Nie je to tak dávno čo Rada pre vysielanie a retransmisiu udelila sankciu TV LUX za „nevyváženosť“ ohľadne relácie o Gender-ideolódii zo dňa 22. apríla 2013. V médiách sa čosi deje. Dokonca je úplne blízko ešte nedávne „zemetrasenie“ v TV Markíza a TV JOJ, ako aj naše zistenie, že tesne pred voľbami Rada RTVS pozastavila regionálnym televíziám vysielanie propagácie resp. kampane kandidátom do VÚC.
Dnes sme svedkami ďalšieho čudného krútenia sa okolo vlastnej osi, čo sa týka ponímania demokracie. Ide o duel v Banskej Bystrici, v ktorom sa dňa 23. novembra 2013 rozhodne o predsedovi VÚC – teda županovi Banskobystrického kraja. Doteraz sa nič nedialo, ale zrazu je tu problém resp. „obava“ z „veľkého mediálneho priestoru“ pre Mariána Kotlebu, predsedu strany Ľudová strana – Naše Slovensko.
Čo z toho vyplýva: Bez ohľadu na to, aké názory resp. čo reprezentuje uvedená strana resp. jej predseda Marián Kotleba, situácia ukazuje na jednu vec: Na fakt, že naša „demokracia“ je skutočne iba akýmsi chatrným obalom čohosi, čo je v podstate udržiavaním na komunizmus zvyknutej masy v relatívnom pokoji. Ak sa tento chatrný obal nejako naruší, zrazu majú naši postkomunistickí demokrati „namále“ a namiesto chlapského odstúpenia, vyvodenia dôsledkov resp. riešenia sa uchyľujú k „spacifikovaniu“ problému osvedčenými totalitnými metódami. A je po vyváženosti, je po korektnosti, je po demokracii. Máme tu pachuť komunizmu.
V septembri sme boli svedkom tohto úkazu pri schvaľovaní tzv. Stratégie pre ochranu a podporu „ľudských práv.“ Pán minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák, ktorý narazil – resp. občania mu pomohli „naraziť“ pri jej schvaľovaní – sa namiesto zamyslenia nad sebou, nad Stratégiou a nad tým, že nie je v Bosne a Hercegovine alebo v Bruseli, ale na Slovensku – chopil kriminalizovania iniciatívy a ohlasov občanov, a ich odpor nazval „štvavou kampaňou.“ Ani napríklad pani Oľga Pietruchová nepreukázala nejakú veľkú sebareflexiu, a po masívnej občianskej kritike „genderizmu“ si pokojne zostáva na svojom mieste.
V posledných dňoch nastala ďaľšia „trápna“ situácia. Nejakých „čudných“ 26 tisíc ľudí si dovolilo dať svoj hlas známej postave slovenskej politiky – Mariánovi Kotlebovi. Skutočne nepríjemné… Nepríjemné pre tých, ktorí si myslia, že to s „holubičím národom slovenským“ vždy ustoja, veď Slováci si odvykli „robiť problémy“. A sme doma. Tu sa ukazuje, akú veľkú snahu vyvíja slovenská vláda robiť „domácu politiku“ resp. riešiť domáce ťažkosti. Z bruselskej rozhľadne, z pohodlného chronického skloňovania – ako je to v Európskej Únii – a najmä z neustále obohrávanej pesničky PENIAZE, PENIAZE a PENIAZE – zrazu vyskakuje niečo hrozivé. Je to problém zametávaný pod koberec, ako aj mnohé iné. Nuž, zdá sa, že koberček vládnej garnitúry sa už ukazuje byť málo kapacitný. A tak treba zatiahnuť „záchrannú brzdu“. Niečo sa tu vymyká spod pohodlných postkomunistických koľají. A tu štátnickosť študentov Harvardu resp. Cambridge či iných univerzít – končí…
Keď som v roku 2003 autorizoval dokumentárny film natočený naším združením v ilavskej väznici, rozprával som sa s jedným s členom riaditeľstva Justičnej a väzenskej stráže. Medzi iným mi daný človek povedal, že v tom čase na generálnom štábe armády Slovenskej republiky bolo konštatované, že Slovensko je na možnú občiansku vojnu oveľa disponovanejšie ako Kosovo. A vysvetlil mi možnosti. Zdá sa však, že to zaujímalo iba mňa…
Dnes sme presne o 10 rokov neskôr. Zamysleli sa resp. zamýšľajú sa naši politici nad tým, že tento „holubičí národ“ ktorý im z paprčí pozobe čokoľvek – sa v neočakávanej chvíli môže premeniť na jastrabov? Čoho sa potom budú držať? Prečo neriešili problémy, chronicky sa vlečúce od Novembra 1989? Netušili aspoň minimálne, že ten hladko bežiaci namazaný uspávací stroj sa raz môže zaseknúť? Momentálny problém nastal: Problém konečne niečo riešiť. Chápem – je to nepohodlné. Ale je hrozné, primitívne a nebezpečné – počúvať o „štvavých kampaniach“, o „čudných ľuďoch“, o „čudnom extrémistovi“ Mariánovi Kotlebovi. A či nie je to „čudné“ zavádzanie tzv. „Rodovej rovnosti“, „Homofóbie“, či amoralizovania detí – tiež extrémizmom?
Politik, alebo kandidát, ktorý si strčí hlavu do piesku, ktorý sa ide zaštiťovať názormi protifašistickej organizácie, plnej komunistov, by si mal uvedomiť, že sme už aj za komunizmom, a mal by sa – ako aj najmenej polovica vlády – zaštítiť názormi antikomunistických organizácií, Konferedáciou politických väzňov Slovenska a kvázy odkazom Novembra „NIE SME AKO ONI“. Alebo sme?
Som ešte stále členom Hnutia za občiansku slobodu, ktoré vzniklo v roku 1988 a v ktorom sme – my, „protisocialistické živly“, „nepriatelia ľudu a pokroku“ resp. „zradcovia a spolupracovníci ideovodiverzných centrál“ podpisovali manifest pod názvom DEMOKRACIA PRE VŠETKÝCH .
A teraz mi povedzte, kto všetko tu má dnes demokraciu, a to nadštardantnú, nechcem povedať rovno, kto všetko tu požíva BEZTRESTNOSŤ. Nebudem to vyratúvať, lebo nechcem dostať infarkt. Ale uvedomte, si vážení vládni politici, že nie vy ste si túto demokraciu vybojovali. Vy ani neviete, čo to je, a preto je nebezpečenstvo, že ju proste zrušíte. Vy proste napokon vyhlásite stanné právo, kedykoľvek vás bude ohrozovať niekto s iným poňatím vecí. Preto majte aspoň ten jeden chrbtový stavec, a povedzte na rovinu: My si tu budeme robiť čo my chceme, a budeme vládnuť tak, ako si to my predstavujeme.
Nakoniec len jeden slávny citát, ktorý by sa mal naučiť resp. si zopakovať každý človek, ktorý si myslí, že je politikom:
„Hlboko s vami nesúhlasím, no urobím všetko pre to, aby ste mohli svoj názor slobodne hlásať.“ Voltaire
A aby som bol úplný: „Ak zotrváte v mojej náuke, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Ján 8, 32)
Anton Selecký
http://www.ta3.com/clanok/1030281/manka-chce-ist-s-kotlebom-len-do-jednej-diskusie.html
