Dňa 21 augusta 1968 pri pouličných demonštráciách zastrelili viacero občanov vo vtedajšej ČSSR. Celý deň som bol vtedy v meste (Bratislava) a videl odpor proti vojenskej moci. Bol som aj na Šafárikovom námestí, kde zastrelili 15 ročnú Danku Košanovú.
Ja som mal 18 rokov. August 1968 sa vryl do pamätí našej generácie nezmazateľnou stopou. Koncom 80-tych rokov, som už v Hnutí za občiansku slobodu spolu s ďalšími disidentami, tzv. bratislavskou päťkou plánoval položiť kytice k miestu zastrelenej Danky. Ostatných síce zatkli, ale mne s bratom Pietrom sa podarilo zabarikádovať doma v byte. Príslušníci ŠtB nás obliehali celé tri dni. Nevedeli sme, ako to všetko skončí, tak som počas tejto doby písal denník.
Tu je:
Denník pre Danku Košanovú
17. augusta 1989, večer
Sú to tri dni, čo dr. Ján Čarnogurský s profesorom Kusým zmizli v celách Štátnej bezpečnosti. Rozhodla sa teraz, po trištvrte roku existencie nášho Hnutia za občiansku slobodu – zasiahnuť. Stalo sa tak po odoslaní nášho listu Úradu vlády SSR, v ktorom sme – piati signatári – oznámili úmysel uctiť si pamiatku mŕtvych, zavraždených v auguste 1968 okupačnými vojskami Varšavskej zmluvy. V tejto napätej atmosfére, v čase „perestrojky“ v ZSSR a prehodnotení augustovej okupácie vládame Maďarska a Poľska, sa zrejme pomaly ale isto napínajú aj nervy normalizačných politikov v Česko-Slovensku a ich policajného aparátu.
Myslím na takmer nestráviteľnú skutočnosť. Ján Čarnogurský je v base. Myslím na jeho tvár, na jeho pokoj a rozvahu, na jeho železné nervy, s ktorými on ako disident, manžel a otec štyroch detí, dávno zbavený svojho občianskeho povolania, bojuje za občiansku a náboženskú slobodu. Práve taký, odvážny a nekompromisný mi bol vždy príkladom a inšpiráciouu. A nielen mne. Štátna bezpečnosť si naňho trúfla práve teraz, keď sme verejne oznámili pietny akt za mŕtve obete moci uniforiem a tankov. Teraz, keď si chceme kvetmi uctiť pamiatku pätnásťročného dievčaťa Danky Košanovej a mladíka Petra Legnera. Jankovi a Mirovi sa to už nepodarí. Sedia v cele na Februárke. Nás troch s pani Hanou Ponickou a dr. Vladimírom Maňákom nechali obvinených na „slobode“. Predpokladám, a to je podľa skúsenosti so Štátnou bezpečnosťou takmer isté, že aj na tejto „slobode“ sa nám vynasnažia zabrániť položeniu kytíc za mŕtvych. S pani Hanou Ponickou a dr. Vladimírom Maňákom , už bohužiaľ, nie som v kontakte. Ešte pri podpisovaní listu vláde sme sa dohodli, že každý svojimi vlastnými silami sa pokúsime splatiť tento verejný dlh obetiam, ktoré zomreli rukami svojich pokryteckých a násilníckych „bratov“. Janko Čarnogurský pred odoslaním listu na stretnutí povedal: „Kto má odvahu, môže ju preukázať práve teraz na Šafárikovom námestí.“
Včera ráno sa mi podarilo odtelefonovať Libuši Čeřovskej do Slobodnej Európy reportáž. Reportáž z augusta. Okrem obáv, aby mi nevypli telefón, pretože už som trestne stíhaný, mi to nerobilo problémy. Nesmierne živé sú v našej generácii tieto obrazy i po dvadsiatich rokoch. Hukot tankov, prach, strach, odvaha, zúfalé skandovanie a mŕtvi. Šafárikovo námestie. Tehly, streľba, smrť. Krv. Krv dievčaťa. Krv Danky. V nedeľu 13. augusta som našiel jej hrob. Na cintoríne bol pokoj a ticho. Jej tvár na fotografii,
ktorá zdobí náhrobný kameň, sa neprekonateľne usmieva… Na druhý deň, 14. augusta 1989, nás všetkých piatich zatkli.
18. augusta 1989, 7.00 h ráno:
Rozhodol som sa, že už z domu nevyjdem. Včera prišiel Pietro – voláme tak môjho brata Petra. Keď sa dozvedel o našom trestnom stíhaní, prerušil dovolenku a okamžite pricestoval za mnou. Teraz je tu, v byte na Belinského ul. č. 24. Večer sme dlho debatovali, čo urobiť. Tak ako pri sviečkovej manifestácii 25. marca 1988 som sa chcel za každú cenu dostať na miesto akcie. Tentoraz je to Šafárikovo námestie, kde sa máme my traja z piatich obvinených, ktorí sme zostali mimo väzenia, pokúsiť podľa plánu položiť kvety. Rozmýšľal som, že sa pôjdem skrývať do 20. augusta do Karpát, ale teraz je už ráno 18. augsta, a neviem, čo je lepšie urobiť.
8.00 Telefonujem do práce a oznamujem, že neprídem. Podľa dohovoru vravím priateľovi Jurovi Maglayovi, aby odovzdal môj papier na dovolenku. Preventívne som si ju dal podpísať dva týždne dopredu, aby mi nedali absenciu ako pri sviečkovej manifestácii. Pietro radí, aby sme už nikde nešli. Treba urobiť zásoby proviantu. Pre istotu. Pri ŠtB človek nikdy nevie. Pietro berie tašku a vychádza z dvier na nákup.
8.45 Niekto zvoní. Idem potichu k dverám a pozerám sa cez priezor. Niekto sa tam skrýva mimo dohľad. „Pietro?“ – pýtam. „Nie,“ znie odpoveď. Hlas patrí – nadporučíkovi Hrebčíkovi, ktorý ma pred štyrmi dňami zatýkal. Potichu sa vraciam do izby, na ďalšie zvonenie nereagujem. Telefón mám na predlžovačkuu, rýchle vytáčam číslo Libuši Čeřovskej v Slobonej Európe. Neviem, čo bude nasledovať a tak sa s ňou lúčim. Ešte ju žiadam, aby odvysielala moju reportáž z augusta 1968. „Buď statočný,“ sú jej posledné slová. Už som sa rozhodol, že keď sa mi nepodarilo uniknúť, neotvorím, nech sa deje čokoľvek. Bohužiaľ, asi sa dnu nedostane ani Pietro s proviantom. Jedla mám málo. Opäť telefonujem do Mníchova. Hovorím Libuši, že keď budú vyrážať dvere, zavolám jej, aby si to nahrala do večerného vysielania.
9.15 – Zvoní zvonček, tentoraz z dolnej brány. Zdvíham slúchadlo, ale nehlásim sa.
„Tony?“ je to hlas Pietra.
„Si sám?“ pýtam sa ho. Odpovedá, že áno. Idem ku dverám, na ktoré sa o chvíľu ozýva rýchle zaklopanie.
„Otvor,“ šepká Pietro. Rýchle otváram a Pietro s dvoma plnými taškami proviantu vkĺzne dovnútra. Nechce sa mi veriť, že sa tak prešmykol a objímame sa. Pietro hovorí, že ho Hrebčík oslovil, ale on na neho nereagoval a zmätenému ŠtB-ákovi ušiel hore schodmi. Vzápätí sa ozýva klopanie, zvonenie a krik. „Bezpečnosť, otvorte!“
Sme ticho, beriem telefón a podľa dohovoru s Libušou Čeřovskou vytáčam číslo Mníchova. Nedarí sa mi to. „Zavolám POHAS!“ (havarijnú službu! Kričí bezpečák na chodbe. Beriem z obývačky veľký dekoračný balvan travertínu a staviame ho pred dvere. Opäť údery a kopanie na dvere. Skúšam sa spojiť s Mníchovom. Vonku to počujú, keďže telefón som dal k dverám.
„Pán Selecký, zbytočne vytáčate, nerobte prieťahy!“
Sme ticho. Vzápätí telefón ohluchol. Vypli ho. Aj elektrinu.
„Pán Selecký, otvorte aspoň na chvíľku!“
S Pietrom máme dojem, že ŠtB-áci sú zaskočení. Ozval sa opäť zvonček. Bezpečák zazvonil a rozzúrený držal zvonček tak dlho, až sa jednoducho vybil. Potichu ideme do kuchyne. Pietro s nadšením vyťahuje všetko, čo sa mu podarilo prepašovať. Zásoby chleba, konzervy, kukurice.
10.00 Stále čakáme, kedy vyrazia dvere. Nijaký POHAS neprichádza. Idem do izby a ničím listiny, ktoré by mohli zhabať. Veľa toho však nemám – veď pred štyrmi dňami tu robili domovú prehliadku. Zvonku počuť dialóg, počúvame s ušami na dverách.
VB 1: „Čo keby sme sedeli dolu v aute?“
VB 2: „Poslali nás sem.“
VB 1: „Vieme vôbec ako vyzerá?“
Po chvíli VB 2: „Keby nám sem doniesli nejakú žranicu! To je republika na p…, každý sa tu len trasie.
Prichádza spojka: „Radia sa na Gercenke, vy tu budete do večera. Nikto nemá odchádzať!“
VB 1: „Do kelu, ja mám nárok na obed, som hladný, nech sem pošlú mladších, ja som už starý somár!“
Spojka ŠtB: „Vy tu budete do večera!“
Vedel som už skôr, že Verejná nemá rada Štátnu, zdá sa, že sa to opäť len potvrdzuje. Dolu pod oblokmi obývačky stojí mikrobus s nápisom Západoslovenské energetické závody, plne obsadení mužni, ktorí nevystupujú. Za rohom auto VB.
12.00. Už to trvá pridlho, čo sa rozhodujú o zásahu. Dvere zatiaľ stále neprerazili. S Pietrom si sľubujeme, že nech robia čokoľvek, nevydáme ani hláska a neotvoríme. Problémom pre nás je dať vedieť niečo o seba naším von. Myslím si však, keď zistia, že telefón je hluchý, dovtípia sa.
13.15 S napätím čakáme, kedy ŠtB-áci pristúpia k akcii. Minúty sa vlečú. Zdá sa, že nevedia, čo majú vlastne urobiť. Napadne mi, že toto nie je obligátny zákulisný alebo „zákopový“ boj, ale akoby boj „muža proti mužovi“, medzi ktorými je len tenký plátok dvier. O ich prerazení rozhodne čo? Taktika? Zákon? Myslia, že nám zlyhajú nervy? Dôležité je, že s nami nenadviazali kontakt.
15.00 Z chodby: „Dofrasa s takou robotou. Mohli sme si vybaviť kopu vecí. Ja by som mu takú strelil!“ Chodíme potichu po byte. To napätie, akési hmatateľné, pomaly ustupuje. Vyrazenie jedných dverí je pre ŠtB už niekoľkohodinovým problémom.
15.45 Z chodby:
Tu ETA 201, tu ETA 201, ETA 203 príjem:
Dokedy tu budem? Prepínam!
Tu ETA 203, počujem. Budete tam až do vystriedania! Koniec.
Dokedy? Tu ETA 201, dokedy tu bude? Počujete?
Tu ETA 203 – až do vystriedania!
Všimli sme si, že dolu pod oblokmi obývačky už mikrobus „energetických závodov“ nestojí. Hrebčík musí mať hrozný prúšvih, že sa mu nepodarilo nás zatknúť – ktovie, či je ešte nadporučík…
16.00 Hlas z chodby: „Pán Selecký, počujete? Otvorte! Podpíšete nám tu, že ste prevzali predvolánku a potom sa zasa zavrite, pre mňa! Počujete ma? Je vám to „zapotreby“ tu takto šaškovať…?
Potichu sme sa zasmiali a pozorujeme terén vonku.
16.45 Zvonku sa ozvalo rádio. Bezpečák si na vysielačke naladil hudbuu. Vydýchli sme si . To znamená, že sa k ničomu nerozhodli. Okrem toho, je po pracovnom čase. Zrejme majú v pláne nás tu blokovať. Nevedia, koľko nás je a čo urobíme. Je to jasné – dvere nevyrazia. Vystriedali už hrozby, prosby a finty.
19.00 Sedíme v obývačke a debatujeme. Podľa situácie by sa zdalo, že sme v domácom väzení, ale opak je pravdou. Nie oni nás tu totiž držia, ale nemôžu nás dostať von, my sme sa rozhodli tu byť a oni vonku majú zviazané ruky. Rozmýšľam, čo je asi s Hankou Ponickou a dr. Vladom Maňákom. Sú už v „chládku“, alebo sa im darí skrývať sa? Dohodli sme sa totiž, že komu sa to podarí, príde Danke a Petrovi kytice položiť.
19.30 Obloky a balkón sme uzatvorili, pretože sa obávame, že sem vniknú rebríkom. Tušíme, že až do 20. augusta to bude „pozičný boj“. Máme radosť, že sa nám podarilo dať naším správu o situácii. Pred hodinou sme videli z obloka prichádzať brata Janka s deťmi, tak sme mu rázne dali najavo, aby šiel domov. Do 20. augsta 19.00 hodín, kedy máme plánované kladenie kytíc, sú ešte plné dva dni. Keď nám vypli prúd, máme sviečky. Rozhodli sme sa dať ich večer do všetkých okien bytu, aby sme priateľov upozornili, že sme tu, a že sa niečo deje. Zároveň budeme tieto sviečky páliť za našich mŕtvych z augusta 1968. Tak tu naďalej sedíme, „nebezpečné živly“, ktoré chcú nevinným obetiam „bratských“ vojsk položiť kvety, strážení mašinériouu Štátnej bezpečnosti. A to už poľská a maďarská vláda vstup svojich vojsk z 21. augusta 1968 odsúdila.
19.50 Spojky ŠtB si na chodbe rozprávajú vtipy a nahlas sa rehocú. Predtým boli ticho ako muchy. Vypili sme veľké kvantum džúsu, pretože tu je ako v saune.
20.15 Pietro pripravil sviečky, do každého obloka dve. Som hrozne unavený. Do deviatej hodiny, keď budú správy Hlasu Ameriky, si idem ľahnúť. Nemôžem však zaspať. Je to všetko príliš napäté na to, aby človek zaspal, keď ešte nie je absolútne vyčerpaný. Ráno bolo možno chybou, že sme vstali neskoro. Ale veci by sa potom asi vyvíjali ináč, a možno by sme sedeli za mrežami.
21.30 Je po správach, v oblokoch sme zapálili sviečky, ktoré horeli do 22.30 h. Bol to zvláštny pocit, byť osvetlený plameňom sviečok. Dohodli sme sa, že sa budeme v spánku striedať. Pietro je ešte pri sile, tak som zaľahol ako prvý…
19. augusta 1989
1.00 Pietro ma zobudil, aby som sa rýchle pozrel von oblokom. Pri samoobsluhe oproti oknám nášho bytu stále dve policajné šesťstotrinástky, veľká skupina bezpečákov obieha samoobsluhu, ako blázni svietia baterkami po múre, na ktorom nie je žiadny oblok. Potom odchádzajú. Opatrne pozeráme cez priezor dvier na chodbu. Svieti na nej akési tlmené svetlo.
5.30 Zobudil som sa a vidím, že Pietro spí. Nič to. Vstávame až o 6.00, počúvame vysielanie Hlasu Ameriky. Komentujú tam vyhlásenie našej vlády ohľadne 21. augusta 1968. Na chodbe pred dverami ŠtB-áci tiež počúvajú rádio – milície a bezpečnosť budú v pohotovosti.
12.15 Pozeráme sa cez zatiahnutý oblok obývačky. Okolo ide mama. Kývame jej a prstami ukazuje V-éčko. Mama je bledá, nevyspatá, ale keď jej naznačujeme, aby odišla, bez slova odchádza k neďalekému sestrinmu autu. Zakývajú a odchádzajú. Napísal som na veľký kus baliaceho papiera pre známych, idúcich okolo: Blokuje nás Štátna bepečnosť, neotvárame, vypli nám elektrinu a telefón, jedla máme dosť, v nedeľu o 17.00 h otvoríme a pôjdeme na Šafárikovo námestie. Zdá sa však, že urobíme iba pokus sa dostať na námestie. Na dverách sa ozvalo zaklopanie a hlas
– „Tóno, otvor, počuješ ma? – samozrejme, nereagujeme.
14.15 Všimol som si, že pri kúpeľni svieti lampa. Zľakli sa našich sviečok? Skúsil som telefón. Je hluchý. Rozhodli sme sa s Pietrom, že tú „ich“ elektriku používať nebudeme. Lampa však aj tak o chvíľu zhasla. Keď som prechádzal popri dverách, počul som šepkanie eštébáka: „Rozstrieľam dvere cez zámok.“ Nič sa však nedeje.
16.00 Z balkóna pozorujeme, ako sa striedajú ŠtB-áci. Za tie roky sa ich človek naučí identifikovať. Jeden prišiel na mopede, najprv sa motal hore-dole, akoby nevedel, kam zaparkovať, potom zaparkoval pri náprotivnom paneláku a pustil sa do „opravy“ mopeda. Samozrejme – stále sa pritom pozerá na náš balkón. S Pietrom sa smejeme, či vlastne vie, kde má karburátor. Ďalší – elegantný pán v čiernom obleku a s kufríkom v ruke – zmizol medzi blízkymi kontajnermi. Vidíme ho, ako sa v nich hrabe stále tvárou k nám vyťahuje papiere a handry ako nejaká stará cigánka. Ďalší dvaja horlivo upratujú trávnik…
16.15 Nad našimi hlavami sa ozýva zapískanie. Pozeráme sa hore a sme úplne očarení. Z horného poschodia sa totiž na povraze spúšťa fľaška piva. Vidíme tváre našich mladých susedov, Ivana a Alice Fribertovcov, ako sa sprisahanecky usmievajú. Máme spojencov! Pýtame sa, či majú telefón. Majú. Dávam im číslo do Novej Maše, kde trávia naše manželky dovolenku. Alica sa dovolala a hneď nám aj zakričala odkaz. Keďže ŠtB-áci vonku už zaregistrovali náš kontakt, navrhuje Ivan, že si budeme posielať odkazy cez vetrák WC. Hneď aj spúšťa povraz s fľaškou ako záťažou a s odkazom. S Pietrom píšeme našim rozlúčkové listy. Naša budúcnosť je totiž veľmi neistá. Priväzujeme ich na špagát a potiahneme, čo je signál pre Ivana. Listy miznú vo vetráku. Dolu pri dverách sa opäť ozýva klopanie a zároveň tichý hlas: „Tak čo, pán Selecký, dohodneme sa?“ Neviem, čo to má znamenať. Zhora sa Ivan priznal, že ich ŠtB-áci nahovárali, aby sme otvorili dvere, že nám len „dajú niečo podpísať.“
Hovoríme Ivanovi, aby nám to spustili cez balkón. Pravdaže, nič také nesputili. Opäť teda ďalšia finta…
20.30 Opäť zapaľujeme vo všetkých oblokoch sviečky. Zisťujeme, že elektriku ŠtB-áci už zasa zapli, ale nepoužívame ju. Zdá sa nám, že v okolitých domoch by si z toho mohli vziať príklad, avšak nič takého nepozorujeme.
21.00 Počúvame Hlas Ameriky. Medek z Viedne nehovorí o našej slovenskej akcii ani slovo. Dosť sa tam však rozpráva o tom, čo v Čechách zamýšľajú podniknúť na výročie invázie. Havel vyzýva k akejsi opatrnosti, aby vraj neboli „zbytočné obete“.
23.00 Pietro už spí, sviečky horia. Vonku bdejú pri dverách ŠtB-áci. Už na druhý deň a druhú noc sú nútení drať nohavice na našich schodoch a to nás privádza do vytrženia. Celý čas cítime s Pietrom veľký pokoj, istotu, že neprekročia tento prah, túto zónu hromničných sviečok. Máme svoju istotu, svoju bezpečnosť. Je ňou Mária. Nepotrebujeme už nič. Modlili sme sa desiatky ruženca.
Zajtra o 17.00 vyjdeme von. Predtým sa chceme okúpať, najesť, upratať byt a dať si oblek. Pietro chce, aby ho zatkli s odznakom Gorbačova na hrudi. Všetko odovzdávame do Božích a Máriiných rúk. Neviem, čo sa stane s týmto denníkom, či ho nedostanú do rúk. Verím, že Mária to nedovolí… Venujem ho pamiatke Danky Košanovej.
24.00 Je polnoc. Sviečky za mŕtvych vysielajú svoje akoby duchovné svetlo. Pietro oddychuje v hlbokom spánku. Dom je stále obkľúčený ŠtB-ákmi. Akosi každý je tu na svojom „poste“. Tichý, navonok nepozorovateľný boj. Pripomína mi pieseň Jaromíra Nohavicu Krajina po bitke. Spieva sa v nej: „Hledíme na sebe, hledíme já a ty, v uších nám ještě zní vybuchlé granáty, a smrtka s kosou dělá resumé. Prochádzí se v bílé róbě, no a my dva tady ležíme, v zákopech proti sobě“. “ Ano, sme tu ako v zákopoch, oddelení doskou dvier, ktoré – nevedno prečo – nemôžu vyraziť. Stalo sa čosi nezvyčajné. Všemocní ŠtB-áci sedia pred akoby nezávislým územím.
Sú skutočne zaujímavé tieto dni. Myslím na svoju Katku a na naše deti, vzdialené tristo kilometrov, na povinnosti voči nim, voči Bohu, voči blížnym, voči pravde. Myslím na Pietra s jeho problémami, ktorý bez váhania prišiel do tejto „jamy levovej“, a ktorý ju preukázal toľko odhodlania a sily. Tohto leta je presne desať rokov, čo som začal pracovať v cirkevnej a politickej ilegalite. Je to krátko či dlho? Kdesi nad hviezdnatou oblohou Petržalky defilujú obrazy. Otec Anton Hlinka z Hlasu Ameriky, väznica Ruzyň, nočné vykládky náboženského kontrabandu, Štátna bezpečnosť, všetci tí odvážni, opatrní a zbabelí, neistota rán a istota viery, život na ostrí noža, ale neopakovateľne plnohodnotný. Obraz Márie na stene na svetle hromničnej sviečky vytvára akoby rembrantovský šerosvit. Je to posledný pohľad? Pocit ľahkého bezpečia strieda pocit malosti, istoty, záštity, niekedy bezstarostnosti pred tvárou Neba. Keď mi pred niekoľkými dňami vzali ŠtB-áci Škapuliar Panny, takmer som sa v duchu zasmial.
„Chlapci, tak toto ste už dopredu prehrali.“ Vždy, keď do „hry“ vstúpila Mária, ich moc sa neuveriteľne strácala. Spolu s Jožkom Holkom sme unikli z každej mariánskej púte, kde sme robili reportáže, aj keď na nás striehli. A keď ma konečne zatkli a eštébák sa mi snažil v záchvate zúrivosti strhnúť z prsta prsteňový ruženec, napriek tomu, že ma už videli za mrežami, som bol ešte v ten večer voľný. Sviečky za augustových mŕtvych v tomto pietnom akte, ktorému nemôžu zabrániť, horia tichým plameňom. Kdesi hore v nebi sú naši priatelia. Nemyslím na to, ako sa to skončí. My vieme, že Mária je silnejšia a je s nami. Vďaka, tisíckrát vďaka, Matka, za tento boj, za silu, ktorú nám dávaš, za pokoj, za Tvoje víťazstvo, za Tvoju lásku.
20. augusta 1989
2.00 hod. Už sú dve hodiny. Je nedeľa. Noc beží. Azda posledná noc na slobode. Pretože tu, aj keď odrezaní od sveta a obľahnutí bezpečákmi, na tomto malom, maličkom priestore na slobode ešte sme. Premáha ma únava, máme pocit, že sa to všetko už končí, prevažuje túžba po zelených lúkach, kdesi ďaleko, v iskrivom ovzduší hôr. O všetkom však rozhodne Boh. Vidím a až priam cítim akoby fyzickú prítomnosť usmievavej tváre Danky Košanovej, takú, akú som ju objavil na jej bielom hrobe, v tej „záhrade pokoja“, ako cintorín vo svojich poviedkach nazýva Oscar Wilde.
2.45 Vonku svieti mesiac, troška zahmlený. O chvíľu sa už bude brieždiť. Petržalské ulice sú tiché, v panelákoch sem-tam svieti oblok. Dnes je náš deň. Pozrel som sa opatrne cez priezor, kde svieti tlmené svetlo, svetlo eštébákov. Máme to tu pohodlnejšie ako oni. Aspoň raz. Chcem vydržať až do rána bez spánku, ale asi sa mi to nepodarí. Možno mi to raz za mrežami bude chýbať – tých niekoľko hodín pietnej spomienky. Ale sme len ľudia, aj ja s Pietrom. Ktovie, či si aj ŠtB-áci pred dverami a v autách pospia. Na chodbe počujem tlmený hovor. Nespia. Ale aj Ježiš a Mária bdie – a to stačí.
9.30 Sme už obidvaja hore a ideme sa pomaly pripravovať na výpad z nášho obliehaného bytu. Občas sa cez balkón rozprávame s Alicou a Ivanom Fribertovcami. Vonku sa ozýva klopanie a prosebný hlas.
„Pán Selecký, prosím vás, otvorte, aj tak musíte výjsť, keď nám otvoríte, tak do obeda ste vonku! Odkážte po vašej susede, čo mienite ďalej robiť!“
Tento zúfalý hlas eštébáka nás veľmi pobavil. Ale aj tak – verní nášmu rozhodnutiu – sme neodpovedali. Klopanie sa opakuje. Nereagujeme. Teraz si uveríme obed – kukuricu, na ktorej tu žijeme už tretí deň. Potom poupratujeme a počkáme do 17.00, kedy chceme vyjsť, aby sme sa vybrali na Šafárikovo námestie. Vieme však, že nás zatknú hneď pri dverách. Ježiš a Mária, pomáhajte nám. Všetkých pozdravujeme.
Tóno a Pietro Seleckí, 20. augusta 1989 Bratislava
Epilóg:
Tento denník, aby sa zachoval, sme zašroubovali do zámku na dverách spálne.
Presne o 17.00 sme otvorili. Mladý príslušník ŠtB na schodoch vyskočil, prekvapený sa nezmohol na nič. Zabuchol som za sebou dvere, a keď som chcel zamknúť, zbadal som, že kľúčová dierka je zablokovaná. Hneď nato sa po schodoch vyrútilo asi šesť eštébákov, jeden z nich nám strčil pred oči preukaz. Pietra chytili, hneď nás od seba oddelili a dolu posadili do svojich áut. Niektorých som poznal. Priamo v aute mi kapitán, ktorý ma vypočúval 14. augusta, dal podpísať predvolanie. Očividne bol opitý, ale s úľavouu sa na mňa pozeral, šťastný, že sa im podarilo nás zatknúť. Zrazu sa ma tento potrundžený kapitán v akejsi etylicko-prorockej vízii spýtal: „Pán Selecký, však keď ten Čarnogurský bude vo vláde, však bude potrebovať aj tú políciu…“Keď sme prišli na Februárku, na dvore som videl pripravené obrnené transportéry, vodné delá, veľa tzv. „zelených antonov“ a príslušníkov Pohotovostnej jednotky VB. Keď sme vyšli výťahom na povestné poschodie vyšetrovaní, zrazili sme sa so skupinou nášho strážcu, prezývaného „kovboj“, ktorý viedol Pietra. Zaujímavá náhoda. Mrkli sme na seba a to stačilo. Ešte doma sme sa dohodli, že Pietro neprehovorí ani slovo, pretože ako príbuzný má právo nevypovedať. Jednali s nami celkom slušne. Dolu na dvore však celkom slušne pobiehali aj príslušníci, dokonale vycvičení, ovládajúci vodné delá, zbrane a obrnené transportéry. Okolo desiatej hodiny ma prepustili, a pre istotu odviezli až na byt. Pietra prepustili o niečo skôr. Napätie pominulo, akurát sme sa museli vyspať u Janka, pretože, aby sme sa dostali do bytu, museli by sme najprv vyraziť zablokované dvere. Keď sme sa s Pietrom opäť uvideli, padli sme si do náručia. Nemuseli sme si povedať ani slovo. ŠtB-áci nám totiž v položení kvetov Danke Košanovej na schodoch Univerzity Komenského na Šafárikovom námesti predsa len nezabránili. Kytice sme položili ešte pred naším obliehaním, v akomsi „predtermíne“, pretože sme tušili, čo bude nasledovať. Vyplašený vrátnik z Univerzity na Šafárikovom námestí však naše kytice zo schodov, na ktorých zastrelili Danku Košanovú, okamžite zhabal…
Anton Selecký
