Bratislavský Veľký piatok –  odkaz jednoty Slovenska

Marcové zore nádejí

Politický vývoj v Československu po roku 1945, osobitne cirkevná politika KSČ po februári 1948 nezohľadňovali základné potreby širokých vrstiev spoločnosti. Nepriaznivý politický vývoj v cirkevnej oblasti zasiahol osobitne Slovensko, jeho hlboké náboženské tradície a život. KSČ presadzovala ideologické projekty nového spoločenského poriadku na nedemokratickom základe, cestou násilia a v rozpore so skutočnou vôľou ľudu. Mechanizmus štátnej kontroly na cirkvami, nezákonnosti vyplývajúce zo svojvôle štátnej moci, kriminalizovanie pozitívnych a vysoko humánnych aktivít kňazov i laikov, znevažovanie náboženského cítenia, zneucťovanie osobností viedli k reálnej kríze vzťahov štátu a Cirkvi.

Už v prvých rokoch odňala štátna moc Cirkvi živnosť (majetky). Zastavila vydávanie novín a časopisov. Školstvo bolo poštátnené, cirkevné organizácie a spolky zrušené. Napokon sa pristúpilo k uväzneniu biskupov, stoviek kňazov, rehoľníkov i laikov.

Deklarovanie náboženskej slobody štátom sprevádzalo porušovanie základných ľudských práv a slobôd, diskriminácia veriacich vo všetkých sférach verejného života a program násilnej ateizácie spoločnosti. Toto faktické postavenie veriacich bolo deklarované i v ponižujúcich zákonoch, napr. V Zákone o dozore štátu nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Okrem obdobia rokov 1968 -1969 nenastala v cirkevnej politike KSČ žiadna pozitívna zmena.

Kritickú situáciu v Cirkvi, osobitne neobsadené biskupské stolce, signalizovali cirkevní predstavitelia i veriaci príslušným štátnym orgánom. Rokovanie s Vatikánom o obsadení biskupských stolcov však štát blokoval podmienkami neprijateľnými pre druhú stranu. Na prelome rokov 1987-1988 sa v celej ČSSR z podnetu moravských katolíkov uskutočnila v tom čase najrozsiahlejšia podpisová akcia vo východnej Európe. Petíciu s ústrednou požiadavkou menovania biskupov podpísalo vyše pol milióna občanov. Túto výzvu aj oficiálne podporil pražský arcibiskup kardinál František Tomášek. Napriek tejto jednoznačnej vôli státisícov občanov vtedajší komunistický režim neprijal zodpovedajúce politické opatrenia. Tieto okolnosti viedli napokon ku konaniu verejného zhromaždenia 25. marca 1988 v Bratislave, ktoré sa stalo legitímnym výrazom vôle ľudu Slovenska i celej republiky.

Ľady sa pohli

Blížiaci sa rok 1988 dával takmer s istotou tušiť čas zvýšeného vnútropolitického napätia i v Československu, a to nielen pre povestnú osmičku v dátume a príchod významných výročí, ale i vzhľadom na vzmáhajúceho sa ducha reformy vo východnej Európe, ktorý však Česko-Slovensko akosi nedôverčivo obchádzal.

Katolícka cirkev bola u nás vtedy (predovšetkým na Slovensku) jednou z opozičných zložiek spoločnosti. Mnohí duchovní, ako i mnohí laici prebrali na seba ťarchu boja nielen za cirkevné, ale aj všeobecné ľudské práva.

Dňa 31. decembra 1987 rozoslal Marián Šťastný, v emigrácii výkonný predseda Svetového kongresu Slovákov, výzvu slovenským organizáciám v zahraničí na spoločnú demonštráciu v snahe – citát –  „upútať väčšiu pozornosť na slovenské záujmy vo svete“. Podľa výzvy Mariána Šťastného podnetom na tento druh nesúhlasu s politikou KSČ boli niektoré brutálne vraždy predstaviteľov Cirkvi na Slovensku – naposledy kňaza Štefana Poláka v októbri 1987, ako aj neustále potláčanie náboženských i občianskych práv v ČSSR. Jedným z európskych miest, kde sa demonštrácia v určený 25. marec 1988 mala konať, bola i Bratislava. Napokom sa stala jediným miestom manifestácie.

V slovenských cirkevných kruhoch sa táto demonštrácia pripravovala pod vedením niektorých predstaviteľov náboženskej opozície a laického apoštolátu (otec biskup Ján Ch. Korec, JUDr. Ján Čarnogurský, MUDr. Silvester Krčméry, Dr. Vladimír Jukl, Dr. František Mikloško). Posledne menovaný zaslal 10. 3. 1988 Obvodnému národnému výboru Bratislava I. Oznámenie o manifestácii.

Oznámenie Dr. Františka Mikloška zverejnil v západných oznamovacích prostriedkoch Dr. Anton Hlinka z Mníchova, čím sa s ním cez RFE a Hlas Ameriky oboznámila aj naša verejnosť.

 

Mašinéria moci v pohybe

Dňa 17. 3. 1988 podpredsedníčka ObNV Bratislava I. Oľga Kvočáková oznamuje náčelníkovi Obv. správy ZNB listom plánované zhromaždenie na Hviezdoslavovom námestí a zároveň ho žiada o „zabezpečenie poriadku a kľudu na mieste v čase oznámenia zhromaždenia“. V ten istý deň ObNV Bratislava I. oznamuje Dr. Mikloškovi zákaz manifestácie.

Už 14. marca 1988 však náčelník Správy ZNB hl. mesta Bratislavy a Zsl. kraja plk. JUDr. Štefan Mikula požiadal ministra vnútra ČSSR Vratislava Vajnara o súhlas na vyhlásenie mimoriadnej bezpečnostnej akcie v čase od 10.00 do 24.00 h dňa 25. 3. 1988 – citát –  „za účelom zamedzenia pripravovanej demonštrácie“.

Dňa 15. marca 1988 minister vnútra ČSSR tento súhlas udelil. Na ďalší deň, 16. marca 1988, plk. Mikula schválil prísne tajný plán bezpečnostných opatrení na území hl. mesta Bratislavy. Tento plán vypracoval náčelník MS VB pplk. JUDr. Ladislav Duduc. 23. marca 1988 vydal náčelník spojovacieho odboru Správy ZNB Ing. Milan Hambálek pokyny na spojenie miest velenia s vyčlenenými silami a prostriedkami ZNB, spolu s tabuľkou zloženia zvláštnej simplexnej VKV rádiovej siete priameho velenia bezpečnostnej akcie (volacie indexy GAMA, BETA, AZBUKA, ETYLÉN a i.). V týchto pokynoch je v poslednom bode č. 7 uvedené – citát – „po ukončení akcie túto dokumentáciu zničte na útvaroch“.

Dňa 16. 3. 1988 prísne tajným listom požiadal plk. Štefan Mikula námestníka ministra vnútra SSR pre VB generálmajora JUDr. Jána Krajčího o poskytnutie síl a prostriedkov do bezpečnostnej akcie. A to: „100 príslušníkov pohotovostného útvaru VB pre SSR s výzbrojou a výstrojom, 2 autobusy, 2 vodné delá s obsluhou, 3 obrnené transportéry s obsluhou, 3 eskortné vozidlá a okrem toho do zálohy 50 príslušníkov PÚ VB, 1 autobus a 1 vodné delo.“

Na deň 22. 3. 1988 bol predvolaný na Mestskú prokuratúru v Bratislave Dr. František Mikloško. Tam mu mestský prokurátor JUDr. Alexander Socháň oznámil: „Prípravou tohto zhromaždenia beriete účasť na skupinových akciách, ktoré narušujú verejný poriadok a sú spojené s nerešpektovaním zákonných požiadaviek predstaviteľov štátnej moci.“ Potom mu vyslovil podľa § 2 ods. 3 Zákona o prokuratúre výstrahu, podľa ktorej sa pri pokračovaní činnosti vystavuje „nebezpečenstvu trestného stíhania“. Dr. František Mikloško do záznamu na záver uviedol, že nevidí právne opodstatnenie výstrahy, ba naopak, jej udelenie chápe ako protiprávne.

Pacem in terris na scéne

Keďže v ohlásenej manifestácii šlo o obsadenie biskupských stolcov a podporu požiadaviek náboženskej slobody, hľadali štátne orgány spojenca aj v cirkevných kruhoch kolaborujúcich s totalitným režimom (v organizácii Pacem in terris). Konanie ObNV Bratislava I. ovplyvnil aj tajomník sekretariátu pre veci cirkevné NV hl. mesta Bratislavy Jozef Szabo listom zo dňa 14. 3. 1988, v ktorom manifestáciu označil ako „tendenčnú“ a vyjadril sa v tom zmysle, že s ňou nesúhlasí – napriek tomu, že na udeľovanie súhlasu na občiansku manifestáciu nebol kompetentný. Riaditeľovi sekretariátu pre veci cirkevné MK SSR Vincentovi Máčovskému na porade komisie ÚV KSS u Gejzu Šlapku bolo uložené zistiť postoje oficiálnych cirkevných predstaviteľov k manifestácii.

Jozef Szabo v správe z 11. apríla 1988 pre Sekretariát vlády SSR pre veci cirkevné okrem iného píše: „Napriek tomu, že Zväz ordinárov Slovenska sa dištancoval od konania zhromaždenia a tesne pred jeho konaním bolo niekoľko improvizovaných vystúpení duchovných v televízii a rozhlase (ThDr. Jozef Krajčí a kanonik Štefan  Záreczký – pozn. aut.), v mnohých kostoloch v SSR aj legálne pôsobiaci duchovní agitovali veriacich na bratislavskú manifestáciu. Ani na rekolekcii, konanej 21. 3. 1988 – píše ďalej tajomník J.  Szabo v spomínanej správe – „neodznelo jediné slovo o tom, že ide o akciu nepovolenú štátnou správou, a tak možno konštatovať zdržanlivosť duchovných k tzv. „tajnej cirkvi“, politickému katolicizmu a tým aj pochybnú lojalitu k socialistickému štátu. Vystúpenie kanonika ThDr. Štefana Záreczkého v televízii bolo premyslenejšie a priliehavejšie v danej situácii.“ (koniec citátu)

 

Politická „strecha“ násilia

Konanie a rozhodnutie národných výborov oboch stupňov, ako aj postup bezpečnostných zložiek MV SSR určoval politický zákaz zhromaždenia. Ešte pred vydaním rozhodnutia národného výboru o zákaze zhromaždenia informoval 15. marca 1988 minister vnútra SSR Štefan Lazar Predsedníctvo ÚV KSS o pripravovaných opatreniach bezpečnosti proti konaniu zhromaždenia. Ani jeden z členov Predsedníctva ÚV KSS nevyslovil námietku proti príprave zásahu. Práve naopak. Na rokovaní Predsedníctva ÚV KSS dňa 15. 3. 1988 vznikla politická komisia, ktorej úlohou bolo zabrániť zhromaždeniu, resp. v prípade jeho konania prijať voči nemu „účinné opatrenia“.

V ich rámci ešte pred 25. 3. 1988 prijali funkcionári škôl, armády, ľudových milícií, podnikov, orgánov a iných organizácií rôzne obmedzenia zamerané proti účasti občanov na zhromaždení. Obdobné opatrenia prijal aj rezort zdravotníctva, ktorý dostal nariadenie pripraviť a poskytnúť v kritický deň širšiu zdravotnícku pomoc.

Rámec politickej zodpovednosti aktérov zásahu proti manifestácii 25. 3. 1988 v Bratislave siaha po vertikálnej línii cez MV KSS a ÚV KSS smerom nahor až po ÚV KSČ a spätne nadol až po základné zložky Komunistickej strany.

V hoteli Carlton na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave (ktorý v tento deň pre verejnosť zatvorili) sa sústredila komisia ÚV KSS. Boli to: Gejza Šlapka (člen Predsedníctva ÚV KSS), Miroslav Válek (minister kultúry SSR), Štefan Lazar (minister vnútra SSR), Ladislav Sádovský (vedúci odd. Štátnej administratívy ÚV KSS), Ján Šveda a Igor Škorica (vedúci oddelení ÚV KSS), Vincent Máčovský (námestník MK SSR, riaditeľ odboru pre veci cirkevné), Ladislav Horák (zástupca náčelníka Správy ZNB pre ŠtB), Štefan Mikula (náčelník Správy ZNB hl. mesta Bratislavy a Zsl. kraja), Pavol Kováč (námestník primátora Bratislavy) a Alojz Lorenc (námestník ministra vnútra ČSSR).

Táto vládna komisia, nedotknuteľný nástroj totality, prišla viesť a sledovať zásah svojej moci proti vlastným občanom, ktorí sa schádzali na námestí pokojne si zapáliť sviečku a pomodliť sa, aby si týmto tichým spôsobom žiadali plnenie svojich občianskych a ľudských práv.

 

Pred hodinou „H“

Opatrenia vykonané 25. 3. 1988 ešte pred konaním zhromaždenia vytvárali atmosféru obáv a napätia. V dopoludňajších hodinách prešli ulicami Bratislavy v súvislosti so zhromaždením obrnené transportéry. Príslušníci VB plnili svoje úlohy tak, aby maximálne znemožnili vjazd mimobratislavských prostriedkov osobnej a najmä hromadnej dopravy. V tejto súvislosti dostali pokyn hľadať a zistiť technické nedostatky vozidiel a na tomto základe nevpúšťať vozidlá do Bratislavy. V čase predpokladanej prepravy občanov na miesto zhromaždenia bola obmedzovaná aj mestská hromadná doprava, najmä zo sídlisk do centra mesta. V priestoroch Hviezdoslavovho námestia vykonávali kropiace a čistiace vozidlá technických služieb tzv. blokové čistenie námestia a priľahlých ulíc. Opravárske vozidlá s plošinami robili údržbu lámp. Kropiace vozidlá čistili priestory vodou napriek tomu, že výdatne pršalo. Pritom striekali vodou na skupinky ľudí zhromažďujúce sa na námestí, ako aj na ľudí stojacich na zastávke MHD. Veliteľský štáb ZNB, ktorý sledoval situáciu niekoľko hodín pred konaním zhromaždenia, až do jeho skončenia neprijal žiadne opatrenia na ochranu zdravia občanov.

Avšak už ráno okolo 9.00 h predvolali alebo odviedli na výsluchy viacero osôb, ktoré patrili k organizátorom bratislavskej manifestácie, Františka Mikloška, Jána Čarnogurského, Vladimíra Jukla a ďalších, a to po celom území Slovenska. Cestou do centra Bratislavy bol vo večerných hodinách zatknutý aj katolícky biskup Ján. Ch. Korec a odvedený na 2,5-hodinový výsluch. Samotní účastníci manifestácie nemohli vedieť o všetkých týchto prípravách. Kúpili si sviečky a vzali ruženec. Tušili však, že treba vložiť do nastávajúcich udalostí všetko. Čas dospel k určenému dátumu i hodine.

Sviečky proti obuškom

Napriek spomenutým opatreniam a represiám sa v priestore Hviezdoslavovho námestia postupne zhromaždilo asi tritisíc ľudí. Ďalšie tisícky zostali v priľahlých uliciach, pretože príslušníci bezpečnosti námestie zablokovali. Zhromaždenie sa začalo v súlade s oznámením Františka Mikloška o 18.00 h. Veriaci najskôr zaspievali štátnu a potom i pápežskú hymnu. Pracovník NVB z amplióna policajného auta prečítal výzvu na rozchod občanov a zároveň upozornil, že v prípade neuposlúchnutia tejto výzvy „budú použité prostriedky sily“.

Bezpečnosť spustila na začiatku zhromaždenia všetky sirény motorových vozidiel, pohotovostných motorizovaných jednotiek, a to počas modlitieb veriacich i neskôr. Sirény boli veľmi ohlušujúce, pretože šlo o veľký počet áut. Následne tieto autá vrážali do zhromaždených, ktorí nemali možnosť včas ani kam ustúpiť. Týmto zákrokom rozdelila bezpečnosť veriacich na menšie skupiny. Do radov zhromaždených vnikali civilné osoby, ktoré ich zatýkali, nadávali im, vyrážali z rúk sviečky a pod. Proti zhromaždeným naďalej zasahovali aj kropiace autá technických služieb.

Napriek všetkým okolnostiam sa veriaci nedali strhnúť k násilnej reakcii. Dôstojne a pokojne zotrvávali na námestí. Niekoľko minút pred plánovaným ukončením zhromaždenia bezpečnosť použila dve vodné delá, ktoré zotrvali v činnosti i po skončení zhromaždenia, a to aj mimo priestoru Hviezdoslavovho námestia. Prúdy vody spôsobili pád i zranenia viacerých občanov. Pred koncom zhromaždenia zasiahli proti manifestantom aj príslušníci pohotovostného oddielu so špeciálnou výzbrojou – štítmi, prilbami a dlhými obuškami. Okrem obuškov proti občanom bezpečnosť použila vonku aj v uzatvorených priestoroch slzotvorný plyn KASR, psov a fyzické násilie.

Zhromaždenie sa skončilo odchodom občanov z priestoru námestia o 18.30 h. Bezpečnosť však bezdôvodne zasahovala ďalej, a to i mimo lokality Hviezdoslavovho námestia, napr. na Námestí SNP, pred obchodným domom Prior a v Petržalke. Bili a zatýkali občanov, ktorí jednoducho čakali na električku, či pozorovali zásah bezpečnostných síl.

Na príprave akcie i na zásahu sa podieľali všetky zložky vtedajšej štruktúry bezpečnosti – VB, ŠtB i ďalšie zložky, každá podľa systému práce – spravodajská činnosť, vypočúvanie, predvádzanie, zásah a podobne.

Z uvedených skutočností jasne vyplýva, že zásah proti manifestácii nemal za cieľ „chrániť a obnovovať verejný poriadok“ a neslúžil len na prekazenie zhromaždenia. Jeho podstatným cieľom bolo zastrašiť zúčastnených manifestantov a v konečnom dôsledku potlačiť rastúcu opozičnú a občiansku aktivitu na Slovensku.

Slovenská tlač v uplynulých dňoch priniesla správy o bratislavskej manifestácii v tej forme, na ktorú si náš občan musel už dávno zvyknúť. Bratislavský Večerník v pondelok 28. marca 1988 napísal správičku pod názvom Akcia nevyšla podľa scenára, kde sa píše, že „oficiálni predstavitelia Katolíckej cirkvi na Slovensku odsúdili toto podujatie, ktoré je v rozpore s naším právnym poriadkom, nik vraj nebol zranený“ a že vďaka „prezieravým opatreniam sa predišlo prípadným zraneniam“.

V článku z 2. apríla 1988 v Pravde pod názvom Klamstvá nezaclonia pravdu od autora Štefana Dinku sa uvádza, že „chceli by nám svorne navravieť, že bezpečnostné orgány použili na námestí slzotvorný plyn a na ľudí šli aj so psami. „Lož stíha lož“, tvrdí vo svojom článku Štefan Dinko. Namieril si to hlavne proti Dr. Antonovi Hlinkovi, vďaka ktorého spravodajskej pohotovosti sa svet dozvedel o udalosti 25. marca 1988 v Bratislave ešte v ten večer. „Hlinkovo luhanie je také bezočivé“ – napísal vo svojom článku Štefan Dinko – „až je trápne, a stráca čo len náznak dôveryhodnosti“. O niečo neskôr sa do Antona Hlinku „obul“ v článku „Lož má krátke nohy“ aj Karol Hulman, šéfredaktor Expresu (Expres č. 16/1988):

„Prešiel už tretí týždeň po demonštrácii, ktorú sa snažili vyprovokovať v Bratislave dňa 25. marca t. r. deštrukčné reakčné sily za výdatnej pomoci ideovodiverzných centrál, riadených americkou špionážnou centrálou CIA. Bratislava v aktívnom pracovnom procese už aj zabudla. Záhradkári si vystierajú kríže pri obrábaní svojich záhrad. Na faktoch sme vyvrátili nehorázne výmysly a lži Antona Hlinku…“

Marcové zore nádejí

25. marec 1988, tzv. „Bratislavský Veľký piatok“ sa stal v našej novodobej histórii nielen pamätným. Jeho duchovný aspekt ďaleko prevyšuje priebeh či výsledok jednej demonštrácie. Možno ani sami jej účastníci a pozorovatelia dodnes nemôžu v plnom rozsahu zhodnotiť jej dimenziálny dosah a výsledky. Nechceme z tohto dňa stavať nijaký pomník. Podať správu a odkaz o ňom všetkým účastníkom však považujeme za prostú povinnosť, oslobodenú od nadsadzovania, sentimentality, a či osobovania si zásluh.

S vďakou a ďalšou ochotou nás všetky pocity slobody v tomto čase majú inšpirovať ku službe Tej, ku ktorej Víťazstvu prispieva každé neznáme, ale úprimné a horúce, Jej venované „áno“.

 

Z výpovedí účastníkov

Okresná prokuratúra Trnava, 3. 1. 1990, zo zápisu a výpovedí: Vypovedá Juraj Csontos z Piešťan, 16-ročný: „Bol som poučený o trestných následkoch krivého obvinenia, ohovárania, poškodzovania cudzích práv, nadržovania a o možnosti odoprieť vypovedať v prípade, že by som mohol spôsobiť sebe a osobám sebe blízkym nebezpečenstvo trestného stíhania. Poučeniu som porozumel a k veci vypovedám“:

Do Bratislavy som prišiel okolo obeda dňa 25. 3. 1988 vlakom z Piešťan. Chcel som sa zúčastniť na zhromaždení veriacich, ktoré sa toho dňa malo konať v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí. Zúčastniť som sa chcel na zhromaždení z toho dôvodu, že som veriaci a účasťou na zhromaždení som chcel podporiť požiadavky veriacich za náboženskú slobodu, ako aj požiadavku obsdenia biskupských úradov cirkevnými hodnostármi…

Jeden z príslušníkov VB, ktorý za mnou utekal, ma zozadu nohou skopol tak, že som padol na zem. Dodávam, že nikto nás nevyzýval, aby sme zostali stáť, naopak, my sme boli vyzývaní, aby sme utekali, a to výzvou: „Hej, vy traja, poklusom.“ Ako som ležal na zemi, ešte som dostal štyri alebo päť kopancov od príslušníkov VB do rebier. Nato som dostal niekoľko rán dlhým obuškom, v priebehu tohto zásahu mi bol do očí vystreknutý slzný plyn.

Nato ma dvaja príslušníci VB, jeden z jednej a druhý z druhej strany, zdvihli zo zeme a tretí príslušník VB ma kolenom kopol do brucha a opätovne mi bol vstreknutý do očí slzný plyn. Nato ma títo príslušníci VB odviedli… Boli mi odobraté osobné doklady… Jeden príslušník VB sa ma  pýtal, ako sa volám. Keď som mu na to odpovedal, že je to napísané dokladoch, tak mi dal facku…

Dvadsaťročný Marián Hužovič zo Smoleníc vypovedá: „Príslušníci VB chytili jedného občana bez toho, žeby sa predtým s ním nejakým spôsobom bavili, alebo, žeby ho vyzývali k preukázaniu totožnosti, jednoducho ho chytili, vytiahli ho z davu a chceli dať do vozidla. Keďže som videl, že tento pán nič neurobil, že pokojne stál, zastal som sa ho a spýtal som sa príslušníkov VB, aký dôvod majú na predvádzanie tohto občana, že on nič neurobil. Nato príslušníci VB pustili tohto občana a zobrali do vozidla mňa. Ešte predtým jeden z príslušníkov VB ma udrel obuškom po chrbte, načo som mu ja povedal, že ma môže udrieť ešte raz, čo tento príslušník aj urobil. Uvádzam, že príslušníci VB nežiadali vôbec odo mňa, aby som sa preukázal. Počas prevozu v služobnom vozidle som bol veľmi rozčúlený, modlil som sa, nič iné mi vtedy nenapadlo a ako som sa modlil, tak jeden z príslušníkov VB ma bil obuškom po stehnách, nato sa iný z príslušníkov VB, ktorý riadil služobné vozidlo, otočil smerom ku mne a udrel ma päsťou do tváre… Chcem uviesť, že na záver výsluchu na bezpečnosti som sa pýtal na meno vypočúvajúceho, ale to mi odmietli povedať.“

Zo zápisu o výpovedi na Mestskej prokuratúre z januára 1990, vypovedá Peter Variasi z Bratislavy, 23-ročný. Tiež bol vyzvaný, aby podal vysvetlenie týkajúce sa manifestácie veriacich občanov z 25. 3. 1988:

„Videl som, ako jeden z týchto príslušníkov VB začal biť obuškom jednu staršiu pani, prečo ju začal biť, to uviesť neviem. Bil ju v priestore parkoviska pred zadnou časťou Národného divadla. Keď som toto videl, ako aj ostatní ľudia, tak sme začali na príslušníkov VB kričať „gestapo“, lebo podľa mňa sa takto správali. Niektorí ľudia sa snažili s príslušníkmi VB viesť dialóg, snažili sa im dohovoriť, že aký to má význam, ale príslušníci VB boli stále agresívnejší a nervóznejší.

Videl som, ako vozidlá VB jazdili po chodníku, a preto som usúdil, že vodiči sú v podnapitom stave, čo sa mi neskôr potvrdilo, keď som zacítil dych príslušníkov VB, ktorí voči mne zakročili. Dvaja alebo traja príslušníci VB to už nevydržali, vybuchli a začali ľudí, ktorí stáli pred sporiteľňou, biť obuškami. Všimol som si, že vedľa mňa začal jeden príslušník VB obuškom po chrbte biť jedno dievča, ktoré však opísať neviem. Ja som na to zareagoval, spýtal som sa toho príslušníka VB, či sa nezbláznil, či sa nehanbí. Ten príslušník VB nato prestal biť to dievča a chytil ma voľnou rukou pod krk. Medzitým ten ďalší príslušník priviedol muža, o ktorom som predpokladal, že kričal na príslušníkov VB „gestapo“. Boli sme obaja prevezení na MS VB.

Keď sme stáli na chodbe, tak som videl, že sa vracali dopraváci, ktorí boli podľa mňa podgurážení, začali biť stojacich ľudí, „že im dajú sviečkovú akciu“…

Mestská prokuratúra v Bratislave, január 1990, zápis o výpovedi. Vypovedá Marián Birvoň z Martina, 21-ročný:

„Príslušníci ZNB nás začali vyzývať, aby sme sa rozišli, lebo demonštrácia nie je povelená a že námestie sa bude čistiť. Mohlo nás byť asi 2000 občanov, ktorým príslušníci ZNB bránili vojsť na námestie (Hviezdoslavovo). Keďže nás príslušníci nechceli vpustiť, tak sme pred kordónom vytiahli sviečky, ktoré sme zapálili, modlili sa a spievali náboženské piesne… Začali na nás útočiť tí príslušníci v bielych prilbách, ktorí nás vytláčali smerom dozadu k Prioru, a pritom ľudí aj bili.

Bili ich tak, že ich udierali tými veľkými obuškami hlava-nehlava, udierali aj starších ľudéí, niektorých zasiahli aj do hlavy. Niektorí ľudia dôsledku úderu obuškov padli na zem, boli otrasení… Videl som počas behu, že jeden muž sa nachádza v telefónnej búdke, do ktorej vtrhli tí príslušníci v bielych helmách, toho muža bez príčiny vytiahli a začali ho biť obuškami. Ďalej som videl, ako na ulici, už blízko Prioru, stojí na chodníku jedna žena s kočíkom a jeden príslušník v bielej prilbe ju bez príčiny udrel obuškom.

Zacítil som, že ma niekto zozadu chytil za odev. Boli to dvaja uniformovaní príslušníci ZNB. Hneď ma dali do auta. Nepýtali odo mňa žiadne doklady ani preukazy, ani sa nepýtali, čo som tam robil. Nepovedali mi, kde ma berú, zobrali ma na jedno oddelenie VB, pamätám si, že na tej budove boli dva levy.

Bolo nás tam predvedených veľa osôb, niektorí museli mať pri stene aj ruky hore. Mne tiež kázali mať ruky nad hlavou. Takto sme tam mohli stáť asi hodinu. Jeden príslušník ZNB bez príčiny napadol dvoch mužov, ktorí tiež stáli ako ja, a to takým spôsobom, že im odzadu silno narazil hlavy do steny. Bolo to brutálne – lebo tí muži mu nič neurobili, bol to útok zozadu, nečakane, nemohli sa tí muži brániť. Nato jeden ďalší muž začal protestovať proti násiliu, načo ho ďalší príslušníci zobrali niekde preč, potom sa ten muž k nám už nevrátil…“

 

Prísne tajná správa

 

Dňa 5. apríla 1988 náčelník MS VB pplk. Ladislav Duduc (v zastúpení podpísaný Užík) napísal náčelníkovi Správy ZNB plk. Mikulovi prísne tajnú správu pod názvom „Demonštrácia v Bratislave 25. marca 1988“ + zoznam predvedených. Medzi 126 zatknutými bolo 12 cudzích štátnych príslušníkov (rakúsky fotoreportér Ervin Stockinger, známa novinárka, karl Barbara Coudenhove-Kalergi Stipsicz – redaktor ORF, japonský novinár Satoshi Ogawa a iní), ktorí boli následne z ČSSR vyhostení.

V zozname predvedených pplk. Duduca menovaný náčelník MS VB uvádza aj prípady, že napríklad občan Kamil Strážay z Bratislavy, člen KSČ a Ľudových  milícií, zo zvedavosti sa prizeral manifestácii, pričom bol zasiahnutý z vodného dela, načo zareagoval na adresu vodiča vozidla ukázaním rukou na čelo. Ďalej boli predvedení aj takíto „výtržníci“ – citát „Jozef Mikuš z Bratislavy, ktorý slovnými poznámkami chcel ovplyvňovať zákrok príslušníka ZNB, Róbert Polanský, ktorý hrozil rukou okolo prechádzajúcemu vodnému delu, Rudolf Ladecký, chodec čakajúci na električku na Námestí  SNP, Zděnek Šupka, ubytovaný v hoteli Carlton, ktorý sa chcel dostať na svoju izbu a bol pritom predvedený,Peter Kán, Bratislava, hudobník SND, predvedený z pohostinstva „U Ďulu“ v Petržalke“ (kde bol na pive, niekoľko kilometrov od Hviezdoslavovho námestia – pozn. aut.)

V zozname sa pochopiteľne nachádza drvivá väčšina zatknutých, ako napr. Ľudmila Heribanová a Dr. Bernadeta Otrubová z Bratislavy, ktoré do zápisnice uviedli, že sa na manifestácii zúčastnili z vlastného presvedčenia a za splnenie požiadaviek cirkevnej a náboženskej slobody (niektorí boli umiestnení v cele predbežného zadržania).

V správe podpísanej plk. Štefanom Mikulom zo dňa 28. 3. 1988 k vysvetleniu zásahu sa uvádza – citát: Časť občanov nerešpektovala pokyny príslušníkov VB, ochromila MHD, dochádzalo k napádaniu príslušníkov VB. Obnovenie pokoja a verejného poriadku si vyžadovalo bezodkladný zásah. Po opätovnom zhodnotení vývoja situácie (narastanie agresivity demonštrantov) – píše ďalej vo svojej správe plk. Mikula – a po konzultácii s členmi komisie Ú KSS, so s. Šlapkom a ministrom vnútra SSR Lazarom, náčelník operačného štábu Bratislava o 18.26 h rozhodol použiť na likvidáciu zhromaždenia dve vodné delá.

 

Odhalená propaganda

 

Čo to boli za útoky na vrejných činiteľov a narušovanie poriadku dokumentuje vyššie spomenutý zoznam predvedných… Zásah proti týmto „agesívnym demonštrantom“ však ohľadne mnohých svedkov skutočných faktov na Hviezdoslavovom námestí bolo treba následne zo strany bezbečnostných orgánov „zakamuflovať“.

V celej Európe i vo svete sa totiž proti tomuto brutálnemu zásahu, pochopiteľne, zodvihla vlna protestov, ktoré mali pre čs. orgány z hľadiska medzinárodnej verejnej mienky nepríjemný dopad. Ministerstvo vnútra SSR začalo uhýbať.

 

Kamufláž

Náčelník inšpekcie Správy ZNB pplk. JUDr. Jozef Zrnek 6. júla 1988 v informácii uvádza – citát: „z prešetrenia zákonného použitia miernejších prostriedkov dňa 25. marca 1988 poriadkovými silami na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave napriek výstroji a výzbroji príslušníkov PÚ VB (KASR, krátke i dlhé, ochranné štíty) nebol z riadiace štábu daný pokyn k rozptýleniu davu týmito prostriedkami. Bol daný pokyn obsluhám vodných diel, aby zhromaždených občanov… len postrekovali zhora, nie na nohy, resp. priamo na telo. Vytláčanie zhromaždených osôb vozidlami nebolo použité z toho dôvodu, žeby vzhľadom na ich presvedčenie a náboženské cítelnie bol dôvodný predpoklad, že môže dôjsť k spôsobeniu zranení, prípadne i k ťažším následkom…

K rozptýleniu zhromaždených občanov nebol daný pokyn na ich vytláčanie z toho dôvodu, aby nedošlo k zrážkam občanov s poriadkovými silami.“ Záver Informácie pplk. Jozefa Zrneka, ktorý korunoval celú túto jeho „informačnú“ kamufláž – citát: „Z vykonaného šetrenia vyplynul záver, že zákrok pohotovostnej jednotky VB a ďalších príslušníkov ZNB bol v plnom rozsahu oprávnený a v súlade so zákonom.“

Až vo vyhodnotení celkovej situácie použitia prostriedkov a síl ZNB na Hviezdoslavovom námestí dňa 4. decembra 1989 – teda až po revolúcii – náčelník správy ZNB plk. Štefan Mikula priznáva konkrétne pokyny pplk. Duducovi na rozohnanie demonštrácie. Aj v tomto vyhodnotení sa však zo svojej zodpovednosti evidentne vykrúca: „Boli použité k rozptýleniu ospôb a na ich vytlačenie osobné motorové vozidlá… v druhej fáze nastúpila poriadková jednotka, ktorá nezasiahla, pôsobila preventívne… k zákroku poriadkovej jednotky som nedal pokyn, nakoľko som predpokladal, že by mohlo dôjsť k neprimeranému použitiu miernejších prostriedkov, najmä obuškov, pút a Kaserov, čo by mohlo mať za následok neprimerané ujmy na zdraví občanov.

Preto som nariadil použiť k rozptýleniu zhromaždených prúd vody. Aj toto moje rozhodnutie som odkonzultoval s prítomnými členmi osobitnej komisie ÚV KSS. Poriadková jednotka pri SND zaujala postavenie tak, aby sa zhromaždení občania nemohli presunúť na námestie SNP, ale boli rozptýlení do priľahlých ulíc. Pri tomto – priznáva náčelník Štefan Mikula – došlo k ojedinelým  potýčkam menšej intenzity…“

 

Zákulisie

 

Napriek tomu, že oficiálne proklamovanie brutálneho zásahu bezpečnostných zložiek Ministerstva vnútra SSR 25. marca 1988 – tak v hláseniach správy ZNB, ako aj v čs. masmédiách – mala za účel vraj „zabezpečenie verejného poriadku a kľudu“, či dokonca „ochranu zdravia občanov“, rozhodnutia orgánov štátnej správy a bezpečnosti pred konaním zhromaždenia, ako aj rozhodnutia počas samotného zásahu boli represívnej a primárnej politickej povahy.

KSS a jej vtedajší (i terajší) predstavitelia sa k existencii špeciálnej komisie ÚV KSS ustanovenej na zásah proti demonštrácii nijako nechceli priznať, a to ani pri vyšetrovaní tohto zásahu po novembri 1989 komisiou SNR.

Dňa 28. decembra 1989, teda vyše mesiaca po vypuknutí pokojnej revolúcie v Česko- Slovensku, vtedajší predseda Výkonného výboru KSS Ján Široký v liste podpredsedovi SNR Ing. Jánovi Mayerovi síce priznáva, že 29. marca 1988 Gejza Šlapka a Štefan Lazar ústne informovali na zasadaní ÚV KSS o priebehu manifestácie, ale existenciu komisie kategoricky popiera – citát: „ Predsedníctvo ÚV KSS neustanovilo žiadnu politickú komisiu k hore uvedenej problematike, ktorá by pôsobila v rámci tohto straníckeho orgánu.“ Toľko predseda VV KSS Ján Široký.

Vedúci tajomník MV SSR Bratislava a člen Predsedníctva ÚV KSS Gejza Šlapka a minister vnútra Štefan Lazar však priamo riadili zásah bezpečnosti proti manifestácii veriacich. Ich pokyny rozkazmi realizovali obidvaja náčelníci Správy ZNB a VB, Štefan Mikula a Ladislav Duduc vo svojej vlastnej kompetencii, pokiaľ ide o vzťah k nižším zasahujúcim zložkám.

Nikto z členov politickej komisie ÚV KSS nevyjadril svoj nesúhlas s postupom bezpečnosti počas zásahu, ani pri jeho vyhodnotení v príslušných štátnych straníckych orgánoch. Správu o zhromaždení veriacich a zásahu poriadkových síl dostalo aj Predsedníctvo ÚV KSČ v apríli 1988. Podobne ako Predsedníctvo ÚV KSS, ktoré sa s touto správou oboznámilo 29. marca 1988, aj Predsedníctvo ÚV KSČ prijalo túto správu súhlasne a bez námietok.

Dňa 5. decembra 1988 vypovedala na Generálnej prokuratúre v netrestnej veci pred riaditeľom odboru JUDr. Romanom Hošovským Dr. Oľga Kvočáková, podpredsedníčka ObNV Bratislava I. Vo svojej výpovedi uviedla, že od 14. marca 1988 za ňou sústavne chodili príslušníci ŠtB, denne bola predvolávaná na Mestský výbor KSS, priamo na sekretariát Gejzu Šlapku s poučením, že okrem nich nemá byť s nikým v kontakte. Gejza Šlapka sa jednoznačne vyjadril, že „akcia sa nemôže uskutočniť a treba ju nepovoliť.“ Okrem toho sa u Šlapku Dr. Kvočáková dozvedela – ako uvádza vo svojej výpovedi – že pri zmarení akcie majú pôsobiť tiež aktivisti ObV KSS. Podotýka, že pri každom rokovaní u s. Šlapku bol prítomný jeden občan, o ktorom sa príslušníci ŠtB vyjadrili, že je ich nadriadený z 12. správy. Podľa názoru vyšetrovacej komisie SNR, ako aj podľa názoru Generálnej prokuratúry SR dočasná politická komisia ÚV KSS nepôsobila v rámci platných zákonov. S jej „požehnaním“ na potlačenie zhromaždenia veriacich občanov v Bratislave 25. marca 1988 bolo nasadených: 953 prísl. ZNB, 54 prísl. ŠtB, 14 kropiacich vozidiel, 7 motorizovaných jednotiek VB, 7 čistiacich vozidiel technických služieb, 2 vodné delá, 2 autobusy, 8 eskortných vozidiel, 3 obrnené transportéry vz. OT-64 pripravené v zálohe. Všetky uvedené skutočnosti potvrdzujú, že monopolné postavenie komunistickej strany umožnilo tvrdý a surový zásah poriadkových síl vzhľadom na to, že štátne orgány pri svojom rozhodovaní neboli nezávislé a že štátna a politická moc sa navzáíjom prelínali.

Zásah poriadkových a bezpečnostných síl 25. 3. 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave hrubým spôsobom narušil občianske práva a slobody, najmä ústavou zaručenú slobodu zhromažďovania a prijaté medzinárodné záväzky, najmä medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, známy ako Helsinská dohoda, prijatý v ČSR a publikovaný v Zbierke zákonov č. 120/1976.

Následky zásahu sa prejavili na zdraví mnohých zúčastnených osôb, z ktorých najmenej tridsať utrpelo rôzne zranenia, vo viacerých prípadoch vážne. Príslušníci ZNB predviedli 126 osôb, najmenej 73 z nich bezpečnosť nezákonne a neodôvodnene fyzicky napadla, neoprávnene zisťovala totožnosť u 99 osôb a niektoré protiprávne zadržala. O niekoľko mesiacov neskôr sa štátne orgány snažili niektorých účastníkov manifestácie i právne postihnúť (Ľudmila Heribanová, Stanislav Kopček, Ing. Ladislav Šimek, Ing. Karol Nagy, Dr. Bernadeta Otrubová a i.).

Proti žiadnemu politickému či štátnemu činiteľovi sa však po politických zmenách v Česko-Slovensku v novembri, ani po vyšetrovaní prípadu komisiou SNR nezačalo žiadne trestné stíhanie, okrem príslušníka ŠtB majora A. Kysuckého, ktorý sa určitými nezákonnými úkonmi podieľal na znemožnení zhromaždenia, najmä zadržaním Dr. Františka Mikloška dňa 25. 3. 1988.

Iniciátori zhromaždenia Dr. František Mikloško a Dr. Ján Čarnogurský však požiadali kompetentné orgány o zastavenie aj tohto jedného trestného stíhania. Súčasne vyjadrili presvedčenie o nevhodnosti akéhokoľvek trestného postihu v súvislosti zo zhromaždením veriacich dňa 25. 3. 1988 v Bratislave.

Toto zhromaždenie možno označiť za dôležitý a účinný verejný prejav občanov, ktorý bol vážnou iskrou rastúcej občianskej opozičnej aktivity na Slovensku i v celej ČSSR. Táto aktivita následne podmienila zmeny v našej vlasti po známom 17. novembri 1989.

 

Bratislavský Veľký piatok

Z listu biskupa Jána Ch. Korca predsedovi vlády Petrovi Colotkovi z 29. marca 1988:

Vážený pán predseda vlády!

Bratislavský Veľký piatok veriacich u nás nezastrašil. Zocelil ich… Neodôvodnené násilie zostane však pred dejinami hanbou tých, ktorí zneužili svoju moc a bili bezbranných. Ako odpoveď viery na toto násilie sa mladí veriaci hneď po udalosti rozhodli postiť cez celý Veľký týždeň o chlebe a vode a obetovať to aj za tých, ktorí im ublížili. Tým prejavili pravé kresťanské zmýšľanie a ukázali cestu zmierlivosti. Keby v ktorejkoľvek demokratickej krajine sveta niektorí verejní činitelia tak zneužili verejnú moc proti občanom, ako sa to stalo 25. marca na sviatok zvestovania v Bratislave, museli by do hodiny opustiť svoje funkcie…

Z listu kardinála Františka Tomáška vláde ČSSR zo dňa 23. 4. 1988:

Pokojná manifestácia veriacich, modliacich sa na námestí v Bratislave dňa 15. 3. 1988, proti ktorej bezpečnosť bezdôvodne uplatnila drastické násilie, je spolu s masovou podporou petície len pokračovaním neutíchajúcej snahy veriacich o slobodu cirkvi. Zároveň sa ozrejmilo, že vzťah štátu a cirkvi sa ocitol v kríze. Násilie však krízu nerieši, ale prehlbuje. Katolíci sú si vedomí svojich práv, budú ich naďalej požadovať a sú odhodlaní prinášať obete.

Z rozhovoru Dr. Jána Čarnogurského pre Slobodnú Európu po manifestácii 25. 3. 1988:

Všeobecne sa dá povedať, že to bola prvá akcia tohto druhu v Bratislave a na Slovenskui. Možno ju považovať – povedal by som – za veľmi úspešnú, pretože ukázala, že veriaci sú schopní aj takouto formou dožadovať sa svojich práv. Ukázala vláde a režimu medze istej moci. Za dosť významný moment považujem aj tú okolnosť, že sa tu navzájom prelínali náboženské práva a požiadavky – napríklad obsadenie biskupstiev – so širšími a všeobecne politickými požiadavkami, ako je plné dodržiavanie občianskych práv.

Pripravil: Anton Selecký