V novembri 1989 sa uskutočnili v bývalom Československu zásadné spoločenské a politické zmeny. Tieto zmeny boli nazvané ako „nežná revolúcia“. Obyvateľstvo štátu ich prijalo s veľkým uľahčením a za takmer bezproblémových okolností, z čoho vznikol aj uvedený názov. Zmena režimu v našich krajinách nebola náhodná ani neočakávaná. Už niekoľko rokov bolo badať citeľné otrasy v krajinách bývalého socialistického bloku, a to najmä zásluhou sovietskeho premiéra Michaila Gorbačova, ktorý od svojho nástupu začiatkom 80-tych rokov presadzoval známu „perestrojku“ – „prestavbu“ politicko-spoločenského systému v bývalom ZSSR.
Tento kurz najviac zachytilo Poľsko a Maďarsko, potom NDR a Československo, v tesnom závese Rumunsko a Bulharsko. V Československu – napriek známym rokom 1968-69 bola situácia veľmi strnulá – a to kvôli neostalinistickému vedeniu Komunistickej strany Československa, ktoré nastúpilo po vpáde okupačných vojsk 21. augusta 1968 do ČSSR ako bábkový režim pod kuratelou ZSSR.
Už od začiatku roku 1989 – najmä po tzv. „pražskom týždni“, kedy pri príležitosti výročia upálenia sa študenta Jana Palacha v januári 1969 sa v Prahe konali niekoľko dní demonštrácie, bolo cítiť, že buď dôjde k zostreniu režimu, alebo daný stav možno počítať na mesiace. Pre vedenie KSČ bolo najviac deprimujúce, že zmeny pochádzali zo samotného ZSSR, o ktorý sa československí komunisti (Jakeš, Biľak (na snímke), Husák a spol.) najviac opierali. Okrem toho sami nemali odvahu ani postavy na to, aby sa vzopreli dejinným udalostiam roku 1989.
V tom čase boli v Československu už dlhšiu dobu viaceré opozičné skupiny (najmä Charta 77, Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných, neskôr Hnutie za občiansku slobodu, a mnohé ďalšie) – a to najmä v Čechách. Zo Slovenska boli v Charte 77 podpísaní len jednotlivci, účinkovala tu malá skupina Hnutia za občiansku slobodu pod vedením Jána Čarnogurského, kvázi opozičná skupina ochranárov prírody a tiež niektorí samostatní disidenti. Čo však vtedajšej Štátnej bezpečnosti najviac „ležalo v žalúdku“, to bola činnosť tzv. „tajnej Cirkvi“ a laického apoštolátu. Tento z hľadiska štátu ilegálny apoštolát sa rozvinul najmä po roku 1968. Ujali sa ho známe osobnosti, ktoré si už v päťdesiatich rokoch „odkrútili“ mnohé roky ťažkých väzení (o. biskup Ján Ch. Korec, msgr. Viktor Trstenský, dr. Silvester Krčméry, dr. Vladimír Jukl a ďalší)
. Najmä začiatok osemdesiatych rokov sa niesol v znamení častého sledovania a zatýkania katolíckych aktivistov, s ktorými sa uskutočnili viaceré súdne procesy – vrátane s bratmi františkánmi. V tom čase už existovala vybudovaná tajná informačná sieť napojená na Západ – najmä na dr. Antona Hlinku v Mníchove, ktorý prostredníctvom Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky a ďalších staníc i tlače spätne informoval našu verejnosť o štátom tabuizovaných udalostiach a vývoji. V osemdesiatich rokoch dr. Anton Hlinka rozvinul ilegálne dodávky náboženskej literatúry a iných prostriedkov na Slovensko.
Toto fungovalo (až na niektoré odhalenia políciou) – do novembra 1989. Zaštiťovania týchto operácií na území Slovenska – ako aj podávania správ a spojenia so Západom (vrátane Ríma) sa ujali najmä už vtedy známy dr. Ján Čarnogurský a dr. František Mikloško, táto dodnes nerozlučná dvojica, ktorá aj v očiach Štátnej bezpečnosti predstavovala časť vedenia „tajnej Cirkvi“. (Ja som patril ku tým, ktorí sa venovali spravodajstvu a monitorovaniu zásahov ŠTB vrátane prokuratúry proti katolíckym aktivistom – ŠTB mi prišilo prezývku KANÁL).
Tvrdý kurz, ktorý Štátna bezpečnosť nastolila začiatkom osemdesiatych rokov, však už postihli začiatky spomínanej „perestrojky“ v ZSSR. Nasledoval známy Velehrad v júli 1985, kedy dvestotisícový dav na Morave pred vtedajšími vládnymi predstaviteľmi ČSSR, kardinálom Casarollim a celým svetom demonštroval svoju túžbu po náboženskej a občianskej slobode – československé orgány vtedy snažiac sa o zdanie otvorenosti neprozreteľne prizvali na túto púť (1100 výročie smrti sv. Metoda) aj rakúsku televíziu. Kardinál Tomášek nazval túto udalosť „prvou lastovičkou novej jari Cirkvi“ u nás.
O niekoľko rokov, presne 25. marca 1988 zorganizovalo vedenie „tajnej Cirkvi“ známu sviečkovú manifestáciu za náboženskú a občiansku slobodu, ktorá sa udiala na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Tejto predchádzala petícia na celom území bývalej ČSSR, ktorú podpísalo cca pol milióna občanov.
Tvrdým zásahom proti manifestantom 25. marca 1988, ktorí sa na Hviezdoslavovom námestí modlili ruženec so zapálenými sviečkami, sa režim v ČSSR nadobro zdiskreditoval a pred celým svetom spadla z neho falošná maska tolerancie ku Cirkvi, ktorú sa komunisti snažili produkovať najmä v zahraničnej politike.
Osobne si myslím, že práve 25. marca, na sviatok Zvestovania Pána, sa prelomila situácia a to vďaka duchovnému a morálnemu víťazstvu manifestantov. Potom už nabrali udalosti rýchlejší spád.
Hnutie za občiansku slobodu, založené v októbri 1988 začalo svoju oficiálnu aktivitu už aj spoločenskými akciami (napríklad Bradlo v máji 1989 – H. Ponická, J. Čarnogurský, A. Selecký, Štefánikova spomienka v Predmieri – T. Novotka) a dialógom medzi viacerými reprezentantmi občianskej opozície.
V lete 1989 vyšla známa publikácia slovenských ochranárov pod názvom Bratislava nahlas, v ktorej sa otvorene kritizovali postupy vtedajšej socialistickej mašinérie. Pražská opozícia vyhlásila podpisovú akciu pod názvom „Několik vět“, ktorú už podpisovali tisícky občanov ČSSR.
Aktivita Hnutia za občiansku slobodu vyvrcholila začiatkom augusta 1989 oznámením o plánovanom pietnom akte na miestach, kde sovietski okupační vojaci zastrelili 21. augusta 1968 slovenských občanov. Oznámenie bolo doručené Úradu vlády SR. Dňa 14. augusta 1989 Štátna bezpečnosť pozatýkala všetkých piatich signatárov – JUDr. Jána Čarnoguského, prof. Miroslava Kusého, MUDr. Vladimíra Maňáka, spisovateľku Hanu Ponickú a mňa. Ján Čarnogurský s Miroslavom Kusím boli vzatí do väzby, nás ostatných vyšetrovali na slobode. Tento proces s tzv. „bratislavskou päťkou“ sa vliekol až do novembra 1989.
Lavírovanie prokuratúry
s kvalifikáciou trestného stíhania („poburovanie a rozvracanie“ republiky) ako aj rozdelenie prípadu do dvoch samostatných „káuz“ však už dalo cítiť neistotu režimu, a to vzhľadom na celkový politický vývoj vo východnej Európe. Obhajcom troch z piatich súdených bol JUDr. Tibor Böhm, neskorší generálny prokurátor ČSFR. Prof. Kusý bol 6. októbra 1989 z vyšetrovacej väzby prepustený.
Dňa 6. novembra bol odročený proces s JUDr. Čarnogurským, v dňoch 14. – 15. novembra sa konalo pojednávanie prípadu „Kusý a spol.“ – teda s ostatnými štyrmi.
15.novembra 1989 bol vynesený oslobodzujúci rozsudok nad Ponickou, Maňákom a mnou, prof. Kusého opäť „prekvalifikovali‘ na paragraf 112 (poškodzovanie záujmov republiky v cudzine) a dostal symbolický trest. Zaujímavé bolo vystúpenie svedka Andreja Strýčka, dosť neznámeho člena Hnutia, ktorý tiež podpísal uvedený oznam vláde, avšak v zastúpení, a napokon bol prinútený svedčiť v prospech obžaloby. Jeho vystúpenie na súde zanechalo kabaretný dojem, bolo však tragédiou človeka, ktorý si zrejme poriadne nezvážil, do čoho ide.
Súdnemu procesu predchádzal podporný list pre obvinených, adresovaný prezidentovi ČSSR G. Husákovi. Dňa 30. augusta 1989 ho podpísali mnohé známe osobnosti – Alexander Dubček, Milan Kňažko – (ktorý v lete 1989 vrátil titul „zaslúžilý umelec“), historik dr. Jozef Jablonický, biskup Ján Ch. Korec a iní.
Proces s Jánom Čarnogurským
ako samostatným prípadom bol určený na 22. novembra. Tu by som sa pozastavil a uviedol ešte niektoré zvláštnosti. Napriek tomu, že v prípade tzv. „bratislavskej päťky“ šlo o väčší politický proces, zo strany ostatnej opozície – najmä pražskej, mu nebola venovaná žiadna veľká pozornosť. V auguste 1989 dokonca v Prahe vedúci predstaviteľ Charty 77 Václav Havel oproti očakávaniu vyzval pri príležitosti 21. augusta k „umiernenosti, aby nedošlo k zbytočným obetiam“ (Hlas Ameriky).
Ani počas celého procesu a jeho prípravy nepreukazovala Praha žiadnu chuť preniesť revolučný pohyb na Slovensko, napriek tomu, že proces s „bratislavskou päťkou“ ku tomu poskytoval ideálnu príležitosť. Padlo už vtedy rozhodnutie „spustenia prevratu“ na deň 17. novembra v Prahe?
Doposiaľ nevedno, čo sa vlastne dialo v zákulisí politického boja v predvečer „nežnej revolúcie“. K určitému tlmeniu podpory „bratislavskej päťky“ došlo aj v samotnej Bratislave, najmä v záverečných fázach procesu. Na opakované výzvy prostredníctvom Slobodnej Európy (pani Ponická, dr. Maňák aj ja sme priebežne podávali informácie ďalej) k masovej podpore obvinených, sa dňa 6. novembra pri Justičnom paláci v Bratislave zišla len hŕstka prívržencov Jána Čarnogurského. Podľa vtedajších vedomostí, ktoré sme získali však bola Štátna a verejná bezpečnosť pripravená na mohutný zásah – bolo vypnuté trolejové vedenie na Záhradníckej ulici a celé prízemie Justičného paláca obsadené špeciálnou zásahovou jednotkou. Možno to znie ako hypotéza, ale dovolím si ju vyjadriť na základe vážnych podozrení. November 1989 sa zrejme „nesmel“ odohrať v Bratislave. Podľa môjho názoru už vtedy šlo o možnú dohodu medzi Prahou a Bratislavou. Ak tomu tak je, ide o „predanú revolúciu“. Tesne po vynesení rozsudku dňa 15. novembra vypukla v Prahe 17-teho známa demonštrácia študentov s fingovanou mŕtvolou. Autorom tejto inscenovanej „smrti“študenta Martina Šmída bola ŠTB. Dav študentov na miesto masakry – Národní třídu – viedol dnes známy príslušník ŠtB Zifčák. Podľa všetkého údajná smrť študenta Martina Šmída, ktorého vzápätí po vypuknutí študentských štrajkov našli doma živého, mala urýchliť revolúciu, na ktorej už ŠtB mala záujem). V Bratislave bolo očakávané ešte pojednávanie s dr. Jánom Čarnogurským a to 22. novembra 1989, čo bolo ešte stále vítanou príležitosťou na demonštráciu podpory menovaného.
Už v nedeľu 19-teho novembra sa však zišli zástupcovia a členovia umeleckých zväzov v Bratislavskom klube výtvarných umelcov. Tu prečítal člen činohry SND Milan Kňažko k pražským udalostiam protestné prehlásenie.
Bratislavskí herci
tak podporili svojich pražských kolegov v súčinnosti s bratislavskými ochranármi (Ján Budaj a i.). Vznikol koordinačný výbor bleskovo založeného hnutia, ktoré si dalo meno „Verejnosť proti násiliu“. Krátko nato minister kultúry Pavel Koyš zatvoril bratislavské divadlá. Do aktivity sa zapojili štrajkom aj bratislavské vysoké školy so svojím koordinačným výborom. Tu hodno spomenúť, že demonštrácia študentov v Bratislave sa odohrala ešte pred 17-tym novembrom, teda 16-teho v popoľudňajších hodinách, avšak bez zásahu polície – azda preto nebola zaujímavá. Na zatvorenie bratislavských divadiel reagovali herci vyhlásením štrajku pred budovami divadiel. Deň pred odročeným súdnym pojednávaním s Jánom Čarnogurským 21. novembra sa koordinačný výbor VPN opäť zišiel v bratislavskom Klube výtvarných umení. Tu k niekoľko tisíc účastníkom prehovoril Ľubomír Feldek, Milan Kňažko a Peter Horváth. Dav sa presunul na terajšie Námestie Slobody (bývalý „Gottwalďák“), kde mali demonštráciu študenti. Spojený dav potom pochodoval na Hviezdoslavovo námestie, v počte niekoľko desaťtisíc ľudí. Tu už vystupovali viacerí revolucionári a zástupcovia okamžite vznikajúcich hnutí a zväzov. Výtvarník Peter Horváth pozval dav na demonštráciu pred Justičný palác, na deň 22. novembra, kde sa malo konať spomínané pojednávanie s Jánom Čarnogurským.
Koordinačný výbor VPN
však (môj názor) – rozhodol ináč. A tak boli odštartované známe mítingy na námestí SNP, ktorých moderátormi sa stali Milan Kňažko a Ján Budaj. Aj tak sa však dňa 22. novembra pred Justičným palácom zišlo na podporu Jána Čarnogurského niekoľko tisíc ľudí – zrejme zväčša katolíkov. Napriek tomu, že pojednávanie malo zdĺhavý priebeh – vyhlásenie rozsudku bolo odročené až na druhý deň – konala sa demonštrácia v disciplinovanom duchu. Vystúpili tu niektorí rečníci – spomeniem len Alexandra Dubčeka, ktorý okrem iného kupodivu vyzval prítomných, aby sa rozišli (!)
Medzi Justičným palácom a námestím SNP tiež prebiehal veľmi čudný „kontakt“ – Návrh, aby sa demonštrujúci dav presunul pred Justičný palác, bol zamietnutý, viacerí kuriéri (ja tiež) sme s informáciami o súdnom procese neboli pripustení na tribúnu. Tým bola deklarovaná bratislavská „dvojkoľajná revolúcia“.
Dňa 23. novembra bol vyhlásený rozsudok nad dr. Jánom Čarnoguským, ktorý celý proces komentoval vo svojej lakonickej záverečnej reči dvoma vetami: „Prebiehajúce udalosti v republike potvrdzujú odôvodnenosť vydávania Bratislavských listov. Ďakujem všetkým za prejavenú solidaritu“ (Bratislavské listy boli samizdat, ktorý Ján Čarnogurský začal vydávať za komunizmu).
Jeden vážny detail
hodno spomenúť. Pred Justičným palácom počas tohto pojednávania dňa 23. 11. 1989 zomrel človek – súdny znalec Daniel Šimko, ktorý s procesom nemal nič spoločné – skolaboval, lebo ho príslušníci VB nechceli kvôli procesu pustiť na školenie, ktoré v budove malo byť. Stalo sa tak potom, čo mu títo príslušníci VB odmietli sprostredkovať rýchlu pomoc. Udalosti však rýchle bežali ďalej. Jána Čarnogurského aj po 23. novembri stále držali vo väzení. Keď sme potom s pani Hanou Ponickou, dr. Maňákom a naším obhajcom JUDr. Böhmom navštívili koordinačný výbor VPN, ktorý sa medzitým schádzal v sídle štrajkového výboru študentov na Jiráskovej ulici s požiadavkou zasadenia sa za prepustenie Jána Čarnogurského, boli sme veľmi jasne odmienutí. Nakoniec sme predsa len dostali akýsi „cukrík“ – mohli sme si vyskočiť na tribúnu, slovo sme však nedostali. Ján Čarnogurský potom o niekoľko dní v košeli osamotene a v nočných hodinách opustil brány väzenia – odcestoval rovno do Prahy zaujať post podpredsedu federálnej vlády.
Podľa prebiehajúcich udalostí, držanie Jána Čarnogurského vo väzení a jeho odsunutie do Prahy jasne ukazuje, že Ján Čarnogurský sa jednoducho nesmel podstaviť na čelo revolúcie v Bratislave..! Aj na námestí si mohol povedať pár slov, resp. dve vety.. . Keď sme ho potom, už pred Mozartovým domom (sídlom VPN) – očakávali, ako skupinka už „nepotrebného“ Hnutia za občiansku slobodu, už nemal čas a ponáhľal sa na vládne rokovania. Tak sme si spolu sadli do krčmy Zlatý Kohút, oproti Mozartovmu domu, aby sme si aspoň pripili na úspešnú revolúciu. Ešte niekoľko prekvapení sme zažili vo vnútri samotnej katolíckej opozície – kde sa už politickí kaskadéri tiež prestali považovať za aktuálnych.
Tak odovzdanie moci komunistami v novembri 1989 prebehlo za vzájomne výhodných podmienok. Sľúbili sme si lásku…
Nasledujúci vývoj počas posledných desiatich rokov len dokazuje v praxi celú tú nejednotu rozličných ideových a politických prúdov, ktoré „kývali“ už samotným novembrom 1989. Na niekoľko okamihov si spomínam s takým zvláštnym uspokojením – to, že ma spolu s bratom Pietrom celé bratislavské komando ŠTB v auguste 1989 nedokázalo zatknúť, okamih, kedy sme ešte za komunizmu po oslobodzujúcom rozsudku mohli slobodne ísť klásť kytice – aj keď za asistencie polície – zastreleným obetiam (Danke Košanovej a Petrovi Legnerovi), ako aj pohľad na fotografiu Danky na jej hrobe, ako sa usmieva, Danky, ktorá zahynula pri našej demonštrácii 21. augusta 1968 v Bratislave na Šafarikovom námestí.
Život šiel ďalej, boli sme presvedčení, že disent sa skončil, že sme už dosiahli po namáhavých, ale vďačných útrapách cieľ, slobodu, Demokraciu pre všetkých – ako sa nazýval manifest Hnutia za občiansku slobodu a že na Slovensku nastane pohoda, rozkvet a raj, spravodlivosť a právo. Aká ilúzia!
Hneď nasledujúce mesiace i roky nás vyviedli z krutého omylu. Aj tak je to však potešiteľné – dejiny sa pohli dopredu, a je na nás, čím ich naplníme. Boj sa neskončil, iba preniesol do iných foriem. a dostali sme ďalší veľký dar – presne rok od začatia kauzy „bratislavská päťka“ sa na hore Zvir pri obci Litmanová už v slobodnej krajine zjavila Nepoškvrnená Čistota. Patrónka nášho národa, ktorá do celej tej spletitosti ľudských konaní vniesla jasné svetlo (pokiaľ sme ho však ochotní vidieť). A pri návšteve Šaštína známy Don Gobbi 12. 9. 1991 dostal v posolstve od Panny Márie túto informáciu: Nie zásluhou hnutí alebo politikov, ale iba na môj osobný príhovor prišlo nakoniec toto vaše oslobodenie…
Na Zvire
však prišlo i varovanie, ktoré sa už týka nášho duchovného života a tak máme opäť o čo bojovať. Disent vlastne pokračuje. To, čo som tu uviedol, sú len také heslovité útržky mojich vlastných skúseností, poznatkov a zážitkov. Pokiaľ má niekto iné názory a iné uzávery, je to tiež jeho osobnou vecou. Je možné – nesľubujem – že sa ku všetkým týmto skutočnostiam ešte podrobne vrátim – nie som však vyznávač spomienok, pretože aj udalosti dnešných dní sú výsostne aktuálne. Chcel som len prispieť „troškou do mlyna“ o udalostiach, ktorých som bol trochu aktérom i svedkom, pretože to považujem za povinnosť publicistu. Ostatné ponechávam na Vás, milí priatelia.
A všetkých Vás, ktorí ste boli s nami na „spoločnej palube“, a ktorí sa opäť anonymne boríte s problémami okolo seba – všetkých Vás srdečne pozdravujem heslom „vydržať!“ Úlohy v zápase o pravdu sa zďaleka neskončili…
Anton Selecký
