Jacques Brel: Neopúšťaj ma
Neopúšťaj ma, treba zabudnúť, všetko sa dá zabudnúť, čo už uplynulo, zabudnúť na čas nedorozumení a čas stratený poznávaním, ako zabudnúť na tie hodiny, ktoré niekedy zabíjajú dôvod bodnutia do blaženého srdca. Neopúšťaj ma, neopúšťaj ma…
Ponúkam ti, perly dažďa, priviate z končín, kde sa neplače, prekopem zem, aby aj po mojej smrti tvoje telo bolo pokryté zlatom a svetlom, stvorím kráľovstvo, kde láska bude kráľom, kde láska bude povinnosťou, kde ty budeš kráľovnou. Neopúšťaj ma , neopúšťaj ma….
Neopúšťaj ma, vymyslím nerozumné slová, ktoré pochopíš, poviem ti o tamtých milencoch , ktorí videli dvakrát, ako sa bozkávajú ich srdcia, porozprávam ti rozprávku o tom kráľovi , ktorý zomrel , pretože ťa nemohol stretnúť… Neopúšťaj ma , Neopúšťaj ma…
Často vidíme zábesky ohňa vo vyhasnutej sopke, sme presvedčení, že je pristará, aby vybuchla, spálila zem, priniesla väčšiu úrodu, ako lepší apríl, a keď prichádza večer zapaľuje oblohu na červeno a čierno, ktoré nesplynú v jedno. Neopúšťaj ma, neopúšťaj ma…
Neopúšťaj ma, už nebudem viac plakať, už nebudem viac rozprávať, skryjem sa a budem ťa pozorovať, ako tancuješ a usmievaš sa, a počúvať tvoj spev a potom smiech, dovoľ mi stať sa tieňom tvojho tieňa, tieňom tvojej ruky, tieňom tvojho psa. Neopúšťaj ma, neopúšťaj ma…
