„Nepripustíme pokusy mieša náboženstvo s politikou, alebo ho zneužíva na utváranie protispoloèenskej opozície“ Felix Vašeèka, Denník ÚV KSS Pravda, 23. 1. 1985 „My chceme pápeža! My chceme pápeža! Slobodu! Slobodu!“ – ozývalo sa zo státisícov hrdiel. Slnko pražilo a do natlaèeného davu by neprepadol ani špendlík.
Pred tvárou ministrov socialistického štátu, pápežskej delegácie, pred kamerami Rakúskej televízie – a tak následne pred oèami celého sveta, sa odohrávalo nieèo, èoho sa bývalý èeskoslovenský režim obával. Prišla chví¾a, keï sa pravda ozvala jasne a verejne. Prišiel Velehrad 1985.
Autentická nahrávka: – Vzbura na Velehrade 7. júla 1985:
Nahrávka 1 Nahrávka 2 Nahrávka 3
Nepríjemné výroèie
V èase, keï v bývalom ZSSR už naplno bežala „perestrojka“, pápež Ján Pavol II. navštívil Po¾sko a nad strednou Európou bolo tuši politický odmäk, ÈSSR zostávala so svojím normalizaèným vedením a dôslednou Štátnou bezpeènosou ešte stále pevnou baštou marxisticko-leninskej praxe.
Panický strach pred aktivitou veriacich zotrvával najmä po pamätnej „Pražskej jari“, keï sa ukázalo, že Cirkev – v pädesiatych rokoch podrobená teroru i spoloèenskej genocíde – žije a je stále silnejšia. Procesy, sledovanie a diskriminácia proti veriacim aktivistom v prvej polovici osemdesiatych rokov ešte stále trvali. Vïaka odvahe, ktorú veriaci nadobudli (procesy proti Gondovej a Novajovskému èi františkánom, keï bol napísaný oficiálny protestný list prezidentovi ÈSSR), ako aj dobrej informovanosti o cirkevnej a politickej situácii u nás prostredníctvom zahranièných médií (najmä Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy), však Štátna bezpeènos strácala na svojej úèinnosti. Nezanedbate¾ným faktorom tu bola aj skutoènos, že vláda ÈSSR sa pokúšala a vlastne sa aj musela, prezentova v zahranièí vo svete dohôd, ktoré podpísala (najmä Helsinskú dohodu z roku 1976) a tvári sa prinajmenšom zhovievavo.
V tejto hereckej úlohe režimu v ÈSSR výdatne pomáhalo samozvané združenie katolíckych kòazov Pacem in terris, reprezentujúce kòazov, ktorým sú záujmy moci bližšie ako služba Bohu a veriacim, nech už je to z akýchko¾vek dôvodov.
V èase, o ktorom sa zmieòujeme, však už fungovali celé siete spoloèenstiev tzv. podzemnej Cirkvi, v ktorých sa rozvíjala aktivita všetkých vekových skupín a to najmä v laickom apoštoláte. Neustále lavírovanie a prieahy vlády v rokovaniach s Vatikánom oh¾adne obsadenia prázdnych biskupských stolcov v ÈSSR taktiež prispievalo ku gradácii tohto vývoja, ktorý sa ŠtB zúfalo pokúšala zastavi. Veriacim však napriek tomu, že akéko¾vek aktivity mimo priestorov kostolov boli predmetom postihov zo strany ŠtB, zostával akýsi oficiálny druh azylového priestoru, na ktorý štátna moc zrejme „pozabudla“. Boli to púte.
Do tejto situácie prišlo pre režim ve¾mi nepríjemné 1100. výroèie smrti sv. Metoda, ktoré si veriaci celej ÈSSR mali pripomenú na moravskom Velehrade. Dátum uskutoènenia – 6. a 7. júl 1985, na sviatok sv. Cyrila a Metoda.
Taktika „pravoverných“
Keïže režim – ako sme už napísali – sa dostal do polohy, v ktorej chcel zachraòova svoj monopol na presvedèenie svojich obyvate¾ov a zároveò svoju reputáciu pred svetom, siahol k osvedèenej metóde a to – postavi sa do pozície „pravoverných“.
Štátne orgány (ako aj samotná ŠtB) cítili, že Velehrad môže by pre nich ve¾mi nepríjemnou záležitosou. keïže však práve v tomto èase prebiehali medzi ès. vládou a delegáciou Vatikánu, vedenou pápežským legátom Agostinom Casarollim, rozhovory o obsadení biskupských stolcov u nás, režim siahol po všetkých prostriedkoch a umení, ktoré mal „premakané“ – umení pretvárky. Tentoraz to však nevyšlo. Pavol M. Kubiš v èlánku Celokrajinský seminár o falzifikácii našich národných dejín (Pravda, 23. 1. 1985) napísal:
„Tisícroènica smrti Metoda nám dáva príležitos, aby sme cyrilometodský odkaz odlegendarizovali, bránili a urobili súèasou nášho socialistického vedomia v pravej nefalšovanej podobe.“ (Priatelia, nepripomína vám to nieèo?)
Vnútorné inštrukcie Už koncom roku 1984 boli rozoslané všetkým straníckym èinite¾om tzv. Vnútorné inštrukcie KSÈ a vlády ÈSSR k 1100. výroèiu smrti sv. Metoda, ktoré sa dostali na verejnos a pod týmto názvom boli aj rozmnožované. Tieto „inštrukcie“ a ich odhalenie sa podobali slávnym magnetofónovým páskam aféry Watergate, alebo – aby sme nechodili príliš ïaleko – páskam z istého zasadania istého hnutia, v istej malej dedinke na Slovensku, zvanej Zlatá idka.
Nazrime však do spomínaných „inštrukcií“. Vzh¾adom na to, že ich z priestorových dôvodov nemožno publikova celé, uvádzame aspoò podstatné èasti:
„Ako sa ukazuje, toto výroèie“ (1100. výroèie smrti sv. Metoda – pozn. red.), „predpokladá zneuži predovšetkým Vatikán, ktorého propaganda už vyvíja ve¾kú aktivitu a na pokyn pápeža sa chystá usporiada ve¾ké oslavy v ÈSSR i v zahranièí, sprevádzané zvýšenou publicistickou èinnosou. Celá akcia má nadviaza na – v posledných rokoch prehlbovaný – cyrilometodský kult, ktorý je v rámci vatikánskej východnej politiky intenzívne využívaný k rozširovaniu novej variácie ekumenickej spolupráce a súèasne i novej varianty európskej kresanskej ideológie, oznaèovanej ako „evanjelizácia Európy“. Obe sú výrazne zamerané proti ÈSSR a ostatným európskych socialistickým krajinám.“
Nepohodlný pápež
„Súèasne sa ukazuje“ – uvádza sa v „inštrukciách“ – „že Vatikán, ale i centrá cirkevnej emigrácie a niektorí domáci cirkevní èinitelia urobia všetko pre maximálne využitie možnosti nielen na zvýšenie náboženskej aktivity a posilnenie náboženského povedomia, ale i oživenie politického klerikalizmu s jasným zameraním na oslabenie vplyvu štátu na Katolícku cirkev. Svedèí o tom napríklad akcia s pozvaním pápeža do ÈSSR…“ Vzh¾adom na to, že tento slovník môže aj v súèasnosti ma istý aktuálny tón, uvedieme ešte nieko¾ko odstavcov zo spomínaných „inštrukcií“, pretože si zrejme treba troška osvieži pamä.
„Z doteraz nazbieraných poznatkov“ – píše sa v „inštrukciách“ – „a rozvíjania príprav na zneužitie osláv 1100-tého výroèia smrti Metoda k ideologickej diverzii, aktivizácia politického klerikalizmu a pokusu o manipuláciu s myslením veriacich v duchu vatikánskej politiky a interpretácie dejinnej úlohy Cyrila a Metoda, nevynímajúc organizovania rôznych ohováraèských kampaní sa ukazuje ako nutné realizova vlastný súbor opatrení, ktoré by znemožnili, prípadne obmedzili dopad akcií realizovaných v zahranièí a katolíckou cirkvou v ÈSSR.“
„Citlivo a v duchu zásad“
„Priame a otvorená polomika s Katolíckou cirkvou by nebola najvhodnejším riešením…“ – uvádzajú „inštrukcie“ a pokraèujú: „Našej vedeckoateistickej propagande a vedeckým inštitúciám sa ponúkajú možnosti koncepène a ofenzívne objasni a vedecky dokumentova skutoèné fakty o Cyrilovi a Metodovi“ (pokraèujú pozoruhodné „inštrukcie“ KSÈ), „napríklad vyvráti tvrdenie, že doniesli kresanstvo, pretože v tom èase ešte v tej podobe neexistovalo, odmietnu interpretáciu cirkvou uvedenými dátami etapizáciu ich života, poukáza na pokrytectvo cirkvi…, poukáza na politické príèiny týchto krokov… Celkove tak nadviaza na historické tradície a vyvraca umelo vytvorený cyrilometodský kult, ktorý nemá v dejinách opodstatnenie.“ „Z uvedených dôvodov“ – píše sa ïalej v „inštrukciách“ – sa doporuèuje nasledovný postup a opatrenia:
Citlivo, v duchu zásad cirkevnej problematiky vypracova vlastné opatrenia s cie¾om, aby boli dodržané zákonné normy náboženského života, ale aby na druhej strane nedochádzalo k nežiadúcej aktivite vo vnútri cirkvi a hlavne k zneužitiu z h¾adiska politického klerikalizmu a zo zahranièia. K oslabeniu èinnosti predpokladanej aktivity Katolíckej cirkvi využi vhodnou formou angažovaných ordinárov, duchovných a postojov ïalšich cirkví – napr. starokatolícku, husitskú a pravoslávnu. Zvýšenú pozornos treba venova pútnickým miestam, spojeným s cyrilometodskou tradíciou. Opatrenia zabezpeèova prostredníctvom KNV a ONV.
Na úseku masovokomunikaèných prostriedkov:
hlavne využíva v tomto zmysle príslušné redakcie Èeskoslovenskej televizíe, rozhlasu a najviac sledovanej tlaèe.“
Maska dobrej vôle
Ako sa realizovali ‚inštrukcie KSÈ“ v praxi? Okrem mizivej popularizácie blížiacej sa cyrilometodskej slávnosti na Velehrade prešli socialistické médiá v dduchu „inštrukcií“ do ofenzívy a „vysvet¾ovali“ cyrilometodskú tradíciu vo „svetle dejín“. Aj v piatok 5. júla, tesne pred velehradskými slávnosami, odvysielala Ès. televízia na prvom programe reláciu pod názvom „Neprišli vierozvestcovia neskoro?“ V uvedenej reláciii, hneï v úvodee odznela provokatívna veta, že príchod sv. Cyrila a Metoda k nám je „príbeh, o ktorom sa dodnes traduje, že zažiaril v temnotách histórie a ako kométa zmizol v hlbinách èasu“. Zároveò komentátor konštatoval, že vraj: „Možno vlastne zisti, ako to vtedy bolo? Preto v tejto relácii budeme poèu „nevieme“, „predpokladáme“, „domnievame sa“.
Ticho okolo Velehradu ešte zaèiatkom júna narúšal iba záujem ŠtB o potenciálnych pútnických „provokatérov“ pri niektorých výsluchoch (napríklad Antona Šmída a Viktórie Záòovej, èlenov rádu sv. Františka), dòa 13. júna v Bratislave. Propagaèná mašinéria socialistických médií gradovala v duchu ovzdušia spartakiády, ktorá sa práve v tom èase konala na pražskom Strahove, v duchu hesla „jednoty a spokojnosti ¾udu pod vedením KSÈ“.
Spartakiádne dni v Prahe – vyvrcholením ktorých boli masové, nadrilované vystúpenia desatisícov cvièencov – svojím hladkým priebehom ukolísali štátne orgány v presvedèení, že situácia v ÈSSR je nanajvýš pokojná. Toto presvedèenie zrejme prispelo k rozhodnutiu atmosféru okolo Velehradu uvo¾ni. Bola dokonca povolená úèas Rakúskej televízie.
Devä dní pred Velehradom sa v tlaèi objavila krátka noticka o ustanovení organizaèného výboru slávnosti. Príchod pápežského legáta Agostína Casarolliho, ktorého prijal prezident ÈSSR Gustáv Husák, bol v denníku KSS – Pravde komentovaný pod titulkom „Pokraèovanie kontaktov“. Tvár súdružskej spolupráce a dobrej vôle si štátne orgány naladili aj kvôli Všekresanskému zhromaždeniu v Prahe, ktoré bolo otvorené 2. júla 1985 a na ktorom sa zúèastnilo 600 delegátov z 97 krajín sveta. „Ïalej sa vyzdvihuje význam VI. kresanského mierového zhromaždenia, ktoré sa nachádza v roku 40-teho výroèia víazstva demokratických síl nad hitlerovským fašizmom – pre zápas na uchovanie mieru“ (G. Husák, Smena, 3. 7. 1985, èlánok „Napåòa idey mieru a humanizmu“).
Èierny deò normalizátorov
Nadchádzajúce velehradské slávnosti zaèali propagova aj èlenovia Pacem in terris. Program velehradských slávností zostavili vládne kruhy a mal by presne dodržaný. V sobotu 6. júla sa v denníku Pravda objavil èlánok ministra kultúry SSR Miroslava Válka (jeden z èlenov neskoršieho štábu na zásah proti „svieèkovej manifestácii“) pod názvom „Skvelá epocha našej národnej minulosti“, kde národný umelec Miroslav Válek nezabudol zdôrazni, že „odborníci z rôznych antikomunistických centrál a emigrantské kruhy na Západe sa vytrvalo snažia spochybòova výsledky bádania a falšova dejiny, ako o tom svedèia i rôzne akcie pri príležitosti 1100. výroèia úmrtia Metoda v zahranièí“.
Napriek starostlivému zostaveniu programu a „uvo¾neniu atmosféry okolo Velehradu“ sa o programe slávností v ès. tlaèi neobjavila ani zmienka. Žiadne informácie pre návštevníkov tejto mimoriadnej púte, žiadne upozornenia na dopravné, èi ubytovacie možnosti, ako to bolo pri propagácii spartakiády. Všetko nasvedèovalo tomu, že štátne orgány chcú ma cyrilometodskú pú pri príležitosti 1100. výroèia smrti sv. Metoda pod najväèšou kontrolou a èo najskôr za sebou.
V sobotu 6. júla, v ranných hodinách, sa na bratislavskej Hlavnej stanici naplnili osobný vlak do Prahy velehradskými pútnikmi. Napriek tomu, že nedošlo k žiadným problémom, z „nepochopite¾ných“ príèin bol vypravený až pol hodiny neskôr, na základe èoho pútnici nezastihli v Bøeclavi prípoj do Uherského Hradiša. Situáciu však napravil náèelník bøeclavskej stanice, ktorý povolil pútnikom použi rýchlik na Bohumín. Od Uherského Hradiša a z okolitých cies sa až do neskorého veèera valili na Velehrad tisíce pútnikov, pretože cesta Uherské Hradište – Velehrad bola uzatvorená aj pre osobné autá, ktorých znaèky „usporiadatelia“ starostlivo zapisovali. Èierny deò èeskoslovenských normalizátorov sa zaèal…
Dnes, presne po desiatich rokoch, neprichádza na Slovensko Agostino Casarolli, ale samotný pápež Ján Pavol II., ktorého návštevu si kedysi veriaci zbožne priali. Situácia na Slovensku napriek uskutoèneným zmenám však akoby chcela dokumentova len opakuje. Zopakuje sa aj Velehrad?
* * *
Velehradské oslavy 1100. výroèia smrti sv. Metoda zo strany štátnych orgánov tesne pred uvedeným dòom pripomínali menšie „manévre“. Okrem posíl milicionárov z celej republiky a èlenov Útvavru rýchleho nasadenia predchádzalo oslavám v okrese Uherské Hradištì vyhlásenie bojovej pohotovosti pre miestne vojenské jednotky. Keï sa kardinál František Tomášek dozvedel o opatreniach ŠtB, rozhodol sa prís na Velehrad ešte v predveèer osláv. To mu však znemožnili, ale podarilo sa mu posla odkaz, aby veriaci okolie baziliky neopúšali. Ticho pred búrkou
Situácia na Velehrade veèer 6. júla pripomínala ticho pred búrkou. ŠtB sa snažila „vyprázdni“ baziliku, priestor okolo nej, aj samotný Velehrad. Veèer okolo 20. hodiny sa obrátil na prítomných pútnikov (ktorí sa chystali v bazilike Panny Márie a v jej okolí na svoj noèný program) ceremonár s výzvou, aby z dôvodu „bezpeènosti“ baziliku opustili. Oznámil, že na Velehrad bude uzatvorená všetka súkromná doprava, mládež má opusti všetky priestory, pretože sa tam bude „upratova“. Ïalej vyhlásil zákaz táborenia vo vo¾nej prírode i na pozemkoch JRD. „Je to z relácie miestneho národného výboru“ – dodal – „môžeme poveda, že z našich vládnych kruhov.“ Velehradskí pútnici však preukázali, že nejakým tým „totalitným“ výcvikom už prešli.
Aj vïaka tomu, že tu bolo viacero katolíckych aktivistov a disidentov (J. Èarnogurský, F. Mikloško, F. Novajovský, Š. Javorský, A. Srholec a iní) vyriešila sa situácia pomerne jednoducho. Všetci sa sústredili na blízkom poli a tam sa zaèal program, ktorý trval celú noc. V speve a modlitbách sa mládež pripravovala na deò, o ktorom všetci tušili, že bude dôležitý.
Keï svitlo ráno, požiadal som nieko¾kých aktivistov o rozhovory, ktoré sa uchovali dodnes a tak vám z nich môžeme reprodukova aspoò hlavné myšlienky.
Kandidát na zatykaè
Hovorí p. Anton Srholec, SDB, ktorý moderoval noèný program:
* Otèe, èo by ste nám mohli poveda k tejto nevšednej a nenaplánovanej duchovnej noci pod holým nebom?
A. Srholec: „Bolo to ve¾mi krásne. Sú tu skupinky veriacej mládeže z celého Slovenska i z Èiech, ale prevládajú tu Slováci. So situáciou, ktorá tu nastala, sme vôbec nepoèítali, ale zjednotili sme sa vïaka nieko¾kým svieèkam, z ktorých sa tu vytvorilo centrum, kde postupne jednotlivé skupinky úèinkovali, keïže nás vèera vyhnali z velehradskej baziliky, ako aj z priestorov pri kostole.
Ja som mladým povedal, že je to Božie riadenie, pretože nás takto dali do prírody, najkrajšieho a najlacnejšieho „hotela“ a týmto èinom nás zjednotili. Máme teraz za sebou jednu krásnu noc, vigíliu, ktorou bude mnoho z týchto ¾udí na celý život duchovne usmernených.
* Teraz je pol piatej ráno, svitá hlavný deò našej velehradskej slávnosti. Èo od neho oèakávate a èo by ste si želali, aby duchovne priniesol?
A. Srholec: Bol by som šastný, keby Pán Boh vyslyšal modlitby týchto tisícov mladých ¾udí a aby naši biskupi reprezentovali vieru a tak statoène za òu bojovali, ako prekrásne a statoène za òu bojuje táto mládež. Isté je, že naši „opozièní èinitelia“ vo forme vlády v tejto chvíli velehradskej púte hodne trpia a poèítajú minúty, aby sa to už skonèilo, lebo „krvácajú“, ale pod¾a môjho názoru oni to prežijú, potichuèky si nás nájdu a „naúètujú“ nám to. Musíme si však vedie tento kríž nies. Boh je na našej strane, bojujeme za správnu vec. Bude však ešte dlho trva – tento boj…“
* * *
Páter Štefan Javorský, SDB, roèník 1924, bol jedným z tých nebojácnych kòazov, ktorí za komunizmu napriek nieko¾kým väzneniam vykonávali „nedovolenú“ pastoraènú èinnos. Ešte tesne pred novembrom 1989 unikal v ilegalite pred ŠtB, pretože odmietol nastúpi výkon trestu. O jeho „kúskoch“ na tomto úteku sa rozprávajú celé legendy. Vtedy 6. júla 1985 na Velehrade odpovedal na otázku:
* Otèe, èo si myslíte – môže v súèasnosti u nás v Katolíckej cirkvi dôjs k obrode, a ako?
Š. Javorský: „Môže – a to vyznávaním viery. Tu u nás už tak pôsobí sila Ducha Svätého, že viera mladých sa nedá vysvetli ináè ako zvláštnym Božím riadením…“
* Oèakávate nieèo aj od rozhovorov kardinála Cassarolliho s predstavenými našej vlády?
Š. Javorský: „Oni sa tam budú iba hra na rokovanie. Preèo by nás tu ináè neustále prenasledovali?“
* Tu na Velehrade drvivá väèšina prítomných pútnikov sú mladí ¾udia. Èo by ste ešte povedali k súèasnému obrodnému duchovnému procesu medzi našou mládežou?
Š. Javorský: „Ja hovorím mladým: Vo vašom duchovnom živote rozhodujú chvíle, keï máte najmenej možností sa prejavi, keï máte najmenej priestoru, najmenej citu pre modlitbu, pre svätú omšu, keï máte najmenej nádeje, ale keï toto všetko premôžete a napriek tomu pôjdete za Bohom…“
* * *
František Novajovský bol stíhaný ŠtB v procese zo zaèiatku roku 1983 spolu s Helenou Gondovou pod¾a § 178 – „marenie dozoru nad cirkvami“. Po prepustení na slobodu sa o dva roky tiež zúèastnil velehradskej púte, kde konštatoval:
F. Novajovský: „Verím, že dnes a zajtra sa tak troška zaslúžime o príchod Svätého otca v budúcnosti a dúfam, že kardinál Casarolli pri tejto príležitosti a v tomto ovzduší nadobudne presvedèenie, že Svätý otec sem jednoducho prís musí…“
* V akom vedomí by sa mali títo zhromaždení pútnici zajtra rozís a èo tu, pod¾a tvojho názoru získajú?
F. Novajovský: „Prežijeme ohromnú jednotu a už to nás naplní pocitom hrdosti, že sme katolíci. Práve to nám tak trochu chýba – samozrejme a oficiálne vyznáva svoju vieru.“ Prorocké slová Fera Novajovského sa naplnili nielen na druhý deò 7. júla 1995, ale aj dnes, keï sme už druhýkrát privítali na Slovensku Svätého otca, pápeža Jána Pavla II. Ako však prebiehal 7. júl 1985 na Velehrade?
„My chceme pápeža!“
Napriek všetkým možným opatreniam štátnych orgánov i polície, ako aj napriek usilovnému fotografovaniu a filmovaniu každého aktívnejšieho pútnika sa na nádvorí baziliky Panny Márie na Velehrade zhromaždilo okolo 200 000 veriacich. Pamätám sa, že stisk bol taký ve¾ký, že som si nedokázal zobliec sako…
Ako prvý vystúpil miestny štátny funkcionár, ktorý zaèal privítacím prejavom tohto „mierového zhromaždenia“ – ako sa vyjadril, vypoèítaval úspechy socialistického hospodárstva i vïaku za oslobodenie Sovietskou armádou. Jeho prejav bol prerušovaný mohutnými protestami a piskotom, ako aj heslami: „My chceme pápeža“ a pod. Nasledoval príhovor a privítanie pápežskej delegácie olomouckým ordinárom msgr. Vránom.
Jeho následovník, minister kultúry Èeskej republiky Milan Klusák, považoval svoj pripravený prejav za bezpredmetný a improvizovaným krikom, ktorým si zrejme dodával odvahu, sa snažil obstá v súboji s 200 000 opoziènými hrdlami.
Kardinál Cassarolli, ktorého vopred informoval o situácii pražský arcibiskup František Tomášek, neskôr priznal, že až na Velehrade sa presvedèil, v akej situácii sa nachádza Cirkev v ÈSSR. Po ministrovi kultúry ÈR vystúpil kardinál A. Cassarolli a preèítal list pápeža Jána Pavla II., ktorý jeho prostredníctvom o. i. napísal:
„Prosíme a, ctihodný brat, aby si dobre tlmoèil tieto naše pocity a myšlienky národom Èeskoslovenska, ktoré nosím v srdci a v denných modlitbách odporúèame Kristu Pánovi a aby si tlmoèil naše otcovské požehnanie a uistil ich ve¾kou láskou k nim!“
Za obrovského potlesku a nadšenia bolo prijaté vyznamenanie Zlatej ruže, ktoré Sv. otec udelil velehradskej bazilike Panny Márie. Štart novej jari
Tento ve¾ký deò bol pre Cirkev v ÈSSR – ako sa vyjadril pražský arcibiskup František Tomášek – jej „prvou lastovièkou novej jari“.
* * *
František Tomášek na obr.
Režimu v ÈSSR narobil Velehrad 1985 ve¾ké problémy. Orgány zrejme ihneï o¾utovali pripustenie rakúskej televízie na naše územie. V tlaèi však zareagovali obvyklým spôsobom. Rudé právo dòa 17. júla 1985 v èlánku K novým protièeskoslovenským útokom o. i. uviedlo:
„Nìkteré západní sdìlovací prostøedky zahájili novou pomlouvaènou kampaò proti ÈSSR. Za záminku si vzali oslavy 1100-tého výroèí úmrtí Metodìje. Všemožnì se snaží zastínit mohutné a spontánní projevy ès. lidu, jenž manifestoval u pøíležitosti 40. výroèí osvobození Èeskoslovenska Sovìtskou armádou…“
Štátna bezpeènos, ktorá nakrútila a nafotografovala na Velehrade kilometre filmu a svoju prácu – akože ináè – aj zužitkovala. Vyhodnotila všetky záznamy a (ako to predpovedal v našom interview salezián o. A. Srholec) skutoène si aktivistov z Velehradu našla a „naúètovala“ im to. Nastali tvrdé výsluchy. Nová jar v Cirkvi však už odštartovala ŠtB, pochopite¾ne siahla aj na A. Srholca, ktorému už koncom roku 1985 bol odobraný štátny súhlas na vykonávanie pastoraènej èinnosti. O. Srholec sa však nez¾akol. Napísal protestný list prezidentovi G. Husákovi, v ktorom (dòa 14. novembra 1985) o. i. uviedol:
„Protestujem proti svojvo¾nému odòatiu súhlasu k duchovenskej èinnosti bez udania dôvodu, protestujem, aby vedúci tejto spoloènosti zachádzali s kòazom ako s menejcenným obèanom… protestujem proti protiústavnej zásade, na základe ktorej KNV urèuje kòazovi podmienky všeobecnej spôsobilosti ku výkonu duchovnej èinnosti…“
* * *
V interview, ktoré mi vtedy poskytol o. Srholec, na otázku oh¾adne velehradskej „vzbury“ proti štátnej cirkevnej politike, uviedol:
„Velehrad? Tam sa národ nadýchal a vyskandoval svoju túžbu po Svätom otcovi, svoju lásku k nášmu kardinálovi a k Cirkvi. Vládni èinitelia si to nesprávne vysvet¾ujú ako „neporiadok“, „zneužitie osláv“, „výtržnos“. V podstate tu ide o problém slobody a jej interpretáciu. Náš štát slobodu totiž „ude¾uje“, „vymedzuje“, „dáva“. Robí sa jej pánom, nie sluhom. To znamená, že keï väzeò u nás rozpráva o slobode, je to dôvod jeho ïalšieho potrestania. Naši veriaci však dozrievajú. Sloboda sa im nedá nahrádza reèièkami a èíslami o podpore na „opravu cirkevných pamiatok“. Jasne vedia, že nemajú biskupov, kòazov a právo robi si svoje veci po svojom.
Anton Selecký z kartotéky ŠtB
Velehrad – to bola konjunkcia èeského vedenia, moravskej tradície a slovenskej masovej viery. Osobitne na Slovensku nachádza náboženské prebudenie ve¾a mladých nosite¾ov. Je to pokrok. Došlo však k stavu, že záujmy Cirkvi u nás obhajujú – laici… Svätý Metod pôsobí v našich krajoch aj po 11-tich storoèiach ako postava šíriaca vieru, ktorá vytvára priestor a prebúdza u našich národov sebadôveru.“
Anton Selecký
