Obhajoba dňa 14. novembra 1989 (Bratislavská päťka)
Anton Selecký, záverečná reč pred súdom dňa 14. novembra 1989 /§ 100 – poburovanie/, prípad dr. Čarnogurský a spol.
Pred 21 rokmi zasiahla do života občanov Československa udalosť, ktorá násilným spôsobom prerušila cestu, cestu demokratizácie našej spoločnosti. Bola to invázia vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy, na popud vtedajšieho sovietskeho vedenia. Táto invázia stála mnoho nevinných obetí na životoch československých občanov /čoho som bol očitým svedkom/, bola hrubým porušením medzinárodného práva a mala nedozierne mravné a politické dôsledky nielen pre našu spoločnosť, ale aj pre širšie medzinárodné vzťahy. Stranícki predstavitelia, ktorí sa následkom invázie dostali do vedenia štátu, nazvali a dodnes nazývajú túto inváziu „internacionálnou pomocou“, ktorá údajne zachránila našu krajinu pred kontrarevolúciou a občianskou vojnou. Táto „internacionálna pomoc“ však v skutočnosti pomohla našej krajine oživiť totalitné a represívne metódy štátneho aparátu v duchu päťdesiatych rokov, premenované na „konsolidáciu“ a „normalizáciu“. Ich následkom bolo opäť postihovanie našich občanov za ich názory a presvedčenie, vyjadrované verejne či už jednotlivcami alebo skupinami, čo sa deje prakticky dodnes. Túto prax uskutočňuje hlavne aparát čs. štátnej bezpečnosti, ktorá často protiprávne a svojvoľne zasahuje do života našich občanov sledovaním, výsluchmi, zatýkaním a trestnými postihmi za pôsobenie, prejavy, či názory. Práva na ne sú zakotvené v Ústave a chránené medzinárodnými paktami o občianskych a politických právach.
Sú to práva ako napríklad sloboda tlače, prejavu, zhromažďovania sa, náboženské slobody a pod.
V 80-tych rokoch prebehli viaceré procesy proti nezávislej náboženskej aktivite na Slovensku -ako prípad Maťa Rompfa v roku 1981, prípad Heleny Gondovej a Františka Novajovského ako aj rádu františkánov v roku 1983, prípad Konc-Gabaj-Borovský, Ivan Polanský, Ing. Mária Kotrisová a i., ako aj brutálne potlačenie pokojnej manifestácie veriacich 25. marca 1988 v Bratislave. V Čechách sú centrom pozornosti ŠTB nezávislé občianske iniciatívy na čele s Chartou 77, na Slovensku hlavne – ako som spomenul – aktivita v náboženskom hnutí – verejné i neverejné pôsobenie veriacich laikov predovšetkým v katolíckej Cirkvi – a najnovšie i činnosť v Hnutí za občiansku slobodu – ako to dokazuje aj náš prípad. Postihovanie týchto skupín a hnutí je však iba vrcholom ľadovca široko obmedzovaného občianskeho a duchovného života celej krajiny.
Nezávislé občianske hnutia prostredníctvom dokumentov, zhromaždení, protestov, či petícií poukazujú na problémy a stavy našej spoločnosti, ktoré sú oficiálne neriešené alebo tabuizované. A jednou z týchto tabuizovaných tém, ktoré sa v poslednom čase dostali do popredia záujmu, je práve aj téma obrodného procesu a augusta 1968. Stalo sa tak aj vďaka obdobným demokratizačným procesom, ktoré v súčasnosti prebiehajú u našich susedov, vrátane ZSSR. Vlády dvoch štátov, vojská ktorých sa v auguste 1968 zúčastnili invázie do ČSSR – a to vlády Maďarska a Poľska – už tento krok prehodnotili a odsúdili. Taktiež sovietska tlač sa v súčasnosti hlási k potrebe prehodnocovať zahraničnú politiku ZSSR, vrátane jej krokov v minulosti.
Viktor Šejnis v Izvestijach č. 287/89 zo 14. októbra 1989 vo svojom článku „Augustová žatva“ doslova píše: „Pakt Molotov – Ribbentrop, invázia do Československa a „internacionálna pomoc v Afganistane“ sú články tej istej reťaze, ktoré od seba nemožno oddeliť. V prekonaní mocenského /imperiálneho/ syndrómu, nech by vystupoval v akomkoľvek šate – spočíva mravné zdravie celej spoločnosti. Nastal čas odhaliť nahlas, zreteľne a jasne našu zodpovednosť za „Brežnevovu doktrínu“. Prakticky už zomrela. Zostáva to už len priznať.“
Napriek týmto prehodnocovaniam u samotných aktérov invázie vojsk z augusta 1968, Brežnevova doktrína o tzv. „internacionálnej pomoci“ u nás prakticky pretrváva dodnes. Kritika invázie vojsk z 21. augusta, ako aj kritika následného vývoja v našej republike je navyše aj predmetom trestného stíhania, verejné poukázanie na tento gordický uzol našich novodobých dejín je údajne poburovaním a nepriateľstvom voči socializmu, či štátnemu zriadeniu republiky. Dôkazom toho je aj tento proces s Jánom Čarnogurským a spol., v ktorom dr. Ján Čarnogurský a prof. Kusý sú navyše súdení za činnosť, ktorá je zakotvená a chránená v medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach a v demokratickej spoločnosti je normálnou súčasťou občianskeho života. Konkrétne je tiež porušovaný článok 19 o práve na názor a na slobodu prejavu. Taktiež v Prahe je v súčasnosti stíhaná skupina členov Hnutia za občiansku slobodu za tzv. „poburovanie“.
Keď som čítal a počúval obžalobu mestského prokurátora v tomto našom prípade, zavial z nej duch nielen mŕtvej „brežnevovskej doktríny“, ale aj duch mŕtveho Stalina.
Je až pridobre známe, aké katastrofálne ovocie priniesol tento duch pre národy ZSSR, ako aj pre ďalšie národy Európy. Som presvedčený, že kriesenie tohto ducha je nezmyselné a nanajvýš škodlivé, nemôže nikomu pomôcť – ani jednotlivcom, ani spoločnosti. A pokiaľ ide o našu spoločnosť, jej správny chod a náprava – hlavne náprava dezolátneho stavu morálky a ľudských vzťahov, môže nastať iba vo vzájomnom ľudskom a občianskom rešpekte. Neexistuje tzv. „nové“ alebo „staré“ myslenie – ako je to v súčasnosti v móde opakovať – ale iba úcta alebo neúcta k Pravde, jej hlásanie alebo potláčanie. A od postoja k tejto pravde závisí aj dodržiavanie ľudských a občianskych práv. Som presvedčený, že zrodenie plnoprávneho človeka a občana nedá na seba dlho čakať ani v tejto našej spoločnosti.
Bratislava, Justičný palác, 14.november 1989
Anton Selecký
