Slovensko dokázalo byť slávnym 48 hodín. Presne toľko totiž trvalo, kým s expresnou rýchlosťou „napravilo“ svoju rebéliu – totižto neschválenie eurovalu. Cirkus s povalením vlády, nepredvídateľne „zaťatými“ liberálnymi sulíkovcami, spanikárenou pani premiérkou a v zálohe vyčkávajúcim Smerom nastolil doposiaľ najväčší rébus v dejinách tzv. demokratického Slovenska. Cui bono? Komu to poslúžilo? Zatiaľ sme videli, čo sa odohráva na scéne. Čo mieni „režisér“ – Brusel a čo je v scenári, budeme zrejme vidieť neskôr (ak budeme). Behom krátkej doby sa však ukázalo, že svojprávnosť ľudí, ktorí sa nazývajú politikmi, je na úrovni očipovaných svetoobčanov. My totiž svoju vlastnú vládu – a to zrejme ani jedna z európskych krajín tzv. „eurozóny“ – nemáme. A tak reality show z 11. októbra 2011 na našich televíznych obrazovkách, pri ktorej sme videli prvky takmer shakespearovskej scenérie – bude pokračovať v údajnej predvolebnej kampani predčasných volieb. Bude to kampaň pravdepodobne o tom, kto pre Brusel bude rýchlejšie tlačiť hlasovacie knoflíky. Či to bude také alebo onaké meno, je pre slovenského voliča absolútne irelevantné. Ukážku demokratického fašizmu už sme totiž zhliadli v priamom prenose. A to, že napreduje so železnou istotou, naťahujúc svoje chápadlá po celom svete, je viac než transparentné.
Anton Selecký
