Sú také chvíle, ktoré nazývam „chvíle pravdy.“ Chvíle, kedy človek zabudne na frázy. Kedy zabudne, ako chce vyzerať. Kedy stratí dvojtvárnosť. Vtedy totiž koná už len jeho nahá vnútorná pohnútka.
Tak je to aj s našou vierou. Preukazujeme ju – alebo nie – denne. Nie v slovách. Vo „chvíľach pravdy“. Tak môžeme byť svedkami, kedy „slaboch“ preukáže zrazu statočnosť. Alebo kedy „zbožná duša“ bezhlavo spanikári. Chvíle pravdy dávajú cenné informácie, najmä o sebe samom. Pretože si myslíme, že veríme. A zrazu si zúfame. „Nezúfajte si, nesúďte, ste milovaní!“ Zúfa si a súdi človek, ktorý je vlastne „hlboko neveriaci“. Darmo by aj chodil každý deň do kostola. Učíme sa to už v katechizme, že Boh je láska. Tak – tu je recept priamo od Matky: Ak chcete nasledovať môjho Syna nebudete súdiť, ale milovať… Spomeňte si, že ste milovaní a chváľte Nebeského Otca za jeho lásku“.
Panna Mária sa nás teda snaží viesť cestou lásky. Hovorí:
„Deti moje, neodbočte z cesty, ktorou vás vediem.“ Ako neodbočiť? „Modlitba a pôst vás posilnia.“ Často si neodpustíme otázku ako Pilát: „Kde je pravda?“ Veď dnes sú tisícky právd, každý má nárok, „právo“ – na svoju „pravdu“. Avšak Kráľovná apoštolov pravdu jasne definuje odporúčaním žiť tak, „aby ste mohli byť mojimi apoštolmi viery a lásky, aby váš život bol požehnaním. Aby ste boli jedno s nebeským Otcom a mojím Synom. Toto je jediná pravda.“ Ak si budeš strážiť a žiť toto jediné, a najväčšie odporúčanie, túto „jedinú pravdu“, potom pre teba, aj pre všetkých, ktorých stretneš, bude svietiť touto jedinou pravdou každá tvoja chvíľa, celý tvoj život. Anton Selecký
