Vždy, keď počujem takúto správu, milý Silvo, mám taký zvláštny pocit. Akoby až smrť nám pripomenula ľudí, o ktorých sme sa mali zaujímať oveľa častejšie. Ku ktorým sme mali, milý Silvo, chodiť, pripomínať si ich, radiť sa s nimi a tešiť sa, že sú ešte medzi nami. Bohužiaľ, my ich vlastne „usmrtíme“ ešte skôr, kým odídu na večnosť. Usmrtíme ich svojím nezáujmom, nedostatkom času, či skôr svojou hektikou, nepochopením alebo takým charakteristickým súčasným egoizmom.
Nie sú nám dôležití – títo ľudia – ako žijúci svedkovia, pamätníci alebo nebodaj svedomie. Akoby sme boli „radi“, že sa zaradili medzi legendy, o ktorých sme si už dávno urobili svoj obraz, a teraz aby už nám dali „svätý pokoj.“ A už sa len čaká na ich odchod. A odvezieme ich hoci aj na lafete na cintorín, aby sme učičíkali svoje svedomie.
Milý Silvo, ty náš „krstný otec“, náš Godfather, nebol som u teba veľakrát. Ale každý pohľad na teba, každá tvoja veta boli jedným silným zážitkom. Zážitkom u človeka, ktorý neustále skladal a napokon položil svoj život ako obetu pre Krista. Človeka, ktorého smer bol jasný, ako betlehemská hviezda.
Milý Silvo, nejdem nad tebou žialiť. Skôr ti tlieskam a želám tú krásnu a žiariacu večnosť, v ktorej si sa ocitol. Pretože nič iné ťa na druhom svete nemohlo očakávať, ako náruč našej predrahej a najsvätejšej Matky, Panny Márie.
Prosím ťa len o to (a vôbec nepochybujem, že to naplníš) – prihováraj sa tam za nás a buď s nami v jednom šíku aj naďalej, ako si aj vždy bol, aby sme my tu dolu tú svoju úlohu – tak ako ty – azda naplnili až po okraj svojich možností. Dal si nám k tomu neprehliadnuteľný a jasný príklad! Tono Selecký
**********
Vo večerných hodinách dňa 10. septembra nás predišiel do večnosti MUDr. Silvester Krčméry jeden z pilierov tajnej cirkvi na Slovensku a spolu s RNDr. Vladimírom Jukom (+ 2012) spoluzakladateľ sekulárneho inštitútu Spoločenstvo Fatima.
Svätá omša s pohrebnými obradmi budedňa 17. septembra 2013 o 13:30 hod. v kostole Premenenia Pána (jezuitský kostol) v Bratislave. Silvester Krčméry bude pochovaný na Martinskom cintoríne.
„Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu“ zazneli jeho slová pred súdom v Trenčíne (v čase komunistického režimu) v roku 1954. Po slovách obhajoby si jeho príbuzní mysleli, že Silva popravia. Našťastie justícia po smrti Stalina (1953) bola zmierlivejšia a tak ho odsúdili „len“ na 14 rokov odňatia slobody. Silvo mal vtedy 29 rokov a za sebou roky strávené v krutej vyšetrovacej väzbe od 27. júla 1951.
Historik Ústavu pamäti národa František Neupauer o legende disentu.
Za najvýraznejšiu postavu tohto obdobia považujem Silva Krčméryho, predstaviteľa laického apoštolátu a jedného z pilierov podzemnej cirkvi. Prežil roky väzenia a prenasledovania. No i dnes je jeho pohľad jasný, optimistický, priam beťársky. Nenárokuje si uznanie a vďaku. Je to muž dnes už pripútaný na lôžko.
Narodil sa 5. augusta 1924 v Trnave, no detstvo a mladosť prežil v Banskej Bystrici, neskôr sa kvôli otcovej práci presťahovali do Bratislavy. Vstúpil do zväzu katolíckych skautov a počas stredoškolského štúdia sa naplno zapojil do služby cirkvi. V roku 1943 sa zoznámil s chorvátskym kňazom, jezuitom a jedným z pilierov podzemných štruktúr Tomislavom Kolakovičom (1906 – 1992).
Za mrežami komunistických väzníc
Rozvoj hnutia laického apoštolátu, tzv. katolíckej akcie bol hlavným dôvodom ich štvortýždňového zatknutia a vyšetrovania Štátnou bezpečnosťou už v roku 1946. Koncom júla 1951 bol Silvester počas základnej vojenskej služby opäť zatknutý a vo vyšetrovacej väzbe strávil tri roky. Vojenský súd v Trenčíne ho napoon odsúdil za vlastizradu na 14 rokov väzenia. Z nich strávil 10 rokov vo viacerých väzniciach (Banská Bystrica, Mírov, Ostrov nad Ohří) a v pracovných táboroch. Príkoria a utrpenia 50. a 60. rokov.
|
Okúsil chlad, hlad, bitie, škrtenie, kopance, hlavu mu otĺkli o stenu, nalomili mu a neošetrili mu dve rebrá, hodiny musel stáť v pozore a dňom i nocou šliapať po cele. Napriek utrpeniu po návrate z väzenia kráčal odvážne ďalej. Ďalších 20 rokov pôsobil ako lekár v Bratislave, no popri tom zakladal a organizoval stretnutia mladých, pomáhal pašovať literatúru do neslobodnejších krajín ako bolo Slovensko (vtedajší ZSSR), stál pri zrode Sviečkovej manifestácie atď. Nechcem menovať celú škálu jeho činnosti. Snáď slová pani Danky Menovej: „Tak ako Silvo riskoval, tak neriskoval nikto“ hovoria za všetko.
Moje prvé stretnutie so Silvom
So Silvom Krčmérym som sa stretol na pohrebe jezuitu Jozefa Vatehu v Piešťanoch. Prehodil som s ním pár slov. Rozlúčili sme sa. Vtedy som ešte netušil, že o dva mesiace zavítam do Bratislavy a Silvo sa stane súčasťou môjho života. Rozhodol som sa, že ho budem navštevovať. Chodil som za ním z vďačnosti a rád. Viacerí moji rovesníci ma požiadali, či by som im nesprostredkoval stretnutie so Silvom. „Veď my žijeme z ich utrpenia,“ znela jedna z prosieb.
Nikdy sa nepovažoval a nepovažuje za hrdinu – za najlepšieho a najschopnejšieho. Muž plný pokory a utrpenia. Muž úsmevu, ktorého teší spev, prítomnosť človeka, prijatie Krista v sviatosti. Raz mi povedal: „Ak vidíš na mojom živote niečo dobré, budem rád ak si to vezmeš… ale ak vidíš, že robím niečo zlé, zaprisahávam Ťa, tak mi to povedz.“
František Neupauer
Foto: autor
