Hrobka blahoslaveného Bartola Longo v bazilike Panny Márie ružencovej v Pompejách. Každoročne ju navšívi okolo troch milónov pútnikov. Pompeje totiž dokážu ponúknuť oveľa viac ako ruiny. Nachádza sa tu tiež jediný kresťanský chrám, ktorý vybudoval ex-satanista.
Je to stále to isté dokola: chlapec z nábožnej rodiny ide na univerzitu, spadne do osídiel new age satanistov, stane sa ich vysokým „kňazom“, považuje to za dobrý nápad a ostentatívne odmieta Cirkev.
Bartolo Longo sa narodil v roku 1841 v meste Latiano do bohatej rodiny. Rodičia boli oddaní katolíci a denne sa modlili ruženec. Už po smrti matky v roku 1851 začal Bartolo nenápadne otáčať. Na univerzite v Neapole sa dostal do spolku s new age pohanskou skupinou , ktorá ho nakoniec „vysvätila“ za satanského kňaza. Zúčastňoval sa na seansách, vešteckých večierkoch a rôznych orgiách. Keďže sa snažil byť vo svojej novej roli aktívny, bolo mu to málo a tak pociťoval za potrebné robiť si verejné posmešky z kresťanstva, vyzývať iných katolíkov na opustenie Cirkvi a vysvetľovať im, prečo sú pre nich dobré okultné ríty.
Nič z týchto aktivít mu ale neprinieslo pokoj. Naopak, upadol do depresie, vykazoval znaky posadnutia, dostával rôzne desivé vízie a podlamovalo sa mu zdravie, vrátane mentálnej poruchy. V nastupujúcom zúfalstve začul naliehavý hlas svojho mŕtveho otca: „Vráť sa k Bohu! Vráť sa k Bohu! “ Longo sa obrátil na svojho rodáka profesora Vincenza. Tento mu s pomocou dominikánskeho kňaza Fr. Radenteho pomohol skultivovať život.
Jedného večera, pri pompejskej kaplnke mal Bartolo hlbokú mystickú skúsenosť. Zapísal: „Ako som rozmýšľal nad svojím stavom, zakúsil som hlboký stav zúfalstva a takmer som sa dopustil samovraždy. Potom som začul priamo v uchu ozvenu Fr. Radenteho, ktorý opakoval slová Panny Márie: „Ak hľadáš spásu, hlásaj modlitbu ruženca. To je prísľub Márie samej.“ Tieto slová mi osvietili dušu – Ak je to pravda, neopustím toto slzavé údolie, kým sa nestanem propagátorom ruženca.“
Na dôkaz svojej novej pozície Bartolo dokonca navštívil seansu, postavil sa uprostred, zdvihol medailu Panny Márie a zakričal: „Odmietam špiritizmus, pretože to nie je nič iné len podvod a omyl.“ V rámci sebapokánia sa stal v roku 1871 dominikánskym terciánom , prijal meno brat Rosario – na počesť ruženca. Zapojil sa do práce pre charitu a oženil sa s miestnou vdovou na odporúčanie pápeža Lea XIII.
Šťastný pár začal budovať ružencové bratstvo. Začali skromne. Bartolo potreboval obraz Panny Márie a dostal ponuku z kláštora ruženca v Porta Medina. Zaplatil bezvýznamnú sumu 3,40 líry. Maľba obsahovala portrét Panny Márie ružencovej so sv. Dominikom a sv. Katrínou Sienskou. Bol v žalostnom stave, slúžil však svojmu účelu.
Bartolo nebol z neho veľmi nadšený, s čím nás hneď vďačne a dopodrobna oboznamuje: „Je celý červivý, Madonna tam vyzerá ako nejaká dedinčanka, kúsok plátna jej chýba rovno nad hlavou, plášť má popraskaný. Radšej nehovorím o ostatných. Dominik tam vyzerá ako miestny idiot. Po ľavej strane bola svätá Ružena. Tú som neskôr zmenil na Katarínu Sienskú. Nevedel som či ho mám odmietnuť alebo prijať. Vzal som to teda.“
Potom , v roku 1873 znovu narodený katolík začal reštaurovať schátraný kostol a následne sponzorovať slávnosť na počesť Panny Márie ružencovej. Reštaurovanú maľbu umiestnil v tom istom kostole. Len niekoľko hodín od inštalácie začali ľudia referovať o uskutočnených zázrakoch.
Vidiac oddanosť pútnikov, biskup Noly povzbudil Bartola v rozširovaní kostola. Ten zavolal architekta a dal mu výzvu: „Na tomto mieste , vybranom pre uskutočnené zázraky si želáme vybudovať monument Kráľovnej víťazstiev pre túto a nasledujúce generácie , ktorý nebude monumentálny veľkosťou , ale bude o to viac hodný našej viery a lásky,“
Budova bola konsekrovaná v roku1876 astala sa cieľom miliónov pútnikov. (od roku 1939 Bazilika Panny Márie najsvätejšieho ruženca) Bartolo pokračoval v propagácii ruženca a evanjelizoval v kaviarňach a na večierkoch, kde vysvetľoval nebezpečenstvo okultizmu.
Bartolo zomrel v povesti svätosti a žiadosti o jeho kanonizáciu prúdili takmer okamžite. Beatifikovaný bol 26. októbra 1980 apápež Ján Pavol II.ho nazval apoštolom ruženca. Pápež Benedikt XVI. ho prirovnal k svätému Pavlovi z Tarzu, ktorý prenasledoval kresťanov a popísal Bartola ako „militantne antiklerikálneho a inklinujúceho k špiritizmu a poverčivosti.“ A pokračoval: „Kdekoľvek na púšť zavíta Boh, rozkvitnú kvety. Aj blahoslavený Bartolo Longo a jeho osobná konverzia je svedectvom tejto duchovnej moci.“
V bazilike som sa spýtal na blahoslaveného Bartola a čoskoro som stál apoštolovi ruženca tvárou v tvár. Ako každý v bazilike som si uvedomoval , že hrobka leží uprostred stavby Cirkvi, ktorú kedysi tak túžil zničiť. Znamenitejšiu iróniu si ťažko predstaviť.
Pozerajúc na obraz Panny Márie pompejskej visiacej nad oltárom som si vybavil slová sv. M. Kolbeho: „Kto si neželá Nepoškvrnenú Máriu za Matku, nebude mať Krista za svojho brata.“ Jeden sa neubráni pohnutiu z pocitov aké mohli Bertola premknúť, keď si uvedomil svoje hriechy.
Každý študent vie čo sa stalo v Pompejach 24.8. r. 79. Ale málokto si uvedomuje, že nové Pompeje vznikli na troskách tých starých, a to vďaka Panne Márii ruženca a jej ctiteľom. Bartolo zapísal: „Vedľa krajiny smrti sa náhle zjavila krajina vzkriesenia a života: vedľa trosiek amfiteátra poškvrneného krvou je živý Chrám viery a lásky, svätostánok Panny Márie. Z pochovaného mesta je odrazu mesto plné života, mesto novej kresťanskej civilizácie – Nové Pompeje! Nová civilizácia vedľa starej, kresťanstvo kypiace životom vedľa mŕtveho pohanstva.“
Nová bazilika pritiahla nové rodiny, železnicu, poštu, služby, obchody….milióny pútnikov tak vdýchli život mŕtvemu mestu.
Toto zmŕtvychvstanie Pompejí je dnes už navždy späté so zmŕtvychvstaním blahoslaveného Bartola Longo. Márnotratný syn je teda doma, pretože Bohu nič nie je nemožné.
Angelo Stagnaro
