„Deti moje, neblúďte! “ Aká aktuálna výzva Panny Márie… Mnohí ten pocit nemáme. To predsa blúdia tí ostatní. Prečo ja?
Idem cestou, ktorú som si vybral. Črtá sa predo mnou, jasná, rovná, niet pochybností. A predsa. Čochvíľa mám pocit, že som na dvojprúdovke. Idem na chvíľu vedľa, potom sa vrátim. Malá odchýlka, ktorá sa zväčšuje…
Klam s pravdou sa strieda. Pozor! Idem so svojím sprievodcom, s Ježišom?
Ak nie, o chvíľu neviem, čo je klam a čo pravda.
Som zovretý v starostiach. Byt. Živobytie. Hypotéky, kurzy, poistky. Nápor zla. Mám pocit, že sa dusím. Nastupuje neistota, strach. Kruh sa uzatvára.
„Všetko okolo vás je pominuteľné, a všetko sa rozpadá, iba Božia sláva zostáva.“
Idem vpred, aspoň si to myslím. Pokiaľ nenarazím na svoje vlastné stopy. Tu som už bol… Blúdim. Príliš sa zamestnávam tým, čím nepriateľ chce, aby som sa zamestnával. Tým, na čo nemám dosah. Tým, čo mi berie pokoj. Tým, čo je pominuteľné… Falošné. Zničujúce. A predsa, ako ťažko sa mi zrieka toho mámivého klamu.
„Satan chce zničiť môj plán…“ Cesta satana, a cesta Božia. Cesta lži a cesta Pravdy. Áno, chcem ísť cestou Pravdy. Chcel by som vidieť už jej koniec. Bože, koľkokrát už nemám nijakých síl. Ale Ty, Mária, si tu so mnou, si tu s nami, ako bezpečný Maják a vodca. „Pretože tí, ktorí vedia a cítia, že Boh ich má rád, neboja sa ísť Jeho cestou…“
Vpredu svieti víťazné Svetlo. Láska. Ježiš. Svieti na cestu k Nemu a s Ním…
Idem ďalej, potkýňajúci sa, váhavý a neistý. A predsa milovaný… „Preto vy, ktorí ste povedali Áno, buďte silní a rozhodní.“ Áno, chcem byť silný a rozhodný. Len sám – sám to nedokážem. Mária, kde si? „Ja som s vami a zostanem pri vás…“ Anton Selecký
