Milí priatelia, denne sme svedkami správ o situácii v Líbyi. O hrdinskom odpore nespokojencov a demonštrantov, (mimochodom po zuby ozbrojených), o diktátorovi, ktorý vraždí svoj vlastný ľud, a proti ktorému treba vojensky zasiahnuť. Samozrejme z „humanitárnych“ dôvodov – akože ináč, pretože Muammar Kaddáfí prevádza „genocídu civilistov“, ktorých treba zachrániť. To, že Američania zavraždili desaťtisíce civilistov v Iraku a kdekoľvek vo svete, o tom už reč nie je. Ani o tzv. „humanitárnom“ bombardovaní Srbska v roku 1999, kedy americké rakety zasahovali nemocnice a obytné domy (zrejme „bez civilistov“). A k čomu dal súhlas povolením preletov lietadiel NATO nad Slovenskom aj vtedajší premiér Slovenskej republiky, Mikuláš Dzurinda. Nemusel! Urobil to svojvoľne, aby sa zrejme zapáčil USA a svojmu priateľovi Georgeovi Bushovi…
V jeho šľapajach sa zrejme ponáhľa aj jeho spolustraníčka Iveta Radičová, so svojím „najťažším rozhodnutím“ – akým? Aby Slovensko v rámci „záväzkov“ v NATO sa napokon azda podieľalo na akcii, podobnej na okupáciu Československa v roku 1968? A ktorá v mene šírenia americkej „demokracie“ po svete ohňom a mečom zasiahne do suverenity iného štátu, s ktorým Slovensko niekoľko rokov dozadu rokovalo o spolupráci? Koho vlastne zastupuje slovenská vláda? Spojené štáty americké, ich politiku a záujmy? Kam sme sa to dostali? Existuje v týchto dňoch ešte nejaká súdnosť, alebo kto si to z nás robí bláznov? My s tým nesúhlasíme! Tak ako sme nesúhlasili s okupáciou Československa, či s útokom na Irak.
Anton Selecký
Liebe Freunde,
täglich sind wir Zeugen der Nachrichten über die Situation in Libyen. Über den Widerstand von Tausenden von Demonstranten und mit dem Diktator unzufriedenen Menschen ( die übrigens bis zu den Zähnen bewaffnet sind). Es erreichen uns Nachrichten über einen Herrscher, der das eigene Volk mordet und gegen den man militärisch eingreifen muss. Natürlich aus „humanitären Gründen, was sonst?“ Denn Gaddafi führt einen „Genozid unter der Zivilbevölkerung“, die man retten muss. Dass die Amerikaner bei ihrem Eingreifen im Irak Zehntausende Zivilopfer auf dem Gewissen haben, oder auch anderswo in der Welt, darüber spricht heute keiner mehr. Auch über die sogenannte „humanitäre Bombardierung „ Serbiens in 1999, als amerikanische Raketen die Krankenhäuser und Wohnhäuser (anscheinend menschenleer) getroffen haben, verschweigt man. Zu den militärischen Überflügen über die Slowakei hat der ehemalige Premier der Slowakischen Republik, Mikulas Dzurinda, sein JA gegeben. Er musste nicht ! Er hat es eigenwillig getan, damit er sich bei den USA und seinem Freund Georg Bush, einschmeichelte.In seinen Fußstapfen schreitet und eilt auch seine Parteifreundin Iveta Radicova mit „ihrer schwersten Entscheidung“- Welcher denn ? Damit die Slowakei etwa wegen der „NATO Vepflichtungen“ sich an einer militärischen Aktion beteiligt, wie es einst bei der Okupation der CSSR im Jahre 1968 war ? Und die im Namen der amerikanischen Demokratie mit dem Schwert und Feuer in die Souverenität eines anderen Staates eingreift ? Eines Staates, mit dem die Slowakei, einige Jahre vorher, über die Zusammenarbeit verhandelt hat ? Wen vertritt hier eigentlich die slowakische Regierung ? Etwa die USA und deren Politik und Interessen ? Wo sind wir gelandet ? Existiert in diesen Tagen noch irgendeine Einsicht, oder wer macht aus uns Trottel ?
Wir sind nicht einverstanden ! So wie wir mit der Okupation der Tschechoslowakei nicht einverstanden waren, auch nicht mit dem Angriff auf den Irak.
Anton Selecky
Ein kleiner Gruß an die slowakische Regierung.
Malý pozdrav slovenskej vláde:
ČSSR
http://www.youtube.com/watch?v=vLdl937PrbA
Srbsko
http://www.youtube.com/watch?v=jOTSkl-xttc&feature=related
Irak
http://www.youtube.com/watch?v=52OvG01Nl5k
https://www.magnificat.sk/old/htm02/003dokumenty.htm
https://www.magnificat.sk/old/htm01/syria.htm
(ospravedlňujeme sa za technický nedostatok v linkách Irak, vznikol inováciou nášho webu)
Uvádzame prevzatý a skrátený článok Gerald A. Pereiru, 19. marca 2011 o skutočnej situácii ohľadne Líbye:
Tisíce Indov, Egypťanov, Číňanov, Turkov, Európanov, Kórejcov a ďalších utekajú z Líbye. Čo vôbec robili v Líbyi? Západné médiá tvrdia, že nezamestnanosť samotných Líbyjčanov presahuje 30%. Ak je to pravda, prečo tam pracovalo toľko cudzincov? CNN, BBC, Al Džazíra, nemenujúc všetky tlačové agentúry, nám vnucujú predstavu o ľudovom povstaní proti krvavému diktátorovi Kaddáfimu, jeho synom a nohsledom, ktorí za štyridsať rokov premenili demokratickú krajinu v peklo. Presne podľa pripraveného scenára pomocou kontrarevolučných síl počujeme rozhovory s „revolucionármi“ uskutočnené údajne na uliciach Benghází alebo Tripolisu s kulisou streľby zo samopalov, pálením obrazov diktátora a jeho vlajok.
Moderná počítačová technika a televízna technika dokáže divy. Vplyv na ľudskú psychiku je ohromujúci. Keď ti každodenne opakovane ukazujú lietadlá a vrtuľníky útočiace na mierové demonštrácie v uliciach líbyjských miest, počuješ správy o ministroch a veľvyslancoch, ktorí postupne prechádzajú na stranu ľudu inkriminujúce pri tom krvavý režim a vytvárajúc dočasnú vládu a počúvaš informácie ako desaťtisíce neozbrojených demonštrantov dobývajú celé mestá a regióny Líbye, nech chceš alebo nechceš, začínaš tomu veriť. Až neskôr sa k tebe dostanú alternatívne informácie o tom „že celonárodné povstanie“ nie je nič iného ako televízna inscenácia katarskej Al Džazíry.
Dozvieš sa, že všetky vystúpenia proti Kaddáfiho režimu pochádzajú vlastne od Al Kájdy, ktorá už desiatky rokov slúži na presadzovanie amerických a saudských záujmov, zistíš, že mladí „revolucionári“ dostávajú za svoju účasť na protestných akciách od organizátorov drogy a 300 – 500 USD denne, že zbrane a muníciu pašujú do krajiny z Egypta CIA, Mossad a tajnými službami NATO najatí teroristi. Keď sa budeš domáhať snímok rozbombardovaného Bengházi dostanú sa ti snímky z rozbitých irackých miest a sídiel sektora Gazy po útokoch izraelského letectva. Začne ti byť čudné, že niekoľkokrát dobyté civilné letiská fungujú prakticky bez problémov, to isté sa týka i námorných ropných terminálov.
Z korporatívnych médií, a zaujímavé aj z tzv. ľavicových zdrojov, sa nedozvieme, že Muammar Kaddáfi má od začiatku vyprovokovaných protestov nezanedbateľnú podporu ako v Líbyi, tak i v zahraničí. Médiá odvádzajú to, čo je ich úlohou – dezinformujú, vytvárajú predstavu, že situácia v Líbyi má rovnaký pôvod, ako v Tunisku, Alžírsku a Egypte. Predstavujú Kaddáfiho, ako darebáka a lupiča, akými boli donedávna Mubarak a tuniský bin Alí.
Vojna proti Líbyi, ktorej cieľom je ovládnutie surovín, v ktorej už dnes bojujú Arabi získaní Západom, proti Arabom vedeným Kaddáfim, usilujúcim o udržanie suverenity samostatnej krajiny, členského štátu OSN, môže skončiť porážkou progresu a nastolením nemilosrdnej západnej diktatúry. Vojenská prevaha Západu je nesmierna.
Len od konca 2.svetovej vojny viedli USA, za pomoci svojich spojencov z NATO, Južnej Kórey, Japonska, Izraela a Austrálie vojny proti KĽDR, VSR, Afganistanu, Iraku a Palestíne nepočítajúc desiatky menších konfliktov po celom svete, stovky štátnych prevratov a intervencií s cieľom ďalej prehĺbiť ovládanie svetového trhu, prírodných zdrojov a národov. Teraz pokračujú proti Líbyi, na rade potom bude Irán a ďalšie.
Aké zmeny však nastanú po eventuálnej porážke Kaddáfiho?
Najskôr si treba položiť otázku: Bola líbyjská revolta vyvolaná sociálnymi problémami, ako nezamestnanosť a bieda, čo nám vnucujú už spomínané médiá? Líbyjské obyvateľstvo má najvyššiu životnú úroveň v Afrike. HDP na obyvateľa činí 6000 USD. Pokiaľ ide o oficiálny „Index ľudského rozvoja“, ktorý je priemerom troch indexov: indexu očakávanej dĺžky života, indexu vzdelania a indexu HDP (štatistiku spracováva každoročne OSN) a ktorý najlepšie charakterizuje kvalitu života obyvateľstva, bola Líbya v roku 2010, ako vedúci africká krajina na 53. mieste na svete, ďalší bol Tunis až osemdesiaty prvý. Pri tom v roku 1951 bola Líbya oficiálne najchudobnejšou krajinou na svete. Dvaja britskí významní žurnalisti David Bluntly a Andrew Lycett, ktorí nie sú v žiadnom prípade priaznivci Líbyjskej revolúcie museli napísať: „Mladí ľudia sú dobre oblečení, živení a vzdelaní. Dnes si Líbyjčania zarábajú v priemere na hlavu viac ako Briti. Nerovnosť ročných príjmov je menšia ako vo väčšine štátov. Líbyjské bohatstvo je rozdelené spravodlivo v celej spoločnosti. Každý Líbyjčan má zabezpečené bezplatné (a často vynikajúce) vzdelanie, lekársku a zdravotnú starostlivosť. Nové školy a nemocnice sú impozantné podľa všetkých medzinárodných štandardov. Všetci Líbyjčania majú vlastný dom alebo byt, automobil, TV, video a telefón.“
V porovnaní s väčšinou krajín tretieho sveta a dokonca aj prvého, sa Líbyjčania majú naozaj dobre. V celej krajine prebieha rozsiahla bytová výstavba. Za byty sa neplatí nájom. V Kaddáfiho (západnými ideológmi vysmievaní) „Zelenej knihe“ sa dočítame: „Dom je základnou potrebou indivídua a rodiny, preto nesmie byť vlastnený niekým iným.“
Líbyjská revolúcia, vďaka príjmom z exportu ropy a zemného plynu zabezpečila
Líbyjčanom tak vysokú životnú úroveň, že začali odmietať vykonávať manuálne práce v priemysle, poľnohospodárstve i službách. Vláda musela dlhodobo importovať pracovné sily.
Ekonomike a sociálnemu systému krajiny spôsobili najväčšie škody takmer desať rokov trvajúce sankcie. Globálnej kapitalistickej kríze sa nevyhla ani jedna krajina sveta, zasiahla všetkých, vrátane krajín, ktoré po revolúciách odmietli trhovú spoločnosť.
Bitka o Afriku
Súčasné búrky, ktoré sú prezentované ako sociálna revolúcia proti diktatúre, sú stretom dvoch politických skupín: Kaddáfim vedených panafrických síl, ktoré presadzujú realizáciu jeho vízie „jednotnej Afriky“ a reakčných rasistických síl líbyjských Arabov, odmietajúcich túto víziu a presadzujú spoluprácu (a teda plnú podriadenosť) s EÚ.
Kaddáfího perspektívny zámer zjednotiť Afriku, zaviesť jednotnú menu, vytvoriť spoločnú armádu a presadiť slobodu a nezávislosť celého kontinentu, na ktorý spotrebovali veľa energie a prostriedkov, sa stal hlavnou politickou zbraňou, ktorú odporučili západní poradcovia opozícii, aby ju využila na jeho odstránenie.
Kaddáfi je nesmierne obľúbený u väčšiny obyvateľov Afriky, ktorí ho nazývajú „vodcom revolúcie“, „kráľom kráľov“ a podobne. (Je zaujímavé, že rovnakú nádej pre utlačovaných predstavuje v Latinskej Amerike Hugo Chávez a v postsovietskom priestore Alexander Lukašenko.) V januári 2011 vyzval na vytvorenie spoločného sekretariátu tradičných afrických kmeňových náčelníkov a kráľov, (má s nimi výborné vzťahy), ktorý by koordinoval vytváranie novej Africkej jednoty. K tomuto kroku pristúpil až potom, keď bol odmietnutý oficiálnymi hlavami štátov.
Africkí žoldnieri alebo bojovníci za slobodu?
Západné médiá, ktoré neposkytujú prívržencom Kaddáfiho žiadny priestor, označujú čiernych Afričanov za žoldnierov. Ako je to v skutočnosti? Ako všetko, čo sa dlhodobo tvrdí o Líbyi je lož, založená na rasistickom pohľade vo
vývoji situácie v Afrike. Čierni vojaci v uniformách líbyjskej armády sú ľudia z celej Afriky a africkej diaspóry v Líbyi, ktorí podporujú a rešpektujú Kaddáfiho za jeho príspevok k africkej emancipácii. Za posledných dvadsať rokov prišli do Líbye tisícky Afričanov z celého kontinentu. Tu získali vzdelanie, prácu a vojenský výcvik – mnohí z nich patria k oslobodzovaciemu hnutiu z celej Afriky a sveta. Z nich boli sformované medzinárodné prápory, pevne odhodlané brániť vymoženosti revolúcie. Sú to Afričania, ktorí sú odhodlaní položiť za Kaddáfiho a revolúciu svoje životy. Nelíšia sa od španielskych internacionálnych brigád. Patria medzi ne aj tisíce Tuarégov, ktorí v priebehu revolúcie vstúpili do „Islamskej légie“ a potom bezpečnostných zložiek.
Africkí imigranti terčom útokov
Zatiaľ čo africkí bojovníci z Čadu, Nigérie, Mali, Ghany a Južného Sudánu bojujú v radoch líbyjskej armády za obranu vymožeností tejto africkej revolúcie, milión čiernych utečencov a tisícky migrujúcich robotníkov riskujú, že sa stanú obeťou pomsty „povstalcov“ za podporu Kaddáfího režimu. Turecký stavbár opisuje jeden z uskutočnených masakrov v posledných dňoch: V našej spoločnosti pracovalo 80 robotníkov z Čadu. Povstalci ich bezdôvodne povraždili sekerami. Podobne už povraždili mnoho ďalších robotníkov. Nie strach z Kaddáfího, ale z rasistických arabských povstalcov. To je hlavný motív pre masívny exodus, robotníkov a odborníkov z Afriky i celého sveta. Proti Kaddáfiho silám otvorene bojujú ozbrojení povstalci. Časť ich prešla z ozbrojených síl, ale väčšina povstalcov má vlastné zbrane, ktoré mohli v súlade s Kaddáfího filozofiou, vlastniť.
Dôležitou otázkou je nelegálny útek tisíce imigrantov aj Líbyjčanov do Talianska a ďalších štátov EÚ, ktorí utekali pod tlakom západných masmédií, ktoré im sľubovali nájsť „lepší“ život v Európe.
24. januára 2011 sa konala v Líbyi medzinárodná konferencia za účasti viac ako päťsto delegátov s názvom: „Decentný život v Európe alebo vítaný návrat do Afriky“. Kaddáfi vo svojom vystúpení uviedol: „V Európe by sme mali žiť slušne a dôstojne. S Európou musíme mať partnerské vzťahy, nie vzťah pána a otroka.“ Západ pochopiteľne konferenciu mediálne zneužil a obvinil Kaddáfiho, že zvolal konferenciu preto, aby odôvodnil držanie potenciálnych emigrantov v koncentračných táboroch.
Kontrarevolúcia
Ozbrojené vystúpenie opozície do značnej miery Kaddáfiho prekvapilo. Predpokladal, že po všetkých ústupkoch, ktoré urobil a v období plného rozkvetu spolupráce sa Západ bude správať korektne a nebude infiltrovať do líbyjských inštitúcií namiesto skutočných odborníkov agentov tajných služieb, ktorí pripravia proti nemu prevrat. Pomýlil sa. Tiež si zrejme myslel, že Rusko, ktoré z neho žmýka 40 rokov peniaze za svoje nekvalitné zbrane, bojovú techniku ??a muníciu, rovnako ako ČĽR, nepodporí v BR OSN sankcie proti Líbyi. Aj tu sa zmýlil. Nie je to úder zasadený iba Líbyi, ale aj výstraha všetkým progresívnym hnutiam v Latinskej Amerike aj inde vo svete.
Správne pochopiť Kaddáfiho
Nech sa Muammar Kaddáfí dopustil pod západným tlakom akýchkoľvek chýb, je potrebné predovšetkým vyzdvihnúť jeho zásluhy. V Líbyi prešlo ideologickou a politickou prípravou mnoho revolučných skupín z celého sveta. V roku 1982 tu vznikla svetová „Mathaba“ (miesto zhromaždenia ľudí s rovnakými záujmami). Kaddáfi podporoval väčšinu revolučných hnutí, vrátane juhoafrických politických strán, hnutí a revolučných skupín ako ANC, AZAPO, PAC a BCM, Namíbia SWAP, angolskú MPLA, nikaragujských Sandinistov, saharské Polisario, Palestínsku PLO, Americké hnutia pôvodných obyvateľov a mnoho ďalších.
Nelson Mandela nazval Muammara Kaddáfiho jedným z najväčších bojovníkov za slobodu 20. storočia s tým, že Juhoafričania môžu za kolaps apartheidu v mnohom vďačiť práve Kaddáfímu a Líbyi, a dodal, že v najťažších okamihoch života ako svojho, tak i svojich spolubojovníkov to bol práve Kaddafi, kto bol stále s nimi. Kaddáfiho „Zelená kniha“ predstavuje ostrú kritiku kapitalizmu a západného parlamentného modelu mnohostraníckej demokracie.Zatiaľ sa nikto nepokúsil poprieť, že systém „priamej demokracie“ prezentovaný Kaddáfim je vhodným alternatívnym modelom pre Afriku a Tretí svet, kde západný parlamentarizmus zlyhal a priniesol iba biedu, etnické i tribálne konflikty a chaos.
Povedzme si úplne otvorene: v Líbyi nejde o boj medzi mierumilovnými demonštrantami a ozbrojeným nepriateľským štátom. Vojna vedená v Líbyi je boj medzi silami, ktoré chcú slobodnú Líbyu a Afriku, v ktorej je vylúčený útlak neokolonializmu a neoliberálneho kapitalizmu a ich odporcami, pôsobiacimi v žolde svetového kapitálu. Nepleťme sa: Ak Kaddáfí a líbyjská revolúcia budú porazení, nebude zlikvidovaný fiktívny africký diktátor. Vznikne precedens pre ďalšie západné globalizované vojenské zásahy proti všetkým progresívnym vodcom, ktorí sa snažia zabezpečiť pre svoje národy prijateľný a dôstojný život.
Gerald A. Pereira, 19. marca 2011
http://www.liberatormagazine.com/community/showthread.php?tid=1159
