Nápis na hrobe kňaza Štefana Poláka: „Dobrý boj som bojoval, vieru som si zachoval“ (Tim 4, 7)
Obeta na prahu slobody
Prípad tejto vraždy na prahu slobody, keď sa u nás sledovali všetky známe prípady porušenia ľudských a náboženských práv, bol nezmyselným a krutým aktom vyhrážky aktívnym duchovným na Slovensku.
Smrť Štefana Poláka (na obr.) môžeme posudzovať v dvoch rovinách: a to kriminalisticko-justičnej i politickej a v rovine duchovnej a cirkevnej. My sa zameriame na aspekty duchovné. Nie je v našej kompetencii, možnostiach a nakoniec ani v záujme riešiť to, čo mohli a mali vyšetriť v ponovembrových rokoch demokraticky zvolené štátne orgány i polícia. Sme toho presvedčenia, že duchovný aspekt smrti Štefana Poláka v pohľade nielen spätnom, ale aj na súčasné udalosti, odhaľuje súvislosti a spojitosti oveľa vyššie než súvislosti kriminalisticko-právne. Preto sme sa rozhodli, že uverejníme upravený výber zo samizdatovej publikácie, ktorú ešte pred pádom komunistického režimu napísal bližšie neuvedený autor pod názvom „Spomienke kňaza Štefana Poláka“.
Veríme, že obsah tohto materiálu vám k osobe a obeti kňaza Štefana Poláka poskytne oveľa väčšie pochopenie než dohady, vyšetrovania, dokumenty alebo v neposlednom rade aj tajomné mlčanie kompetentných, svedkov i vinníkov.
Anton Selecký
Štvorročný Števko prichádza za mamičkou s novinami. Sú to Katolícke noviny. Ukazuje obrázok na titulnej strane:
„Čo je to?“
„To je Panna Mária. Nevidíš, že je to Ona?“
„Ale, čo je toto?“ – ďalej ukazuje a pýta sa chlapec.
„To je Jej srdiečko.“
„Ale čo je toto? – nástojí chlapec a ukazuje na detaily.
„To sú meče bolesti, ktoré Jej prebodli srdce.“
„A kto to urobil?“
„Zlí ľudia to urobili.“
Chlapec chvíľu pozerá a rozplače sa. Často ho potom našli plakať, keď si ten obraz prezeral.
„Museli sme pred ním tie noviny skrývať“ – spomína Štefanova staršia sestra.
* * *
V Borovciach sa skončila sv. omša. Všetky deti sa hrnú dopredu, to je ich čas – „farárko“ im dá na čelo krížik a vtedy môže každému niečo povedať. Často tu znie jeho prosté a kamarátske „Ahoj!“
* * *
V tejto dobe vrcholiaceho boja medzi dobrom a zlom, medzi vierou a neverou, medzi pravdou a jej skomoleninami, vyhlásil v roku 1987 Svätý otec Mariánsky rok, aby celú Cirkev usmernil v pohľade na Tú, ktorej Boh tento boj zveril.
Jej Nepoškvrnené Srdce je jediným duchovným územím na tejto zemi, kam Boží protivník nikdy nevstúpil. Do tohto útočišťa volá teraz Mária všetky Božie deti, celú Cirkev, ktorej je Matkou.
Aj kňaz Štefan sa Jej už dávno v úplnej synovskej oddanosti zveril. Chvíľu stretnutia so Svätým otcom, pápežom Jánom Pavlom II. v septembri 1986 zvečňuje tým, že sa v jeho prítomnosti zasväcuje Sedembolestnej Panne Márii, Patrónke Slovenska.
V deň začatia Mariánskeho roku, na Turíce 7. júna 1987, zasväcuje Štefan Polák Sedembolestnej Panne Márii celé Borovce a zveruje tak všetkých svojich farníkov materinskej láske Jej Nepoškvrneného a Bolestného Srdca.
* * *
V auguste sú v Borovciach hody. Táto cirkevná slávnosť výročia posvätenia chrámu je už tradične doprevádzaná aj hodovým veselím. Vždy sa nájdu niektorí, ktorí prekročia mieru v alkohole a správaní sa. Práve v tesnej blízkosti fary býva miesto najväčšieho hluku. Nechýbajú pritom oplzlé reči a rúhania.
Je prvý piatok. Po bohoslužbe kňaz vyzýva veriacich, aby sa s ním pomodlili desiatok ruženca za tých, ktorí budú tráviť noc v alkohole a neviazanosti ako obvykle. Prosí veriacich, aby sa na tento úmysel modlili aj doma.
V ten večer od 21. h sa hody skončili a nastalo úplné ticho. To sa za tých 7 rokov, čo tu kňaz Štefan pôsobí, ešte nestalo. On sám je presvedčený, že to Ona, ktorej je dedina zasvätená, takto v nej pôsobí.
* * *
Istí rodičia priviezli svoje asi 8-9-ročné dievčatko po jeho prvom svätom prijímaní. Boli niekde od Trenčína.
Malá sa dlho domáhala, že musí ísť do Boroviec, lebo Panna Mária jej v sne dala odkaz pre pána farára. Rodičia túto jej prosbu odkladali, pretože vraj ani nevedia, kde sú Borovce. Pýtali sa dcérky, či pána farára niekedy videla. Povedala, že nie, že však jej ho Panna Mária vo sne ukázala. Keď po čase dievčatko opäť prosilo matku, že do tých Boroviec musí ísť, pretože jej to Panna Mária opäť povedala, našli teda rodičia na mape Borovce a šli.
Dievčatko prišlo na faru v sprievode matky. Keď uvidelo kňaza, hneď ho spoznalo. Povedalo mu teda, že Panna Mária mu odkazuje, že ho má veľmi rada. Ďalej mu odkázala, že zomrie tak, ako jeho patrón. Nech sa však nebojí, Ona bude pri ňom, lebo veľmi šíri úctu k Nej a najmä modlitbu sv. ruženca.
Keď chcel kňaz zdvihnúť ruky, aby vzal tvár dievčatka do dlaní, pocítil, ako mu oťaželi a zmeravel na celom tele. Pohladil dievča a povedal mu: „Vždy som mal Pannu Máriu rád, ale odteraz Ju budem mať ešte radšej.“
Otec Štefan prichádza za sestričkami, ktoré mu prišli pomôcť vo farskej záhrade a zveruje sa im s touto príhodou. Sestričky sa tak dozvedajú, že ho čaká niečo ťažké, ale Panna Mária ho uisťuje, že počas tej hrôzy bude pri ňom, lebo vždy šíril úctu k Nej a modlitbu sv. ruženca.
„Až mám z toho husiu kožu – dodáva doslova kňaz – ale aby ste vedeli, keď sa so mnou niečo stane – že Ona bola pri mne.“
Príbuzným o príchode nepovedal, ale všimli si, že neraz rozprával, akoby už tu dlho nemal byť.
* * *
Je 7. október 1987. Deň Panny Márie, Kráľovnej ruženca v Mariánskom roku.
Ruženec je mocnou zbraňou tých, ktorí bojujú pod vedením Ženy odetej slnkom. To pripomína Mária vo všetkých svojich zjaveniach, to pripomína námestník Krista na zemi, to prežíva veriaci ľud. Aj kňazovi Štefanovi Polákovi odkazuje Matka Božia svoju vďačnosť práve za šírenie modlitby sv. ruženca.
V Mariánskom roku, keď sme si zvlášť pripomenuli úlohu Matky Božej v dejinách spásy a najmä v tejto našej dobe – sa nám aj tento sviatok Kráľovnej ruženca objasnil v osobitnom svetle. Preto aj prvá správa v tlači, ktorá priniesla fakty o hroznej udalosti na fare v Borovciach práve počas Mariánskeho roka a v tento deň dávala všetkých žijúcim s Cirkvou tušiť súvislosti. Bolo to iste jedno víťazstvo pod vedením nebeskej Veliteľky – víťastvo podobné víťazstvu Krista na kríži.
* * *
V deň Ružencovej Panny Márie zasvätil kňaz Štefan farnosť Veselé (v ktorej dočasne zastupuje) Sedembolestnej Panne Márii. Deň plný práce pre Kráľovstvo Božie, oťažel ako plný klas. Kňaz, keď sa všetkým rozdal, vracia sa domov, do svojej samoty. Aj sestra a matka z Boroviec odišli. Deň sa však ešte nekončí.
Prichádzajú tí, ktorí sa dali do služieb odvekého Božieho nepriateľa. Možno ani sami nevedia, čo chcú. Možno to ani až tak nemienili. Vedel to však ten, do koho hroznej moci sa odovzdali a otrocky vykonali pomstu jeho zloby.
Je tu však aj Mária. Prišla, aby svojho syna, ktorého v Jánovi prijala pod krížom, priviedla na vrchol Kalvárie. Pretože tento národ to potrebuje. Národ, ktorého On je Synom a Ona Patrónkou, potrebuje výkupnú a zmiernu obetu.
Pomaly a bojazlivo sa otvárajú mnohé farské dvere v tých dňoch. „Každému z nás sa to môže stať“ – uvedomujú si spolubratia kňazi. Nejednému to bolo aj povedané. Mnohí z nich boli úplne zdrvení tým, čo sa stalo ich spolubratovi, ktorého poznali. Také niečo treba zažiť, aby sme si vedeli predstaviť, ako to vyzeralo s učeníkmi po Veľkom Piatku.
Ako len mohol vydržať – zneli otázky – také hrozné, niekoľko hodín trvajúce mučenie! Ako sa dokázal zachovať?
Dobitý, dokopaný, s vylúpnutými očami, jamky zastriekané akutolom, potrhané vnútornosti, prasknutá pečeň, roztrhnutá slezina, odrazené obličky, ústa plné papiera a zalepené až okolo vlasov páskou na koberce, nemožnosť chytiť dych pri úderoch… zlomená noha, ruka na dvoch miestach, úplne dokopaný na najbolestivejších miestach, nie smrteľné, ale bolestivé bodné rany. Drôty – ktorými sú zviazané ruky – vrezané až do kostí.
Toto dokáže urobiť človek – keď sa odvrátil od svojho Stvoriteľa a dá sa do moci jeho protivníka. Za každého takého musia trpieť nevinní. Mnohí chorí a postihnutí pochopili, že im Boh ponúkol kríž, aby za hriešnikov prinášali zmiernu obetu. Tisíce sú ich duchovne spojených v Rodine Nepoškvrnenej, aby tak, ako to Mária žiadala od nevinných detí vo Fatime, prinášali obety zmierenia.
Pri poslednej sv. omši, ktorú slúžil otec Štefan na filiálke opakoval: „Spamätajme sa!“ I keď oslovil len tých, ktorí ho vtedy mohli počuť, platí to pre nás všetkých. Dnes, za cenu svojho mučeníctva môže povedať celému Slovensku: „Národ môj, Slováci, spamätajte sa!“
* * *
Malý dedinský dom v Plaveckom Petri na Záhorí, s číslom 6 a Ukrižovaným na priečelí bol miestom detstva kňaza Štefana. Tu bol doma, tu rástol, tu si ho Pán našiel.
V izbe na peľasti sedí staručká žena. Je čistej tváre i jasnej mysle, jej pohľad je detsky úprimný. Nezúfa, nevolá po pomste, nepozná nenávisť. Hovorí mierne ticho a pomaly:
„Keby som vedela, kto to bol, ja by som ho ani neodsúdila. Len by som sa ho spýtala, prečo mu to urobil…?“
Mamička, pamätáte sa, čo ste odpovedali malému Števkovi, keď sa vás pýtal? – Zlí ľudia to urobili. Aby sa aj oni a im podobní zachránili, preto musel váš syn trpieť. Preto prijal ponúknuté mučeníctvo.
* * *
Mal veľmi rád kvety. Mal rád deti. Mal rád Ježiša, svojho Majstra. Mal rád ľudí, pracoval a žil pre ich spásu. Mal rád Matku Božiu. Mal rád pravdu. Mal rád priamu cestu.
Iste – bol len človekom, aj so svojimi slabosťami a chybami. Mal iste svoje omyly, ale takí sme všetci a predsa s nami Boh počíta. Kto však hľadal lásku a pochopenie, u neho našiel oboje. „Nik nemôže milovať viac, ako keď život položí za priateľov.“ Ochota obetovať život za Božiu vec, za vernosť, sa mu stala vlastnou, najmä, keď sa nad ním začali sťahovať mraky a v poslednom čase to neraz prejavil.
Iste – bol len človekom aj so svojimi slabosťami a chybami.
Ale v rozhodujúcom boji obstál statočne.
* * *
Školské deti, ako aj deti z materskej školy v Plaveckom Petri, idú nastúpené k pomníku padlých vojakov. Cestou sa však vychytia a nie je možné ich zastaviť. Smerujú do cintorína. Akoby ťahané silným magnetom bežia ku hrobu kňaza, ktorého ich dedina dala Cirkvi i národu, a ktorého hrob tu teraz s láskou opatrujú. Súdružky učiteľky ich zastavujú a usmerňujú, kam treba ísť. „Najprv ideme k nášmu farárkovi“ – odpovedali deti. A keď obstanú hrob, akoby počuli opäť „farárkove“ priateľské – „Ahoj!“
Na pomníku hrobu kňaza Štefana Poláka je nápis:
„Dobrý boj som bojoval, vieru som si zachoval (Tim 4, 7). Verím, že zdravé zrno môjho mladého života, násilne zasiate do zeme, čoskoro prinesie hojnú úrodu.“
* * *
O niekoľko mesiacov neskôr, 25. marca 1988 na sviatok Zvestovania Panny Márie sa na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí v nerovnom boji stretli sily nenávisti so silami pokory. Nad arzenálom svetskej moci zvíťazil pokoj, obeta a modlitba sv. ruženca bezbranných.
Na obzore času sa zapálili zore. Zore slobody, ktoré okrem sviečok Hviezdoslavovho námestia dávno predtým rozžínali obety a utrpenie mnohých známych i neznámych mučeníkov viery.
Ilustračný film podobnej vraždy vdp Ing. Přemysla Coufala
* * *
