mieste bola reč. Pri tejto postave sa treba pristaviť. Dá sa na nej demonštrovať ako jeden inteligentný a morálny človek dokáže zmeniť smerovanie národa tým, že okolo seba zhromaždí jeho mladú elitu.Kolakovič bol priateľom Roberta Schumana (kresťanského demokrata, jedného z otcov zjednotenej Európy) a radil dokonca americkým prezidentom Eisenhowerovi a Trumanovi. Počas druhej svetovej vojny sa dostal na Slovensko, ktoré malo byť dočasnou zastávkou na jeho ceste do Sovietskeho zväzu. Kolakovič okolo seba zhromaždil skupinu mladých katolíkov, na ktorých mal obrovský vplyv. Sprostredkoval im svoje myšlienky ekumenizmu, laického apoštolátu a neváhal s nimi rozoberať aj sexuálnu etiku. Keďže vedel, že po porážke Nemecka bude zrejme Slovensko konfrontované s výzvou komunizmu, cielene mladých ľudí pripravoval na perzekúcie, výsluchy a dlhé roky, strávené v base.Jukl a Krčméry sa zúčastnili Slovenského národného povstania. Po vojne začali organizovať katolícke krúžky, čím pritiahli na seba pozornosť ŠtB. Vladimíra Jukla zatkli tajní v roku 1951. Vo väzení ho kruto mučili a len na samotke strávil 10 mesiacov. Ako 27-ročný mladý muž bol odsúdený na 25 rokov odňatia slobody. Z nich si odsedel 13 a pol roka. Podobný osud mal aj Krčméry, ktorý však napriek 12 zlomeným rebrám vychádzal z vypočúvaní ako morálny víťaz. Keď Jukla a Krčméryho v roku 1965 prepustili, mali problém vyznať sa v Bratislave, kde sa toho veľa zmenilo. A nešlo len o to, že v meste vyrástli nové budovy. Obaja zašli k jezuitom na večernú omšu a zažili šok: prítmie a pár babiek. Ani stopa po sebavedomom odpore kresťanského Slovenska na prelome 40. a 50. rokov. Rozhodli sa však, že to tak nenechajú.Získať masy, lebo tých sa komunisti bojaJukl a Krčméry vedeli, že komunizmus môže byť rozvrátený len vtedy, keď si kresťanská alternatíva na svoju stranu získa davy. Lebo davov sa komunisti báli ako čert kríža. Ich vláda mohla fungovať len vďaka poslušnosti a pasivite mlčiacej väčšiny. Keď prepustili biskupa Korca, dali sa všetci traja do budovania podzemnej cirkvi. Zakladali malé spoločenstvá, ktoré sa ako roztrúsené kvapky postupne menili na mocný prúd. Ich prvoplánové ciele neboli politické. Chceli náboženskú slobodu a slobodu svedomia. Zmyslom ich aktivít bol duchovný rast. Lenže v totalitnom režime, kde štát má ambíciu kontrolovať každý aspekt ľudského života, je aj modlenie, čí šírenie evanjelia politickou činnosťou.

Hoci pohnútky tajnej cirkvi neboli politické, boli také následky jej činnosti. Koniec koncov, sloboda svedomia je kľúčom k ďalším ľudským právam a slobodám. Na konci 70. rokov bolo sieťou tajnej cirkvi opantané celé Slovensko. V tom čase sa Poliak Wojtyla stal hlavou celej Katolíckej cirkvi a Jukl s Krčmérym tušili, že toto už komunisti nerozchodia. V roku 1984 sa obaja „generáli“ rozhodli, že ich „vojsko“ je už dosť početné, aby proti nemu Štátna bezpečnosť nemohla efektívne zakročiť. Na Šaštínskej púti sa vtedy zúčastnilo 10 tisíc mladých ľudí, ktorých stretnutie sa zmenilo na protikomunistickú demonštráciu. ŠtB bola proti takej mase bezmocná.

O rok neskôr chcel režim zneužiť stretnutie na Velehrade, aby pred svetom ukázal, že verejnosť stojí za ním. Jukl a Krčméry dokázali zmobilizovať sto tisíc ľudí, ktorí akciu opäť zmenili na pokojný protest proti režimu. Nasledovali ďalšie hromadné stretnutia veriacich, ktoré podkopali autoritu Strany i totalitného štátu. Režim si dovolil použiť silu len raz, v roku 1988 na tzv. sviečkovej manifestácií. Po Nežnej revolúcií Jukl s Krčmérym naďalej kráčali vo svojej línii a so znepokojením sa dívali na fenomén „Mečiar“. V 90. rokoch sa kvôli tejto veci rozišli s kardinálom Korcom, ktorý mal pre novú moc podstatne viac pochopenia, než oni.

Či už išlo o vojnové obdobie fašizmu, komunizmus alebo mečiarizmus, Vladimír Jukl a Silvester Krčméry sa nikdy nespreneverili svojmu kresťanskému svedomiu. Stále žijú a ľudia, ktorí ich osobne poznajú, hovoria o dvoch pánoch s povahou svätcov. Je smutné, že nám takéto významné postavy musia pripomínať Poliaci.                 

 (Aktuality, 4. decembra 2009)