Homosexuální nacisté, neofašističtí gayové, či gayové, kteří pomohli Hitlerovi k moci. To jsou spojení natolik absurdní, že je normální člověk vychovaný západním školským systémem nutně považuje za výplod jakéhosi chorobného mozku, nebo zlovolného extremisty.

Všem je přece nad slunce jasné, že homosexuálové byli za nacismu pronásledování a byli jednou z obětí holokaustu. Navíc je zcela vyloučeno, aby se ti zženštilí mužíčci, kteří mluví afektovaným hlasem a s oblibou pracují jako módní návrháři, dopouštěli ohavného násilí, libovali si ve vojenském drilu a uctívali nějakého Vůdce.

Aby bylo vůbec možné toto téma otevřít, a čtenář mohl začít tu dlouhou cestu z bludiště dogmat liberálně demokratického systému směrem k věrnějšímu popisu skutečnosti, začnu pouhou citací z neutrálního zdroje, diplomové práce Jaroslavy Valentové „Souvislost osobnostních charakteristik a vzhledu u homosexuálních mužů“ (Fakulta Humanitních studií Univerzity Karlovy) z roku 2006. V diplomové práci jsou uváděné zdroje pro jednotlivá tvrzení a hlavním důvodem, proč budu citovat z této diplomové práce je, že je celá na internetu (na rozdíl od spousty vědeckých článků, kde je volně dostupný jen abstrakt) a že je v češtině, takže si ji může přečíst každý. Podtržení červenou jsem do textu doplnil.

Vědci holt také někdy pracují na politickou objednávku a hlavně na určité výzkumy špatně shánějí granty. Není však třeba propadat pesimismu. Jak vidíme z citací, tak ještě pořád zbyl nějaký prostor a alespoň hrstka vědců zásady vědecké práce ctí.

Vedle tohoto úvodu do spojitosti mezi nacismem a homosexuály uvedu ještě jednu citaci z téže práce, která poukazuje na určité sadistické a hypermaskulinní rysy v povaze homosexuálů, které nasvědčují tomu, že gayové budou mít tendenci aktivně se zapojovat do takových politických hnutí, která jsou bližší jejich sklonům, fantaziím a možná i potřebám cosi si kompenzovat.

http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/12264-homosexualni-naciste-neofasisticti-gayove-ci-gayove-kteri-pomohli-hitlerovi-k-moci-gayove-byli-srdcem-kazdeho-vetsiho-fasistickeho-hnuti.aspx

Biskup Atanáz Schneider: ‘Nachádzame sa vo štvrtej veľkej kríze Cirkvi’

 Počas cesty do Anglicka biskup ruského pôvodu hovorí, že Cirkev dnes prežíva ‘nesmierny zmätok a veľkú krízu’.

„Pre každého člena kléru by malo byť prvoradým záujmom byť populárny v očiach Boha a nie v očiach ľudí dneška, či tých mocných. Na tých, čo si robia starosti o popularitu v masových médiách a vo verejnej mienke sa bude pamätať ako na zbabelcov a nie ako na hrdinov viery. … Bolestnou skutočnosťou je aj strata úlomkov Eucharistie. … To je strašné! Náš Boh v našich kostoloch, sa šliape nohami! … Maličkí v Cirkvi boli opustení a zanedbaní. Ale oni si zachovali čistotu viery a oni predstavujú pravú moc Cirkvi v Božích očiach. Duch Svätý túto krízu porazí svojou armádou maličkých.“

Londýn, 6.6.2014 (CatholicHerald.co.uk – Sarah Atkinson) 017 152 – Liberáli spolupracujúci s „novým pohanstvom“ ženú Katolícku cirkev do rozkolu – to je názor biskupa Atanáza Schneidera, odborníka na liturgiu, ktorý bojuje v zadnom voji boja proti „zneužívaniam“ v Cirkvi.

Problémy sú také vážne, ako povedal biskup Schneider v interview začiatkom júna, že táto štvrtá veľká kríza v histórii Cirkvi je porovnateľná s herézou arianizmu, do ktorej bola zapojená veľká časť hierarchie Cirkvi.

Ak ste ešte nepočuli o tomto biskupovi narodenom v ZSSR, tak ešte budete. Tento srdečný vzdelaný duchovný pastier je pomocným biskupom ďalekej Arcidiecézy Panny Márie v Astane, v Kazachstane.

Tento mesiac putuje po Anglicku. … Jeho názory nie sú populárne u každého, najmä nie u niektorých jeho liberálnych kolegov, alebo ako hovorí, u hlavného prúdu médií sekulárneho sveta. Ale jeho poslucháči hovoria o niečom inom.

Biskup Schneider (53) je najlepšie známy tým, že trvá na tom, že najsvätejšiu Eucharistiu sa má prijímať na jazyk po kľačiačky. Odôvodňuje to tak, že to je najúčinnejší spôsob ako podporovať úctu k tejto sviatosti a ako zabrániť zneužívaniu svätých Hostií. Biskup tiež volá po objasnení v oblasti liturgie (nový Sylabus omylov), zameranom na kňazov, aby sa zastavila liturgická a doktrinálna svojvôľa v celom rade bodov „v duchu Druhého vatikánskeho koncilu“.

V interview, biskup Schneider povedal, že „banálny a kauzálny prístup“ k Najsvätejšej sviatosti oltárnej je súčasťou hlavnej krízy v Cirkvi, v ktorej niektorí laici aj časť kléru vrátane niektorých autorít, konajú v súlade so sekulárnou spoločnosťou. V jadre problémov, ako je presvedčený, je plazivé zavádzanie liturgie sústredenej na človeka, zatiaľ čo v niektorých kostoloch Boh vo svätostánku je naozaj materiálne presunutý do kúta, kým kňaz zaberá ústredné miesto. Biskup Schneider zdôrazňuje, že táto situácia pomaly vrcholí.

„Povedal by som, že na nachádzame vo štvrtej veľkej kríze [Cirkvi], v obrovskom zmätku v oblasti náuky Cirkvi a liturgie. A už sme v tom 50 rokov.”

Ako dlho to potrvá? Možno Boh bude k nám milosrdný o 20 či o 30 rokov.” Na jeseň sa zíde synoda biskupov, aby diskutovala o rodine na základe vatikánskeho dotazníka. Rastú očakávania, že pravidlá sa uvoľnia v sexuálnej oblasti a v prípade rozvedených, ktorí majú dostať sväté prijímanie ako znamenie „milosrdenstva“ od Cirkvi.

Takéto názory podľa biskupa Schneidera, odhaľujú hĺbku problému. „Myslím si, že sväté prijímanie pre rozvedených rozčerí a ukáže tú skutočnú krízu Cirkvi. Skutočná kríza Cirkvi to je antropocentrizmus a zabúdanie na Kristocentrizmus.

„Toto je najhlbšie zlo: človek alebo duchovní, ktorí sa stavajú do centra keď slávia liturgiu a keď zjavujú Božiu pravdu, napríklad, týkajúcu sa 6. prikázania a ľudskej sexuality.“

Hoci biskup hovorí, že reč o zmene prichádza hlavne od „protikresťanských médií“, vidí duchovných a laikov „kolaborovať“ s tým, čo nazýva nové pohanstvo. Biskup Schneider je zvlášť kritický k myšlienke, že tieto zmeny by sa mali robiť tak, aby boli milosrdné k tým, ktorým sa bráni prijímať sviatosti. [To je] istý druh sofizmu,“ ako povedal. „To nie je milosrdenstvo, to je kruté.“

Biskup zdôrazňuje, že toto je „falošná koncepcia milosrdenstva“: „Možno to porovnať s lekárom, ktorý dáva [diabetikovi] cukor, hoci vie, že ho to zabije.“

Je presvedčený, že sú tu jasné paralely s veľkou krízou minulosti, keď poprední duchovní mali spoluvinu na heréze. V období arianizmu – počíta na prstoch – iba hŕstka hierarchie odolala. „My [kresťania] sme menšina. Sme obklopení veľmi krutým pohanským svetom. Toto pokušenie a výzvu dnes možno porovnať s prvými storočiami.“ A dodáva:

„Žiaľ boli … aj členovia kléru, ba dokonca biskupi, ktorí kládli zrnká kadidla pred sochu cisára alebo pohanského boha, či prinášali knihy Svätého písma na spálenie. Takýchto kolaborantských kresťanov a duchovných v tých časoch nazývali „okiadzačmi“ alebo „zradnými kresťanmi“.  A dnes, zdôrazňuje biskup, máme tiež takých, čo kolaborujú, našich „zradcov viery“.

Pápež František sa vníma ako predný front nového liberálneho postoja prichádzajúceho z Ríma. Ale biskup Schneider hovorí:

„Vďaka Bohu, pápež František sa nevyjadruje spôsobom, aký médiá od neho očakávajú. V oficiálnych homíliách prednáša takú nádhernú katolícku náuku. Dúfam, že bude pokračovať vo vyučovaní katolíckej náuky veľmi jasným spôsobom.“

Biskup tiež vyjadril nádej, že „väčšina biskupov stále má katolíckeho ducha, aj vieru že odmietnu spomínaný návrh a neprijmú ho.“ Avšak predvída prichádzajúci rozkol vedúci k prípadnej obnove Cirkvi v tradičnom zmysle. Ale je presvedčený, že to nebude predtým, než kríza ponorí Cirkev ešte viac do nezriadenosti. Eventuálne, ako sa nazdáva, „antropocentrický“ [na človeka sústredený] klerikálny systém skolabuje. „Táto liberálna klerikálna konštrukcia sa zrúti, pretože nemá korene a neprináša plody,” hovorí Schneider.

V tomto zmätku, obáva sa biskup, môžu byť tradiční katolíci nejaký čas prenasledovaní alebo diskriminovaní dokonca na príkaz tých, čo majú „moc v štruktúrach Cirkvi“. Ale je presvedčený, že „tí, zapojení do herézy, nebudú mať v Cirkvi prevahu“. A s nádejou hovorí: „Najvyššie Magistérium určite vydá nespochybniteľné doktrinálne vyhlásenie odmietajúce každú kolaboráciu s ideami novopohanstva.“

V tomto bode je biskup Schneider presvedčený, že moderní „okiadzači“ či „zradcovia“ Cirkev opustia. „Môžem predpokladať, že takéto oddelenie  ovplyvní každú úroveň katolíkov: laikov a nevylučujúc ani vysoký klérus.“

Je nepravdepodobné, že si biskup Schneider takýmito komentármi získa popularitu v niektorých kruhoch, ale on namieta:

„Je úplne bezvýznamné čo sme populárni alebo nepopulárni. Pre každého člena kléru by malo byť prvoradým záujmom byť populárny v očiach Boha a nie v očiach ľudí dneška, či tých mocných. Ježiš vyslovil varovanie: ‘Beda vám, ak vás ľudia chvália.’“ A dodáva: „Popularita je nesprávna vec … Veľkí svätci Cirkvi ako sv. Tomáš Mórus a John Fisher, odmietali popularitu … tí dnešní si robia starosti o popularitu v masových médiách a vo verejnej mienke … a bude sa na nich pamätať ako na zbabelcov a nie ako na hrdinov viery.“

Biskup Schneider s ľútosťou pozoruje, že sú mnohí, ktorých názory sa zhodujú s pohanským svetom, a ktorí „sa vyhlasujú za katolíkov a dokonca verných pápežovi“, zatiaľ čo tých, čo sú verní katolíckej náuke alebo tých, čo napomáhajú Kristovu slávu v liturgii“ označujú ako extrémistov.

Takáto kritika sa môže javiť, akoby horlivá obhajoba svätého prijímania biskupa Schneidera bola niečo ako starosť o možný počet anjelov na špičke ihly. Ale biskup trvá na tom, že postoj k Eucharistii je pravým jadrom krízy:

„Eucharistia je srdcom Cirkvi. Keď je srdce slabé, je celé telo slabé.“

Hovorí, že prijímanie na ruku „postupne prispieva k strate katolíckej viery v reálnu prítomnosť Krista a v premenenie“.

Biskup Schneider tiež odmieta ideu, že starosť o liturgiu je menej dôležitý ako starosť o chudobných, čo dokonca s ňou nesúvisí:

„To je omyl. Prvé prikázanie, ktoré nám Kristus dal, bolo uctievať iba Boha samotného. Liturgia nie je stretnutie priateľov. Je našou prvou úlohou uctievať a oslavovať Boha v liturgii a tiež spôsobom nášho života. Z pravej adorácie a lásky Boha vyrastá láska k chudobným a k blížnym. To je dôsledok.“

Biskupove názory sa formovali od raného detstva. Vyrastal ako prenasledovaný nemecký katolík v Sovietskom zväze, kde dokonca musel navštevovať hodiny ateizmu v škole. Jeho kniha „Dominus Est“ odkrýva ako si nemecká katolícka komunita udržiavala vieru pri živote napriek tvrdým opatreniam a prenasledovaniu. Jeho matka a prateta veľa riskovali pre vieru ako aj pre iných v komunite. Biskup Schneider s rodinou sú preto zhrození liberálnymi postojmi a praxou na Západe, zvlášť vzhľadom na sväté prijímanie, ktoré bolo také zriedkavé a také vzácne pre prenasledovaných katolíkov v ZSSR.

Podobne ako malý chlapec v príbehu „Cisárove nové šaty“ biskup  teraz cíti povinnosť prehovoriť a nedokáže pochopiť, prečo iní tak nerobia.

„Zdá sa, že väčšina kléru a biskupov je spokojná s moderným prijímaním na ruku … Pre mňa je to neuveriteľné. Ako je toto možné, keď Ježiš je prítomný v týchto malých Hostiách? Bolestnou skutočnosťou je aj strata úlomkov Eucharistie. A tieto úlomky konsekrovanej Hostie sa šliapu nohami. To je strašné! Náš Boh v našich kostoloch, sa šliape nohami!“

A biskup Schneider pripúšťa: „Som veľmi smutný, lebo sa cítim ako volajúci na púšti!“ A hovorí:

„Je čas, aby biskupi zdvihli svoje hlasy za Eucharistického Ježiša, ktorý nemá hlas, aby sa bránil. Tu je útok na tú Najsvätejšiu sviatosť, útok na Eucharistickú vieru.“

No napriek tomuto záujmu biskup nie je pesimistický a verí, že tu existuje už silné zvlnené more podpory tradičných hodnôt, ktoré v pravom čase obnovia Cirkev a hovorí: „Maličkí v Cirkvi boli opustení a zanedbaní. [Ale] oni si zachovali čistotu viery a oni predstavujú pravú moc Cirkvi v Božích očiach a nie tí v jej správe.“

„Hovoril som s mladými študentami v Oxforde a urobili na mňa hlboký dojem. Bol som šťastný, že som videl čistotu ich viery a ich presvedčenia a tú čistú katolícku myseľ. Toto obnoví Cirkev. Takže mám dôveru a nádej tiež vzhľadom na krízu v Cirkvi. Duch Svätý túto krízu porazí svojou malou armádou maličkých.“ A biskup na záver dodáva:

„Nebojím sa o budúcnosť. Cirkev je Kristovou cirkvou a On je skutočnou hlavou Cirkvi, pápež je iba Kristovým vikárom. Dušou Cirkvi je Duch Svätý a on je mocný.“ –zg-

Kniha biskupa Atanáza Schneidera Dominus Est: It is the Lord!  vyšla v Newman House Press. Jeho dielo Corpus Christi: Holy Communion and the Renewal of the Church, vyšlo v Lumen Fidei Press.