Osemdesiaty deviaty rok je ďaleko, pre mnohých je už „bratislavská päťka“ disidentov komunistického režimu (Čarnogurský, Maňák, Kusý, Ponická, Selecký) len hmlistou skupinou ľudí, ktorí vystúpili proti vtedajšej totalite, ale následne sa rozišli do rozličných politických táborov, prestali sa politicky angažovať alebo sa postupne odmlčali. Anton Selecký, jeden z členov tejto neformálnej skupiny bojujúcej proti vláde jednej strany, je nesporne pozoruhodnou osobnosťou. Najmä preto, lebo zostal verný svojmu zápasu o kresťanstvo a bez limitov, nebojácne upozorňuje na riziká novej totality, ktorá už prešľapuje za dverami. Vážime si jeho zápas, a preto rozhovor s Antonom Seleckým, dnes vydavateľom a redaktorom populárneho časopisu M Rosa ako aj internetovej stránky www.magnificat.sk (ktorá sa pokúša hľadať odpovede na otázky veriaceho kresťana, ako sa orientovať vo svete rizík, klamstiev, intríg a podvodov) v Kultúre má svoje prirodzené miesto. Antonovi Seleckému kládol otázky náš spolupracovník Oliver Šabík. Kultúra: – Pán Selecký, naši čitatelia by privítali, keby ste sa z pozície kresťanského disidenta, teda z pozície pravduvravného a kvalifikovaného kritika vyjadrili k politicko-spoločenskému dianiu v SR, k jej medzinárodnému postaveniu a smerovaniu. Vymedzme v tomto smere Váš principiálny vnútropolitický a zahraničnopolitický pohľad k najaktuálnejšiemu dátumu, napríklad k 1. máju 2003. Anton Selecký: – Postavenie Slovenska z geopolitického ako aj historického hľadiska, nevynímajúc duchovné – akoby predurčovalo túto malú krajinu k pozornosti, akej sa nám dostáva aj v poslednom období. Zreteľné sú tu dve tendencie. Jednou je prirodzená stáročná túžba a snaha slovenského národa žiť svoj vlastný život, rozvíjať a napĺňať ho v slobode a určení, ktoré mu dal Boh. Tá druhá tendencia zvonku – ovládnuť, manipulovať a azda aj likvidovať Slovákov – nás stála mnoho trápenia, bojov, nádejí, túžob, čiastkových úspechov a rizík. Popri tom všetkom my Slováci sme museli a musíme dozrievať, uvedomovať si svoje postavenie a úlohu, ktorú sami ešte nemáme často ujasnenú. Navyše, našu ne-jednotu sa stále darí ukážkovo udržiavať – pôsobia tu protichodné prúdy, ktoré vyplývajú zrejme z nedostatku integrity. Naša integrita akoby ešte nemala pôdu upevniť sa. Na druhej strane, ako som mal možnosť pozorovať v období niekoľkých desaťročí, vo chvíľach hľadania, zápasov a najmä obetovania sa často zasvietila ako diamant z blata pevnosť, akási zakorenená duchovná odolnosť, odhodlanie a viera, ochotná postaviť sa proti akémukoľvek nepriateľovi. Nebudem spomínať historické reálie, ktoré všetci poznáme. Napokon, v nich sa odráža práve ten duchovnotvorný proces, prirodzený rast a vývoj, boj o naše „miesto na slnku“. Ale k Vašej otázke: Najaktuálnejšia téma týchto dní. V týchto chvíľach, keď čítatelia Kultúry čítajú tieto riadky, je už za nami. Vo chvíli, keď sa ku nej chcem vyjadriť, je ešte pred nami. Takže zaujímavá situácia. Myslím tým referendum o našom členstve v Európskej únii. Tomu samozrejme robí kulisu vnútropolitická i zahraničnopolitická situácia. Bohužiaľ, vnútropolitická situácia Slovenska sa počas rokov postkomunistického obdobia dostala do slepej uličky. Slováci nedokázali využiť šancu, ktorú im ako na tácni ponúkla ich vlastná samostatnosť. Nedokázali pochopiť tento dar ani ujať sa ho, ako tomu bolo zrejme počas Slovenského štátu. Tento fakt si vysvetľujem tým, že nám druhá samostatnosť akosi „spadla do lona“. Tí, čo sa o ňu zaslúžili, alebo sa jej ujímali, boli diplomati, nie bojovníci, ktorí by svoju čistotu dlhodobo legitimovali v strádaní a krvi. Dialo sa to skôr mimo „ulicu“, tak ako sa mimo „ulicu“ dial aj odboj proti komunizmu (vynechajúc „sviečkovú“ a november). Aj riziká slobody nám tu vlastne „spadli do lona“, do boja nebola zapojená celá spoločnosť, nebola tu, ako sa hovorí – celospoločenská objednávka. A to sa poriadne odrazilo v našej súčasnosti. Aj 40 rokov komunizmu sa pod uvažovanie Slováka kruto podpísalo. Navyše, absentuje tu silná jednotiaca duchovná autorita – osobnosť, človek ducha, viery a obety – tak ako tomu boli Slováci v minulosti zvyknutí, a podvedome ho aj v súčasnosti očakávali. A musím podotknúť, že bez takejto autority sa my Slováci necháme veľmi rýchle manipulovať silami, postupujúcimi osvedčeným receptom – rozdeľ a panuj. Čo sa týka zahraničnopolitickej situácie – ako bývalý študent geológie by som povedal, že Slovensko sa nachádza na „zlomovej línii“ – teda je pod neustálym tlakom, nachádza sa na priesečíku protichodných pohybov. My sme si to nevybrali, ani z toho nemôžme ujsť. Na západ a východ od nás sú silní susedia, nevynímajúc sever a juh. Na našej „zlomovej línii“ sa odrážajú mocenské pnutia. Slovensko patrí medzi krajiny, o ktoré sa stále niekto „uchádza“. Z čoho som ja osobne smutný: napriek našej histórii, v ktorej sme boli takmer neustále v akomsi „egyptskom zajatí“, napriek zápasu a boju o naše „miesto na slnku“, s tými všetkými skúsenosťami, ktoré nám uštedrili cudzie nadvlády, v rokoch, kedy sme sa mohli odvážne a s vierou pustiť cestou na vlastných nohách, sa hrnieme do ďalšej ríše, pod ďalšiu nadvládu. Akoby sme sa zľakli našej vlastnej zodpovednosti a poslania. Zrazu „nemáme iné riešenie“, iné východisko, ako sa sami vlastným súhlasom zbaviť slobody a žiť v „osvedčenom otroctve“… Zrazu opreteky presviedčame sami seba, že nám nič iné nezostáva, že Európska únia je naša jediná možnosť, a necháme sa budúcimi „otrokármi“ úlisne potľapkávať po ramenách, len aby sme im to „odklepli“. Zrazu nás Európa veľmi potrebuje, zrazu americké lietadlá „musia“ letieť cez naše územie (nad ktoré sa možno len s námahou strafili – také je malé), zrazu sa nadúvame, keď veľký George Bush o nás stratí slovo, keď tesne predtým si nás mýli so Slovinskom, a pri obnove Iraku nebodaj aj s Českom. A naša vláda, až na výnimky (KDH), neváhala súhlasiť s vojnou a okupáciou v Iraku, štáte, ktorý nám nikdy nijako neublížil, súhlasili sme vykonávať akúsi pochybnú „spravodlivosť“, v konečnom dôsledku sme vlastne súhlasili s vraždami žien a detí. Toto je najvážnejší moment našej doterajšej schizofrénie svedomia v tomto období dejín. Som smutný z nášho „sovietskeho“ syndrómu, ktorý naplno prepukol a podľa ktorého opäť potrebujeme k životu cudzích kurátorov, cudziu veľkosť, cudzie vzory, potrebujeme zase „večné časy a nikdy inak“, potrebujeme zákony priečiace sa našej viere a morálke, potrebujeme krivé úsmevy mocných, aby sme sa azda cítili ako „malí veľkí muži“. Je neuveriteľné, s akou historicky úpornou vytrvalosťou sa stále necháme ohlupovať. A pritom nejde o nič iné, ako o to, aby nás zase len „použili“, a duchovne „gumovali.“ Znova ako pracovník geológie tu poviem, vážení – tu nejde o našu spoločenskú potrebnosť v Európe, tu ide o naše obrovské zásoby kvalitnej pitnej vody, najmä na území Žitného ostrova – tak ako v Iraku nejde o „slobodu irackého ľudu“, ale o ropu. A podotýkam, pitná voda bude onedlho oveľa vzácnejšia ako ropa! A sme „doma“. Kultúra: – Veru, nemožno sa z kresťanskokritického hľadiska vyhnúť žiadnym fenoménom, tobôž dvom: prvým je EÚ a druhým NATO a vstup SR do tohto vojensko-politického zoskupenia. Aj Svätý Otec nás povzbudzuje pre vstup do EÚ, apeluje však na kresťanské korene, z ktorých vyrástli národy Európy, pričom predpokladá a očakáva od slovenského kresťanského národa efekt biblického kvasu v integrovanej Európe. Je tu však evidentný odklon dnešných viac-menej liberálnych konštruktérov EÚ od pôvodnej kresťanskej bázy zjednotenia Európy projektovane Schumannom a spol. Zaznamenávame zjavnú nechuť, až odmietanie čo len deklarovať Boha a kresťanské korene Európy v preambule terajšej Charty EÚ, resp. budúcej Ústavy EÚ. Svätý Otec dôrazne a opakovane reklamuje absenciu takéhoto konštatovania. Selecký: – Mnohí argumentujú tým, že máme „evanjelizovať Európu“. Je to argument najmä našich veriacich na základe odporúčania biskupov… Opierajú sa pritom o vyhlásenie Sv. Otca, ktorý povedal, že Slovensko má v budúcej Európe veľkú úlohu. Sv. Otec je skutočne za zjednotenú Európu, to je fakt, ale za Európu kresťanskú. Čo sa týka našej evanjelizácie, Sv. Otec hovoril o veľkej úlohe, ale nie o prijatí zákonov proti životu a rodine… Naše malé Slovensko má zatiaľ čo robiť samé so sebou, a ťažko si viem predstaviť, ako pôjdeme evanjelizovať Európu, keď my sami z nej budeme nútení prijať zákony proti životu, keď Slovensko masovo prijíma západný trend konzumu a voľnej morálky. Ako chceme zachovávať v EÚ „etickú zvrchovanosť„ v otázkach života a rodiny, keď túto etickú zvrchovanosť nebol pripravený schváliť ani Slovenský parlament? Tento náš parlament azda prispeje k tomu, aby v Európskej ústave bolo zakotvené kresťanstvo a samotný Boh? Ako budeme evanjelizovať Západ, keď na Slovensku pred našimi očami vyrastú mešity a pohanské strediská? Ako budeme pôsobiť v „jednotnej Európe“, keď náš národ samotný treba zjednotiť? Neohrozí táto Európa naopak našu vlastnú duchovnú a morálnu integritu, ktorá sa tu zachovávala celé stáročia? Som presvedčený, že s Božou pomocou to vydržíme, ale duchovne a na Kalvárii. Ja osobne chápem Sv. Otca a jeho videnie úlohy Slovenska v tom, v čom je „trénované“ celé stáročia. V dedičstve otcov, cyrilo-metodskej tradícii, v mariánskej úcte, modlitbe a na kríži, teda že vie trpieť a obetovať svoje utrpenie pre iných. Nakoniec, máme mučeníkov, ktorí to dokazujú svojím životom i smrťou – i v nedávnej komunistickej minulosti – a ktorých pápež Ján Pavol II. blahorečí. A ešte jedno – Slovensko môže Európe podať krásne svedectvo ducha, modlitby a vernosti. Nečakajme na nepriateľov až „zvonku“. Bohužiaľ, u nás ako za komunizmu, tak aj teraz majú v liberálnych kruhoch slobodomurári dostatok spojencov a nohsledov. Myslím si, že zaútočia aj na zakotvenie cyrilo-metodskej tradície v našej ústave (pozri. napr. článok v SME „Slovenská národná mytológia“ – 11. apríl 2003), že napadnú aj náš štátny znak – dvojkríž – veď prečo je logom referenda do EÚ Kriváň? Napádajú už samotný pojem „národ“, a zaujímavé je prevzatie poľského článku „Ustupovať, či nie“, kde je napádané poľské Rádio Mária. (SME, 6. mája 2003). Citáty z tohto článku budia doslova des, a sú vyslovené na adresu katolíkov: „ Čo však vtedy robiť, keď stojíme tvárou v tvár nezmieriteľným nepriateľom ktorí sa pri presadzovaní svojich hodnôt nezastavia pred ničím?… Alebo: vnímajme, ktorá skupina, ktorá spoločnosť, krajina alebo náboženstvo o nás otvorene hovorí ako o nepriateľoch.- Tí, čo tak robia, sú našimi nepriateľmi! Je čas mobilizovať… Liberálna demokracia je dobre pripravená bojovať proti vnútorným nepriateľom pomocou zákona.. … tvárou v tvár skutočným nepriateľom musia liberálne spoločnosti presadiť právny poriadok, , aj keby sa dôsledky mali prejaviť ako kruté a „neliberálne“. Ak vyznávame liberálne hodnoty, musíme byť pripravení ich obhajovať „všetkým prostriedkami, ktoré sú potrebné…“ Nuž toto naháňa skutočne hrôzu. Akými všetkými prostriedkami? Ktoré použili USA v Iraku? Ktoré používali svojho času nacisti a komunistická ŠtB? A čo nastane, keď prijmeme liberálne zákony proti životu a rodine napriek našej„etickej zvrchovanosti“ ? Logický dôsledok – Cirkev sa zase dostane do podzemia, do väzníc a na popraviská – a to myslím tú vernú Cirkev… Kultúra: – Pokiaľ ide o vstup SR do NATO. Ako sa vysporiadať s pretrvávaním tohto pôvodne obranného vojenského paktu, keď napr. Václav Havel (ale túto požiadavku deklaruje aj počiatočný program KDH) v revolučnej eufórii ´89 vyzýval na zrušenie Varšavskej zmluvy ako i NATO. Varšavská zmluva zanikla a NATO sa rozširuje … Pritom táto skutočnosť akoby bola tabu. Socializmus zanikol, svetový terorizmus však akosi nápadne rozkvitol … Ako sa na tieto javy a diskrepancie pozeráte Vy? Selecký: – Pokiaľ ide o NATO. Pozrite sa – keď sa v stredoveku kresťanské Európa zmobilizovala v boji proti tureckému nebezpečenstvu, neboli potrebné nijaké obranné zmluvy a pakty. NATO je bohužiaľ v súčasnosti iba nástroj na ovládnutie sveta silami, ktoré sa o to usilujú počas celých moderných dejín. Vieme, o koho ide. Sú to páni slobodomurári, ktorí sa dnes už otvorene prezentujú na našej televíznej obrazovke a v našej tlači ako „majstri humanizmu“. Odcitujem krátko iba publicistu Eduarda Chmelára: Z Aliance (NATO) – sa stal „ tvrdý mocenský nástroj globálnej dominancie USA, ktorý je na iné účely vlastne nepoužiteľný. Pre Spojené štáty tak završuje zmysel vlastných dejín. Je to vrchol, za ktorým môže nasledovať už iba pád. Ako pri každom impériu, ktoré už nemohlo ponúknuť svetu nič okrem vlastnej moci.“ Hovoríte, že socializmus síce zanikol, ale terorizmus rozkvitol.. Terorizmus, tak ako sa prezentuje – teda ako podivné sprisahanie bližšie neidentifikovateľného nepriateľa – má slúžiť iba ako katalyzátor – urýchľovač – vojenského a ekonomického „dobytia“ sveta. Možno sa vám to zdá veľmi zjednodušené. Ale pozrite sa do histórie, blízkej či vzdialenejšej. Vždy sa našlo nejaké podpálenie Ríma, atentát v Sarajeve, obsadenie Gliwíc, podpálenie Reichstagu, a trebárs jedenásty september – udalosti, ktoré spúšťali krvavý mechanizmus. Pred každou vojnou šialení vodcovia mobilizovali a presviedčali svoje národy, že musia ísť do vojny. Výsledkami vojen boli spravidla len traumy, okupácie a totality. Podobne je to s rôznymi „izmami“. A vždy pod nejakými veľkými heslami, za veľké myšlienky, či za slobodu. Dnes je to myšlienka zjednotenia sveta, zabránenie vojnám, „fanatizmu a netolerancii“, akéhosi zničenia toho ďalšieho, účelového, všadeprítomného a ťažko identifikovateľného nepriateľa – „terorizmu“. A keď bude ten terorizmus nakoniec porazený, skôr než si to všimneme, bude porazené ľudstvo a všetky atribúty slobody, bude triumfovať ten hlavný a veľký terorista „Antikrist“. A to v takej miere, aká nemá v dejinách obdobu. Kultúra: – Je podľa Vás v poriadku a demokratické, keď vláda SR, nereprezentujúca väčšinu voličskej základne, zatiahne SR a tým celý národ do vojnovej spolupráce s NATO už r. 1999 (tzv. Kosovo) a teraz, v marci 2003 priamo do vojny s Irakom, vedenej pod egidou USA, bez súhlasu BR OSN? Je demokratické, keď si vláda v referende neoverí „vox populi“ a suverénne, presnejšie svojvoľne realizuje vstup SR do NATO, operujúc mandátom parlamentných volieb, i keď žiadna z vládnych strán „nesľubovala“ národu vstup do NATO bez referenda? Selecký: – Zatiahnutie SR do vojny je príkladom, ktorý len dokumentuje lišiackosť politiky „majstrov kelne a dláta“. Napríklad Francúzsko a Nemecko (aj keď Schrőder nakoniec kapituloval), ktoré si obhajovali svoj názor proti vojne, boli označené takmer za nepriateľov USA. Na druhej strane východné krajiny-outsideri v uvedenej otázke schválenia „poriadkov“ NATO v Európe (Juhoslávia) a teraz aj v Iraku, boli blahosklonne nazvané „novou Európou“. Aj slovenskí politici (mimo KDH), naskočili na ľúbivý vlak pochvál mocných. Avšak ani KDH nevyvodilo zo svojho postoja proti vojne razantné a citeľné kroky. Premiér slovenskej vlády fakticky odignoroval nielen slovenskú protivojnovú verejnú mienku, ale aj svetovú, a najmä hlas pápeža, ktorý sa do poslednej možnej chvíle snažil vojne zabrániť (v rámci toho aj slovenskí biskupi). Táto vláda SR de facto porušila demokraciu – teda „vládu ľudu“. Aj v súvislosti s referendom sa robila múdrejšia ako národ, chcela, aby sa národ rozhodol pod tlakom „kampane“, pretože oni to už „vybavili“, a bol by škandál, keby sme vstup odmietli. Nie je nikomu čudné, že niekto nám chce až tak veľmi „dobre“, že nás fakticky znásilňuje, a vyhráža sa? Kultúra: – V nadväznosti na to, čo sme povedali o pripravovanej preambule Ústavy EÚ (teraz Charty EÚ) sa vynára závažná otázka. Vyjednávač SR uzatvoril s EÚ celkovo 18, resp. všetky vstupné kapitoly. (Niektorí vravia, že vstupné kapitulácie …) Odhliadnuc od toho, že vláda SR konkrétne závery jednotlivých kapitol nepublikovala, je pozoruhodné, že pri kvalifikovanej väčšinovej religiozite Slovenska (84% štatisticky zistených kresťanov r. 2001), náš vyjednávač nikdy ani len nespomenul existenciu kapitoly zvanej trebárs „Postavenie Cirkvi (Cirkví) v EÚ“! Ako je to možné, veď vyjednávač nie je ateista, práve naopak, a hlavnú silu vo vláde tvoria dve politické strany, ktoré sa kresťanstvom prezentujú už vo svojom názve? Treba však poznamenať, že v tomto kontexte nejde ani o vyjednávača ani o politické strany, ale o principiálnu, životne dôležitú otázku kvalifikovanej kresťanskej väčšiny obyvateľstva SR. Selecký: – Áno, vyjednávač nášho vstupu do EÚ nie je ateista, tak teda by mal ovládať všetky aspekty vstupu do EÚ, ktoré by mal evidovať so zvýšenou pozornosťou, ani nehovoriac o tom, že by mal „bubnovať na poplach“. To, že verejnosť nebola oboznámená napríklad s postavením Cirkvi v EÚ, je viac než trestuhodné. Pozornosť kresťanov by si mala totiž rovnako zaslúžiť skutočnosť, aké „práva“ EÚ presadzuje. Poňatie ľudských práv totiž môže zásadným spôsobom ovplyvniť postavenie kresťanov a celých cirkví v štáte ako aj mieru ich slobôd pri uplatňovaní biblických princípov. Článok 21, ods. l Charty základných práv EÚ napríklad obsahuje zákaz diskriminácie na základe „sexuálnej orientácie“. To prináša značné nebezpečenstvo, že Cirkev nebude môcť napríklad odoprieť členstvo ľuďom aktívne praktizujúcim a dokonca propagujúcim homosexualitu a iné sexuálne praktiky, ktoré sú z biblického pohľadu zvrátenosťami. Ďalej Článok 52, ods. 1 Charty umožňuje obmedziť zákonom ktorékoľvek z práv, ak je také obmedznie „nevyhnutné“, a je vo „všeobecnom záujme Únie“. Také generálne zmocnenie na obmedzenie ktoréhokoľvek práva predstavuje veľké nebezpečenstvo, že práva zostanú iba deklaráciou, nebude sa možné ich dovolávať. To veľmi pripomína prax v totalitných štátoch, keď napríklad aj ústava ZSSR obsahovala veľké množstvo práv, a to v období najväčšieho teroru… Na druhej strane Cirkev bude prinútená v rámci „antidiskriminačného zákona“ vysviacať ženy, tolerovať homosexualitu ako „práva menšín“, ináč stratí registráciu. Správa EP o ženách a fundamentalizme z roku 2000 napríklad v bode 9 vyzýva Európsku komisiu na prijatie programov pre sekularizáciu rodiny, a v bode 10 odporúča politiku, ktorá „obmedzí vplyv fundamentalistov“ – t. j. pravoverných veriacich. A už každý, kto to trocha sleduje, vie, že EÚ preferuje potraty, eutanáziu, smeruje k uvoľneniu „ľahkých drog“ spod legislatívy, škrtá z Európskej ústavy meno Boha a kresťanstvo vôbec, ruší nedeľu ako deň odpočinku a smeruje k jednotnej moci, čo predstavuje obrovské nebezpečenstvo totality, z ktorej nebude úniku. Kultúra: – Dalo by sa povedať, že len čo došlo k štátnej zmluve medzi SR a Vatikánom, už sa národu mediálne podsúva odluka Cirkvi od štátu ako čosi normálne, správne a potrebné. Priam hysterické reakcie istých kruhov zaznamenávame na znovuzaradenie výuky náboženstva do našich škôl. Aj keby nešlo v prvom rade o iné, životne dôležitejšie princípy, ale len o prostý princíp demokracie, t. j. o opodstatnenú a oprávnenú vôľu (nie svojvôľu!) kvalifikovanej väčšiny, musíme sa pýtať, odkiaľ a na základe čoho si kvalifikovaná „supermenšina“ berie v týchto súvislostiach právo veta, nie právo v rámci plurality názorov? Napokon, pod rúškom „tolerancie“ si rovnocenné právo s kvalifikovanou kresťanskou väčšinou začínajú na Slovensku uplatňovať aj rôzne iné nereligiózne menšiny. Selecký: – To všetko vplýva z daného stavu. Musíme si uvedomiť jedno. Liberalizmus k nám nevkročí s Európskou úniou, on tu usilovne pracuje už od novembra 1989. My sme naplno otvorili dvere a okná všetkému, na čo sme neboli pripravení. Počínajúc médiami, legislatívnou deravosťou ohľadne prostitúcie, drog a pornografie, organizovaného zločinu, mafiánstva a korupcie, otvorením hraníc najrozličnejším sektám. Čiastočne sme sa zobudili až vtedy, keď sa vysunutý spolupracovník „majstra“ jogína Máhéšvaránandu, minister školstva za SDĽ Milan Ftáčnik pokúsil zakotviť jogu na Slovensku ako školopovinný predmet! Až tam zašiel náš blahodarný spánok slobody. Avšak v prvom „suteréne“ našej spoločnosti v drvivej väčšine cez tretí sektor, teda mimovládne organizácie, tu tieto spoločnosti veselo, intenzívne a legitímne naďalej pôsobia! Oni šíria hektickú osvetu antikoncepcie, kult tela, kadejakých bôžikov a idú na to oveľa účinnejšie ako komunisti – nie represiou, ale diabolskou ponukou. Oni „prekopávajú terén“ na to, aby Slovensko pripravili na „vyžiadanie si“ zákonov proti morálke, najmä tzv. „antidiskriminačného zákona“, ktorý de facto bude pre katolíka zrušením desatora v občianskej spločnosti. My si naivne myslíme, že až v EÚ budeme čeliť týmto nebezpečenstvám. Sme už dávno v tom. Vstupom do EÚ na to všetko máme dať len legitímny súhlas, proste to diablovi „podpísať“, ako sa kedysi podpisovala spolupráca s ŠtB. To sa nám bude potom evanjelizovať, keď na našich uliciach budú tancovať naháči, keď nedeľa nebude deň pracovného pokoja, keď si už kočiarik s dieťaťom nebudú viesť rodičia, ale dvaja muži či dve ženy, keď bude selekcia rodiacich sa detí, keď pes bude mať na život väčšie právo ako starý človek. Keď kňaza zatvoria do basy preto, lebo označil homosexualitu za hriech, keď rodiča budú sankcionovať preto, lebo zakričal na svoje dieťa, ktoré neposlúchlo, alebo keď „všetkými prostriedkami„ budú bojovať proti fundamentalistickým nepriateľom liberalizmu – verným a dôsledným kresťanom… Nuž, – dovidenia v disente, priatelia. Kultúra: – V revolučnom novembri ´89 išlo o to, aby sa vo všeobecnosti odstránilo zo života všetko zlé a nesprávne, čo zaviedol reálny socializmus. Ruku na srdce: mohli sme čo len tušiť, že v konečnom dôsledku bleskovo nastúpi astronomická nezamestnanosť, pofidérna privatizácia národného majetku s povestným „tunelovaním“a zánikom výrobných podnikov, alebo že budeme svedkami „nevyhnutného“ výpredaja strategických, životnú postať štátu tvoriacich podnikov do zahraničných rúk, že budú paralyzované fakticky všetky sféry života ako školstvo, zdravotníctvo, kultúra, poľnohospodárstvo, že po tzv. sanovaní bankového sektora čiastkou prevyšujúcou 100 miliárd Sk z daní poplatníkov ho viac-menej potichu odstúpime zahraničiu? So strojenou samozrejmosťou sme dali zelenú existencii bezdomovcov, žobrákov a vydieračov (výpalníkov). O neslýchanom ponovembrovom úpadku mravov a morálky ani nehovoriac. Nezneužili sa na Slovensku rafinovane a programovo také závažné a rozhodujúce fenomény ako: – mládež ako revolučný predvoj („to sú naše deti!“), – kresťanstvo vo väčšine národa a kresťanský disent, – národná suverenita („šanca pre Slovensko“) a na Slovensku ešte špecifický fenomén v tom čase Alexander Dubček („Dubčeka vrátiť do politiky!“, „Dubček na hrad!“)? A ešte, prečo súčasní vládni politici dávajú rovnítko medzi „princíp solidarity“, čiže sociálnej politiky a „socializmom“, veď to je demagógia. Selecký: – Keď si vezmeme november 1989, kedy sa rúcal systém, ktorý tu národ desaťročia znášal, nemali sme ani tušenia, ako sa to stalo, a potom, čo nastane. Pre drvivú väčšinu obyvateľstva sa tu plnil neskutočný sen – padol komunizmus. My sme nevideli nič iné ako to, že sa zlomila jedna historická epocha, že sa otvorili hranice, že už nehrozia nejaké komunistické represie. Boli tu síce varovné hlasy, ale v tej eufórii ich takmer nikto neregistroval. Sám som počul výstražný hlas ešte na novembrovej tribúne. Prehlušilo ho štrnganie kľúčmi. Už vtedy sa zásadné veci diali mimo nás. Disidentov akoby rozdelili na dve skupiny. Jedna časť šla do politiky, druhá časť bola nemilosrdne „odstavená“. Vtedajšiu situáciu vnímam tak, že za „zatvorenými dverami“ boli urobené politicko-obchodné dohody s komunistami, pokiaľ národ na námestiach naivne oslavoval ich pád. Katolícky disent, ktorý mal veľký predpoklad stať sa morálnym predvojom novej éry, bohužiaľ nedokázal zintegrovať väčšinu národa, ktorá sa aj dnes považuje za religióznu. Tento katolícky disent sa tiež rozdelil na politické a na naďalej málo známe štruktúry. Verejnosť proti násiliu (VPN), akýsi zlepenec kvázi revolučných síl, obsahovala jednoducho ľudí, ktorých názorové a ideové zázemie nijako neavizovalo jasné vektory ďalšieho vývoja spoločnosti. VPN vlastne dokázala zaručiť, že „revolúcia“ nebude pre nikoho „stratová“, najmä nie pre komunistov… Podľa môjho názoru sa postupne mala zrušiť vedúca úloha strany, s komunistickou špičkou sa malo dôsledne vysporiadať, mal sa im razantne zhabať majetok, prevziať ich tlač, mali sa odstaviť na dvadsať rokov mimo politickú pôsobnosť. Mala prebehnúť dôsledná lustrácia všetkých nastupujúcich politikov, namiesto zavádzania „divokej demokracie“ zaviesť fungovanie obmedzeného počtu strán. Mal byť deklarovaný jasný postoj k našej národnej minulosti, nová spoločnosť sa mala tvoriť s postupnej transformácie starého systému tým, že mohli byť ponechané osvedčené sociálne zabezpečenia obyvateľstva. A tá „privatizácia“..! Ale to teraz znie ako nejaké science fiction. Situácia je taká, aká je, zrejme sme nemali na viac než na to, čo sa stalo. Teraz po rokoch, keď sa obzriem dozadu, vidím, že pre ideály a ich víťazstvo je určený len kríž. V roku 1988 sme ako členovia Hnutia za občiansku slobodu podpisovali manifest pod názvom „Demokracia pre všetkých“. Nuž, dnes by som to podpísal s malou zmenou názvu – „Demokracia pre všetkých SLUŠNÝCH ľudí.“ Kultúra: – Zdá sa, že otázok z našej strany je priveľa, ale ide len o prísny exaktný výber z veľkej množiny problémov, ktoré v tomto čase hýbu nami i svetom. Napokon, je veľmi málo osobností, ktorým ich možno vôbec klásť. A tak už len záverečná otázka smerujúca k Vášmu viac ako pozoruhodnému mesačníku M ROSA, časopisu pre duchovné a spoločenské otázky, ktorý vydávate už jedenásty rok. Obsahovo ste časopis zamerali na fenomén zjavení a posolstiev Panny Márie na celom svete, ale predovšetkým v Medžugorí (vyše 20 rokov) a aj v Litmanovej na hore Zvir (5 rokov), ale rovnocenne aj na všetko rozhodujúce a významné svetové dianie, neobchádzajúc ani také fenomény ako slobodomurárstvo vo svete a v Cirkvi, svetovláda pod rúškom globalizácie a New Age, antikrist a jeho číslený znak 666, eutanázia, klonovanie… Postoje Vášho časopisu M ROSA sú k všetkým týmto otázkam naprosto odlišné od klišéovitých (v lepšom prípade) a tendenčných postojov ostatných printových médií. Dá sa logicky predpokladať, že mocným čo len tohto nášho slovenského duchovného i politického sveta dvíhate adrenalín. Kto číta Vašu M ROSU, vie, o čom hovoríme. Ohlasy čitateľov sú však permanentne uznanlivé a plné úprimnej a srdečnej vďačnosti. M ROSA je prosto nonkonformná, na vysokej profesionálnej úrovni. Čo však všetko vyvoláva, o tom viete len Vy… Selecký: – M ROSA (a vlastne príčiny, pre ktoré vznikla) sa stala mojou osobnou ďalšou etapou pôsobnosti a zamerania vôbec. Ako „odstavený disident“ (dnes hovorím – našťastie) som sa potuloval vo vzniknutej situácii ako niekto, kto skončil svoju úlohu. To jediné, čo mi po novembri zostalo, bola totiž moja sloboda a nezávislosť, ktorú sme si sami vybojovali. Sklamania a deprimujúce zistenia sa striedali jedno za druhým, i pokusy „zamiesť pod koberec“ disidentov, ktorí sa stali nepotrební či dokonca nežiadúci. Na druhej strane vyrastali zrazu novodobí partizáni, nechutne a útokom zaberajúci vyprázdnené spoločenské tribúny. Bolo podivuhodnou školou sledovať rôzne premeny a odhalenia sa aj blízkych ľudí. Pôsobil som síce ako nezávislý novinár, ale čoskoro som zistil, že s nezávislosťou sa môžem postaviť na „roh ulice“. Som dnes vďačný Bohu a Panne Márii, ktorá ma priviedla k udalostiam na hore Zvir. Totiž práve tam, na tom mieste, v demokracii, v ktorej si kedykoľvek a ktokoľvek mohol zverejniť akúkoľvek hlúposť, práve vtedy bol vyslovený zákaz povedať a zverejniť veci nanajvýš užitočné, a to ešte pochádzajúce z Neba. To bol impulz na moju ďalšiu činnosť, postupne až k M ROSE. Nepatrím medzi ľudí a tobôž novinárov, ktorí píšu o svojich predstavách a želaniach. Aj na Zvir som prvýkrát prišiel s motívom jednoducho sa pozrieť, ako to tam vyzerá, o čo tam ide, úplne objektívne. Odporúčoval by som to každému! Opäť sa vyjadrím ako geológ – v „hlušine“ demokracie som vtedy narazil na zlatú „bonanzu“. Dnes si dovolím povedať – nielenže verím, ale viem, že sa tam Panna Mária zjavovala a že tam je dodnes prítomná. Vtedy, roku 1991, mi ešte bolo maximálne zvláštne, že by naša Patrónka prišla nie za odboja proti bezbožnému komunizmu, ale po oslobodení sa od neho. Dnes mi je to už jasnejšie. Po novembri 1989 nastalo totiž pre našu Cirkev a národ oveľa nebezpečnejšie obdobie. Udalosti na hore Zvir, ľudia, s ktorými som sa tam zoznámil, vznik M ROSY, nové skúsenosti – toto bola pre mňa ďalšia úžasná škola. Napríklad len obrovský odpor, ktorý sprevádzal založenie tohto časopisu vo vlastných katolíckych radoch, stál za zamyslenie sa! Avšak práve to bolo jasným signálom o správnosti tejto cesty. Práve v mesiaci máji 2003 –Máriinom mesiaci – slávi M ROSA desiate výročie svojho vzniku, keď začala vychádzať ako príloha Slovenského denníka. Táto skutočnosť však už bola len „výstupnou realizáciou“ novej cesty. To, čo si na tomto období najviac cením, je niečo podstatnejšie. Ja ako katolík som mal vždy blízky vzťah ku Panne Márii. Ako ku niekomu, kto existuje niekde hore v Nebi. Na hore Zvir však Mária vstúpila do môjho života ako reálna osoba, ktorá mňa osobne pozná, ktorá sa na mňa osobne obracia – dokonca s prosbou o pomoc – a miluje ma láskou, ktorá na tomto svete nemá alternatívu. To bola pre mňa revolúcia s veľkým R. Táto zvláštna a prežitá skutočnosť mi otvorila absolútne nový rozmer vnímania duchovného sveta. Otvorila mi nové poznanie súčasného spoločenského a duchovného diania. Postupne som sa zoznámil s tou obrovskou misiou, ktorú Mária vedie v dnešnom svete, s celým tým dejinným zápasom Neba a pekla, v ktorom sa všetci nachádzame a nič netušíme. Postupne som sa zameral a zoznamoval s celým reálom tejto vojny. Zároveň sa učím, že tu novinárčina nestačí, že nestačí len informovať, pretože mnohí vám jednoducho neveria alebo vás považujú za „uleteného“. V tomto boji je potrebné v prvom rade duchovné obrátenie, také skutočné obrátenie, s ktorým mám aj ja ešte stále mnoho problémov. Teraz vidím, že nestačí byť „registrovaným katolíkom“, ale že v tomto svete Cirkev skutočne musí byť „svetlom sveta a soľou zeme“. Naše vydobyté práva a slobody budú nanič, ak stratíme odvahu. Vernosť. Ak predáme Kristov kríž za „prosperitu“. Ak dovolíme, aby Krista stavali na úroveň iných „bohov“, a dokonca človeka samotného postavili nad Boha. Sú hranice, ktoré nesmieme dovoliť prekročiť. Panna Mária – ktorej súčasná úloha je zakotvená v samej Biblii, sa prišla osobne postaviť proti diablovi, ktorý tu už tiež niekde osobne je. Prišla osloviť aj slovenský národ – a to je veľká vec – ktorý si ju ako jediný (!) národ na svete zvolil za Patrónku ako Sedembolestnú. Mária je tu a mobilizuje každé ochotné srdce. Je tu aj pre teba, pre všetkých nás. Ponúka ti to, čo spolu so svojím Synom Ježišom sama niesla za celý svet. Ponúka ti kríž. Ten kríž je aj tvojou úlohou. Ak ho prijmeš, začneš skutočne žiť, bez ohľadu na smrť. Pocítiš naozajstnú a najväčšiu slobodu. A to želám aj tebe – a každému človeku – z celého srdca. Kultúra: Srdečná vďaka za rozhovor! Bolo iba otázkou času, aby k nemu došlo. Nech Patrónka Slovenska, ktorej ste oddaným služobníkom, drží ochrannú ruku nad M ROSOU. Rozhovor pripravil Oliver Šabík
