Poďte na miesto, kde sa menia životy – navštívte Medžugorie!
Vyrážame v noci, deti sa snažia zaspať, čaká nás vyše 900 kilometrov, ktoré ubiehajú rýchlo po rakúskej diaľnici, míňame Graz, prechádzame popri Maribore a Záhrebe, slovinsko-chorvástkych dvojičkách. Smer Split, kde sa však cesta nekončí. Pri Splite nás na hodinu a pol zastaví vietor, pre ktorý uzatvorili kus diaľnice. Pomaly sa brieždi, autá pred nami sa kývajú vo víchre, ideme po inej ceste. Po ďalších dvoch hodinách nás ako odmena víta malá colnica v krajine na konci sveta. Vchádzame do Hercegoviny, už len naskok od cieľa, pútnického miesta Medžugorie, dedinky s 5 tisíc obyvateľmi, zjaveniami Panny Márie, suvenírmi na každom kroku, ale najmä miesta, kde ľudia menia svoje životy.
Prvýkrát som zavítal do „Medžu“ v lete 2008 na tzv. mládežnícky festival (Mladifest), ktorý navštívi každý rok 30 tisíc ľudí. Prekvapila ma tá radosť na každom kroku, obrovské horúčavy (45C v tieni), bohatý program a v neposlednom rade obrovské rady ľudí pokojne čakajúcich na spoveď. Mladí, starí, černosi, Kórejci, Brazílčania… hotový Babylon avšak všetci zjednotení v snahe obrátiť sa, začať nový, lepší život.
Ako sa to začalo?
O necelý rok sme sa vrátili v máji mimo sezónu, viac som si začal všímať veci okolo. Ako sa vlastne začalo jedno z najspektakulárnejších zjavení 20. storočia? Viac na:
http://pivacek.blog.sme.sk/c/354960/Podte-na-miesto-kde-sa-menia-zivoty-navstivte-Medzugorie.html
Prečo Medžugorie
Svedectvo: Okultizmus – moja skúsenosť
Ponúkame Vám svedectvo mladej ženy
, ktorá vo svojom živote prešla skúsenosťou s okultizmom. Pozrite si, ako môžu horoskopy, mágia a veštenie negatívne ovplyvniť život človeka. Východisko z týchto okultných pút jej ponúklo až Božie milosrdenstvo.
KINO: Doktor Živago
Politické boje se stupňují. Rusko neodvratně kráčí vstříc komunistické diktatuře. Jeden muž v této těžké době miluje aristokratku a zároveň manželku bolševického vůdce. Americké drama oceněné 6ti Oscary natočené podle známé knihy Borise Pasternaka.(oficiální text distributora)
KINO: Kráľ Lear (repríza) I. a II.
Keď som ešte za komunizmu v kine videl film režiséra Grigorija Kozinceva Kráľ Lear (1970), bol som ním uchvátený. Bol to priam výnimočný umelecký zákusok. Nielen tým, že som mal rád klasiku a zvlášť Wiliama Shakespeara, ale aj úžasným filmovým spracovaním tejto predlohy.
Vtedy sme Rusov nemali príliš v láske, ale keďže Puškin, Tolstoj, Dostojevskij a iní velikáni ruskej literatúry neboli pre nás neznámi, jasne som videl, že tento duch aj u akože „sovietskych“ tvorcov žije ďalej. Bolo to viac diel, ktoré ma zaujali – napríklad adaptácia diela F. M. Dostojevského Zločin a trest (režisér Lev Kulidžanov), gruzínsky film Pokánie a i.
Po excelentnom Hamletovi od Grigorija Kozinceva prišiel teda na scénu aj jeho Kráľ Lear. Už vtedy sme poznali Borisa Pasternaka, autora Doktora Živaga, ani nehovoriac o excelentnom hudobnom skladateľovi Dmitrijevovi Šostakovičovi, ktorý sa podieľal aj na filme Kráľ Lear.
Poďme však k samotnému filmu: Celý dej tejto tragédie je odený – resp. neodený – do hrubých šiat, do handier, do primitívnych a drsných kulís. V exteriéroch ani raz nesvieti slnko, dej sa odohráva v blate a v skalách, o dyme a pochmúrnom počasí ani nehovoriac. Akoby Kozincev chcel vyzliecť postavy, ich povahy a všetko dianie až do špiku kostí. A to sa mu aj podarilo.Na tomto pozadí oveľa viac vyniká temný príbeh, akýsi romantický thriller, v ktorom ľudské konanie, jeho pohnútky, a napokon ich dopad sú akoby zvukom padajúceho ľadovca.
Kozincev v tieni Shakespeareho dokonale odkryl základné poryvy ľudskej duše v ich nepredvídanosti, riziku, a tvrdej osudovosti, ale najmä autenticite. Absencia akýchkoľvek filmových trikov alebo farieb súčasných výrobných postupov Hollywoodu, ako aj myšlienková hutnosť dialógov – prikovávajú diváka ku stoličke a sústreďujú ho na to podstatné. A tým podstatným je nahá pravda aj o nás samých, či si to už pripustíme, alebo nie. Anton Selecký
Chvíľa pre pesničku: Greenfields
Zelené pláne
Kedy si tu boli zelené polia, bozkávané slnkom. Kedysi tu boli údolia, ktorými tiekli rieky, kedysi tu bola modrá obloha, s bielymi mrakmi tam vysoko hore, kedysi boli súčasťou nekonečnej lásky.
Boli sme milencami ktorí sa prechádzali zelenými poliami. Zelené polia sú preč, spražené slnkom, Odišli z údolí, kde tiekli rieky, odišli so studenými vetrami, ktoré ošľahli moje srdce, odišli s milencami, ktorí nechali odísť svoje sny… Kde sú tie zelené polia, ktorými sme sa túlali?
Nikdy sa nedozviem, čo ťa prinútilo utiecť…Ako môžem hľadať, keď tmavé mraky skryjú deň, viem len, že nie je na svete nič, nič v tomto divom svete, čo by stálo za obdiv. Ale budem čakať, kým sa vrátiš, budem čakať, kým spoznáš deň, že nemôžeš byť šťastná, keď tvoje srdce blúdi, nemôžeš byť šťastná, kým ho neprinesieš domov, domov k zeleným poliam, a znova ku mne..
