„Nestrácam nádej. Že tento svet sa zmení k dobrému a zavládne pokoj…“ Počúvam a myslím si svoje…. Nádej? Pokoj? Svet okolo nás vrie a hučí čoraz viac. Vôľa chabne, hlási sa únava. Beznádej ako zákerná pavučina vniká do všetkých kútov duše…
Kedysi sme začali kráčať plní nadšenia. Cesta sa vinie vpred, tak ako predtým. Úži sa, skaly sa zostrujú. Každý krok začína byť ťažký ako v Himalájach. A tak reptáme. Na zlú obuv, na zodratú palicu, nepohodu. Pravda sa zdá byť ťažká ako balvan, niet ju ako uchopiť. Koľko to ešte bude trvať? Budem vládať? Nebudem? A vôbec, bude to mať nejaký výsledok?
Drahé deti! Zabúdate na to najdôležitejšie! Zabúdate sa správne modliť! Vaše ústa vyslovujú nespočetné slová, ale váš duch necíti nič. Túlajúc sa v tme, ešte aj samotného Boha si predstavujete podľa seba…“
Drahá Mama, čo je to skutočná modlitba? Celý život si myslím, že sa viem modliť. Máme toľko modlitieb, toľko všelijakých ružencov, deviatnikov, vzdychov, zasvätení… Sú nimi popísané kopy a kvantá papiera.
Modlite sa, modlite sa, modlite sa! Mama, ale ako sa to máme modliť? Aby sme sa netúlali v tme?
„Drahé deti, skutočná modlitba vychádza z hĺbky vášho srdca, z vášho utrpenia, vašej radosti, z vašej prosby o odpustenie hriechov…“
Niekde, v samote, v prázdne duše, v prachu cesty, na rozbitých kolenách, už niet slov. Žiadnych. Hľadanie cesty a pravdy je ľudsky u konca. Vtedy, takmer bez myšlienok, sa zo srdca derie bolesť. Nemý pohľad. Výkrik bez slov. Skutočná modlitba. A zrazu ťa zalieva všadeprítomné Svetlo. Svetlo v tme…
„Tak ako slnko zobudí spiacu zem, tak aj vaša modlitba prinesie život vôkol vás.. Modlitba vás dovedie k splneniu môjho želania, môjho poslania tu s vami, k jednote Božej rodiny.“
Drahá Mama, ďakujem ti že nás stále podopieraš a usmerňuješ. Ži v našich srdciach, modli sa v nich, budˇ našou nádejou! A daruj nám svoju vieru, svetlo, neustále nás ponáraj do svojej a Ježišovej lásky… Anton Selecký
