„Drahé deti! Aj dnes vás pozývam k modlitbe.
Nech sa vaša modlitba stane mocnou ako živý kameň, až kým sa svojimi životmi nestanete svedkami.
Vydávajte svedectvo o kráse vašej viery.
Som s vami a prihováram sa pred svojím Synom za každého z vás.
Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie.“
Prostredníctvom Marije Pavlovičovej – Lunettiovej, Medžugorie, 25,. Januára 2013
Nemôžem bez vás, deti moje!
Drahé deti! S veľkou láskou a trpezlivosťou sa usilujem pretvoriť vaše srdcia podľa svojho Srdca. Usilujem sa vás svojím príkladom naučiť pokore, múdrosti a láske, pretože vás potrebujem. Nemôžem bez vás, deti moje! Vyberám si vás podľa Božej vôle, Jeho mocou vás posilňujem.
Preto, deti moje, nebojte sa otvoriť mi svoje srdcia. Dám ich svojmu Synovi, a ON vám za to daruje Boží pokoj. Budete ho nosiť všetkým, ktorých stretnete, životom budete dosvedčovať Božiu lásku, a skrze seba darujete môjho Syna.
Prostredníctvom zmierenia, pôstu a modlitby vás povediem. Moja láska je nesmierna. Nebojte sa. Deti moje, modlite sa za pastierov. Nech sú vaše ústa zatvorené pre každé odsúdenie, Pretože – nezabudnite – môj Syn si ich vybral, a iba On má právo súdiť. Ďakujem vám!
Prostredníctvom Mirjany Dragičevičovej – Soldovej, Medžugorie,2. januára 2013
Deti, pomôžte mi!
Zotmieva sa a kraj sa chystá na spánok. Sem-tam ešte zatrilkoce v kroví vták. Ináč všetko tíchne.
Po prašnej ceste sa ponáhľa osamelé dievča. Očividne sa nebojí. Jej bosé nohy odtláčajú v prachu cesty stopy. Jej dych sa zrýchľuje, najradšej by letela ako na krídlach. Už sú preč časy, keď sa v chráme hrala s anjelmi. Už vie… Nadnáša ju radosť, i tajomstvo. Vyzerá úplne obyčajne. Ale cez pustatinu prebehne pod najvyššou Ochranou. Ide predsa k Alžbete.
Zatiaľ len tuší, čo všetko ju čaká. Svojho života sa vzdala. Jej šťastie je v otvorenom srdci. „Áno, Pane!“
Zdá sa, že drsnosti sveta si užije až-až. Odstrkovanie hostinských, očakávané Dieťa v maštaľke. Mladá matka na úteku. A pod plášťom naoko bežnej ženy – Nepoškvrnené Srdce. To miesto milostí a pokladov, medzi ktorými si už vtedy bol aj ty. Ja, my všetci.
„Pane daj, aby som videl!“ – kričal slepý na Ježiša. Uvidel. To, či dnes vidíme my, je otázne. A predsa nekričíme. Netrápi nás to? Možno vieme. Dočítali sme sa, dopočuli. Že jedna Matka vedela, ako zomrie Jej Syn. A Ona – kráča na túto smrť s Ním. Kráča tak ako k Alžbete, tak ako do Betlehema, do Egypta. Aby prežila túto najhoršiu chvíľu. Na tejto ceste ju už nenadnáša radosť. Je to láska kríža.
Odovzdaná, tak ako vždy, prináša poslednú a najvyššiu obetu. Spolu so svojím Synom. Prečo? Pretože tak ako v Jeho, si stále aj v Jej Srdci ty. Ja, my všetci. Srdce dievčaťa, ktoré sa hrávalo s anjelmi, srdce Ženy a Matky dostáva posledný úder. Plnosť v bolesti. A tak v Srdci zomiera, aby sme sa my všetci v ňom mohli narodiť.
My sme dnes tu. Kráčame, hopkáme si po svojich cestách a cestičkách. Chceme to, chceme ono. Väčšinou kričíme – daj. Ak však trocha postojíme a zahĺbime sa do ticha, môžeme počuť. Počuť niečo, čo sa rinie z Večnosti, zo Srdca, v ktorom sme zapísaní. Pretože ide o mňa, o teba. Opäť kráča dnešnou dobou Mária, s takou láskou, ako vždy: „Deti moje, pomôžte mi v mojom boji matky..!“ To ostatné je už na mne, na tebe, na nás všetkých….
Anton Selecký
