„Som tu s vami, aby som sa s vami modlila za dar viery. Viery, ktorá je plná života.“
Verím. Ako často to vyslovujeme. Myslíme si, že to tak je. Avšak pri najbližšej príležitosti sa klátime, bedákame, žobroníme, padáme. Skrátka a dobre, neveríme…
Keď sa zamyslím nad posolstvami Panny Márie, nikto mi nič jednoduchšie nemôže povedať. A predsa, akoby som sa tejto jednoduchosti bál. Hľadám tisíce vytáčok, komplikácií. Prečo sa mi nedá na Jej volanie odpovedať tak jednoducho, ako ma Ona volá? Prečo na jej volanie „Poď“ – nepoviem jednoducho – „idem“? Kde je moja viera?
„Modlil(la) som sa s Pannou Máriou za dar pevnej a živej viery pre všetkých ľudí na celom svete“ – hovoria vizionári v Dechticiach po každom zjavení Kráľovnej pomoci. Pevná a živá viera… Viera plná života.
Žiješ vo svete klamu, virtuality, zdania… Myslíš si, že práve to je skutočnosť. A že práve viera patrí do priestoru predstáv a fantázie. Pozerám sa na vizionárku, ktorá podáva ruku niekam do vzduchu. Nič iné nevidím. Ale podávaná ruka je ponúknutá niekomu konkrétnemu. Niekto, kto ju chytil a stisol… A tu ti srdcom prejde triaška. Dotyk Neba. Dar Neba.. Možno hovoriť ešte o viere? Nie, to je už realita. Tvoja viera žije…
Povedz, milá sestra, milý brat, koľkokrát natiahneš ruku smerom k Nebu, aj keď nikoho nevidíš? Kedy si ty vystrel (la) – ruku k Márii? Kedy k Nej vystieraš svoju túžbu, svoju modlitbu, svoje srdce? Koľko máš pri tom pochybností? Ale ak sa ti nedarí veriť rozumom, tvoje srdce verí túžbou. „Vidím nekonečné volanie a prahnutie po láske, a túžbu po lepšom svete…“ A tak počúvaj svoje srdce. To vidí lepšie ako oči. A jeho dotyk s Nepoškvrneným Srdcom Márie je tou najnádhernejšou realitou. Pretože, ako hovorí – „prichádzam, aby som sa vás opäť dotkla svojou láskou…“
Anton Selecký
