V meste Naju (Južná Kórea) plače soška Panny Márie od 30. júna 1985, v rodine Júlie Young – Hong – Sonovej. Soška, vysoká asi 60 cm, je sadrový odliatok. Manželia ju dostali pri svojej birmovke, ako dar.
Júlia sa narodila v r. 1946. Je matkou štyroch detí. Krst prijala spolu s manželom a svojimi štyrmi deťmi v r. 1981.
Dňa 30. júna 1985 pri nočnej modlitbe spozorovala slzy, ktoré stekali z očí sochy. Zobudila preto manžela a spoločne pozorovali tento jav. Presvedčili sa, že skutočne sú to slzy. Slzenie trvalo nepretržite tri mesiace, a to vo dne v noci.
Socha plakala s prestávkami aj neskôr. Slzy obyčajné i krvavé. Napr. 26. augusta 1989 tiekli krvavé slzy, pričom naplnili nádobu, na ktorej socha stála. Nádoba bola 12 cm dlhá a 7 cm široká.
Správa o slzení sa rýchlo rozšírila a už prvé týždne sem putovali desiatky ľudí, neskôr celé tisíce. Prúd návštevníkov neustával ani po zotmení.
Arcibiskup z Kwangdžu vysvetľoval pri exercíciách svojim kňazom: „Skutočnosť sĺz sa poprieť nedá.“
Niekedy pri soške cítiť príjemnú vôňu.
Pri pohľade na tento fenomén sa mnoho ľudí uzdravilo, niekedy aj z rakovinových nádorov. Choroby, ktoré lekári v nemocniciach vyhlásili za nevyliečiteľné, boli zásahom našej Milej Panej vyliečené. Viacerí pútnici, čo prišli s barlami, odišli bez nich.
Júliin otec zahynul spolu s jej starým otcom a mladšou sestrou v kórejskej vojne. Ďalšie roky boli pre Júliu rokmi utrpenia a chudoby. Vydala sa za Kima, s ktorým patrili do protestantskej cirkvi. Na začiatku manželstva ju trápili vážne choroby, najmä rakovina. Lekári jej už nedávali žiadnu nádej, a tak i s rodinou čakala iba na smrť. Základný obrat v jej živote spôsobil istý kórejský kňaz. Nasmeroval ju na Písmo sväté, na Ježišovo Evanjelium. Uverila v Ježišovu uzdravujúcu moc… A – uzdravila sa. Júliu duchovne vedie jej spovedník, belgický misionár v Kórei, páter Raymund Spies.
Dňa 19. októbra 1987 Júlia po sv. omši upadla do extázy a prvýkrát sa u nej objavili stigmy. Neskôr sa tieto extázy, spojené s bolestným utrpením a krvácajúcimi stigmami, opakovali viackrát. Otec Spies bol prítomný pri týchto extázach a o krvácajúcich stigmách podal svedectvo. Pri vyšetrení v nemocnici lekári prezreli jej rany a vydali písomné vyhlásenie, že krvácajúce rany na Júliiných dlaniach sa nedajú vysvetliť žiadnym prirodzeným spôsobom.
Do roku 1991 Júlia od Panny Márie a Ježiša dostala asi 60 posolstiev.
Mária ukázala Júlii nebo, peklo i očistec (24. júla 1988). Keď je niektorá duša prijatá do neba, spieva nespočetný chór anjelov a nesčíselný zástup svätých víta nového účastníka. Ježiš a Mária očakávajú dušu s otvoreným náručím. Nebeský Otec ju víta jemným úsmevom a svätý Jozef jej kráča v ústrety. Prichádzajúcej duši kladie Mária na hlavu veniec. Na tomto mieste neexistuje trápenie, závisť, žiarlivosť.
Očistec je miesto horiacich plameňov, do ktorých duša vstupuje dobrovoľne. Hrozné muky a utrpenie ju očisťujú. Tu sú duše osôb, ktoré síce zomreli v stave milosti, ale musia za svoje hriechy ešte činiť zadosťučinenie. Keď bolo spravodlivosti Božej zadosťučinené, očistené duše kráčajú k nebu, kde ich už očakávajú anjeli s Pannou Máriou.
Obsahom posolstiev, ktoré Júlia dostáva, je v prevažnej miere zármutok Nebeskej Matky a Ježiša nad ľahostajným postojom k potratom, nad hriešnym zabíjaním nevinných, nenarodených detí. Preto Júlia dobrovoľne prijíma utrpenie a bolesti, ktoré ponúka ako obeť.
Dňa 12. mája 1987 Mária hovorí: „Pozri, Júlia, pre potraty je veľký počet duší na ceste do večného zatratenia. Prostredníctvom teba ich chcem zachrániť, cez tvoje obete a pokánia.“
Júlia štyrikrát znášala utrpenie embrya. Prežívala postavenie embrya. Vo chvíli, keď sa pokúšali malé stvorenie odstrániť, dieťa, ktoré chcelo žiť, prosilo svoju matku: „Nie, mama! Nie, mama! Nie, mama! Chcem žiť, mama! Nechaj ma žiť! Mama, mama, mama, mama!“
Embryo neprestajne zúfalo kričalo a plakalo.
V posolstve zo 14. októbra 1989 Panna Mária hovorí: „Bdejte a modlite sa. V krátkom čase sa ocitne svet vo vážnom položení. Keď povedú moje deti evanjeliový život, keď prijmú moje posolstvá a nebudú ľahostajní k mojim slzám a k mojim krvavým slzám, budú zachránené. Ale keď ich neprijmú, veľké kalamity, ktoré sa odohrávajú na nebi, na zemi i na moriach, neustanú.“
Ježiš (5. júna 1988): „Mária, moja Matka, vám kládla na srdce, aby ste častejšie prichádzali k svätej spovedi. Mnohí to však berú iba formálne, ďalší Ma chcú prijať vo svätom prijímaní bez spovede.“
Ježiš (16. mája 1991): „V tajomstve svätej Eucharistie som skutočne nevysychajúcim prameňom, lekárom chorých i liekom zachraňujúcim choré duše.“
Panna Mária (15. januára 1989): „Bez prestania prinášajte obete a čiňte pokánie za Svätého Otca, kardinálov, biskupov a kňazov. Kladiem ti na srdce modlitby za Cirkev, za rodiny a za spoločnosť.“
Dňa 26. novembra 1991 Júlia upadla do extázy a mala videnie. Vo veľkom bahnisku sa zmietalo a kričalo veľa ľudí. Bola tam i veľká loď, na palube ktorej stála Svätá Panna a brala svoje deti jedno za druhým na loď. Len čo zaujali svoje miesto na lodi, hneď boli čistí. Na stožiari visela zástava: Máriina archa spásy.
Mária: „Všetci démoni budú bezmocní, keď sa vaše obety a pokánie zjednotia, aby moje slzy netiekli zbytočne“ (14. októbra 1989).
Plačúcu sochu viackrát fotografovali. Na jednej z fotografií (z 27. júna 1993) sa pri soške objavil kalich a zakrvavená svätá Hostia.
Dňa 16. mája 1991 do Naju prišlo asi 30 pútnikov z Filipín. Sprevádzali ich dvaja kňazi. Jeden z nich, Pak Lubino, žil tri roky v Kórei a ovládal kórejčinu. Druhým bol páter Jerry. Keď Júlia pri sv. omši prijala Hostiu, pocítila v ústach príchuť krvi. Po návrate na miesto sa obrátila k Pak Lubinovi a ukázala mu Hostiu na jazyku. V pootvorených ústach pátri Lubino a Jerry sledovali, ako sa Hostia premenila na kvapôčky krvi. Tento jav videli viacerí pútnici a istý účastník ho dokonca odfotografoval. V ten deň socha znovu slzila.
O podobnej udalosti svedčí aj Mons. Roman Danylak, gréckokatolícky biskup pre ukrajinskú obec v Toronte (Kanada): „Bolo to v piatok 22. septembra 1995 o piatej hodine večer, keď dvaja kňazi – o. Joseph Finn, o. Alojz Chang (Júliin duchovný poradca) a ja sme slávili Eucharistiu na voľnom priestranstve uprostred kórejských hôr. Prítomná bola Júlia Kimová, šestnásť kórejských katolíckych veriacich a my. Otec Finn pozoroval, ako sa belosť Hostie stráca a mení na tmavočervené živé mäso. Všetci sme žasli nad mäsom a krvou v Júliiných ústach. V Júliiných ústach sa eucharistické spôsoby Hostie a Vína premenili na spôsoby mäsa a krvi. Neskôr som snímky ukázal Dr. Helene Owenovej. Po pozornom preskúmaní povedala, že srdce má veľkosť a presnú konfiguráciu srdca nemluvňaťa. Všimla si ešte rozličné iné podrobnosti, ako línie žíl a niektoré charakteristické znaky.
Pápežský nuncius pre Kóreu, arcibiskup Giovanni Buleitis, bol prítomný, keď neviditeľná ruka (sv. Michala archanjela, ako Júlia neskôr vysvetlila) vložila veľkú Hostiu do Júliiných úst.
Hoci diecézna komisia v Kwangdžu sa ešte nevyjadrila k dvanástim eucharistickým zázrakom, ktoré sa doteraz udiali v súvislosti s Júliou Kimovou, dvaja biskupi, arcibiskup Buleitis a ja sme potvrdili naše vlastné skúsenosti. Všetky informácie o eucharistických zázrakoch v Naju má teraz v rukách komisia kórejských biskupov, ktorá tieto udalosti skúma.
Pán Ježiš povedal: „Mnohí ekletici Ma chcú poznať prostredníctvom premyslených argumentov a komplikovaných dokazovaní, pričom zabúdajú na Eucharistiu, ktorá je mojou najvlastnejšou Podstatou a najvznešenejšou jednoduchosťou môjho Evanjelia.“
Júlia spolu s Mons. Nam Ik Paikom, so svojím manželom a najstaršou dcérou navštívili Vatikán 31. októbra 1995. Zúčastnila sa súkromnej svätej omše, ktorú celebroval Svätý Otec. Keď Júlia prijala prijímanie z jeho rúk, stal sa eucharistický zázrak, keď sa svätá Hostia na jej jazyku premenila na Telo a Krv. Svätý Otec bol svedkom tohto zázraku. V ten deň Júlia odovzdala Svätému Otcovi posolstvo od Panny Márie: „Môj milovaný syn, pápež, ktorý si prvým synom Svätej Božej Cirkvi…, dnešná viditeľná premena Eucharistie mala ukázať, že Ježiš k vám prišiel cez obetu svätej Eucharistie.“
Toľko z výpovede biskupa Danylaka. Materiál od biskupa Danylaka prekladal otec Miroslav Čajka CSsR., ktorý v súčasnosti pôsobí v Kanade a osobne sa s biskupom pozná. Otec Čajka dosvedčuje, že svedectvo o uvedenom zázraku (22. septembra 1995) osobne počul z úst biskupa Danylaka.
