Už je toho veľa. Už sa ďalej nedá. Takto a podobne rozmýšľame. Keď sa vyčerpá naša trpezlivosť, keď sa vytratí vôľa – a najmä keď vyprchá láska. Je to stav, ktorý vlastne už nastal, iba ho potvrdzujeme slovami: ja to už vzdávam…
Ešte podniknem toto, ešte raz odpustím, ešte skúsim chvíľu vydržať. To sú naše ľudské hranice. Prečo? Pretože staviame na našej prirodzenosti. Máme zmerané a vypočítame kritériá našich (ne)schopností. A tie napokon používame ako svoje alibi. Ja som predsa tak chcel, ale…
A tak počúvame na každom kroku: Ja už nevládzem, nemôžem, končím. A práve do týchto našich pozemských úvah zrazu znie hlas: „Nevzdávam sa…“
To nie je hlas niekoho, kto sa spolieha na seba, kto presadzuje seba, a kto napokon zloží zbrane tak, ako my. Pretože ten, kto to nevzdáva, kto nevzdáva boj o naše duše a ich spásu, je Mária. Je to hlas Matky. Hlas Lásky. Tak ako to nevzdal ani Jej Syn Ježiš, napriek brutálnej smrti na kríži, tak Ona, ako naša dobrá a najmä milujúca Matka, sa nevzdáva a bude do poslednej chvíle bojovať o našu záchranu. Prečo hovorí – nevzdávam to, napriek tomu, že vie, že vzdať sa nikdy u Nej nepríde do úvahy? Hovorí to kvôli nám. Nám, ktorý sa vzdávame, alebo sa chystáme vzdať. Hovorí to preto, aby sme to neurobili. Pretože my sa nesmieme vzdať. Pretože potrebujeme vydržať, tak, ako jej Syn Ježiš. Tak ako vydržala Ona. Pretože nás chce mať u seba – v Nebi. Pretože je verná. Pretože večne miluje. A Láska sa nevzdáva nikdy…
Anton Selecký
Vďaka za všetkých ľudí, ktorí sa nevzdávajú a podávajú svoj príklad a svedectvo. Tu je niekoľko z nich: