Keď som koncom októbra 2010 prechádzal južným Slovenskom, podarilo sa mi konečne po dlhšom čase navštíviť Starú Halič blízko Lučenca.
Tu, na starom cintoríne, bola v auguste 2007 pochovaná spisovateľka, disidentka a skvelá žena – pani Hanka Ponická. V roku 1989 bola jednoducho „ženou Novembra.“ Táto múdra a odvážna obhajkyňa pravdy bola nepohodlná v každom čase. Tak je tomu zrejme aj teraz, kedy v záplave novodobých disidentov a partizánov (ktorí vtedy „počuli, ako sa horách strieľa“) si na ňu už takmer nikto ani nespomenie. Aj keď som sa s ňou zoznámil až v Hnutí za občiansku slobodu, ktoré vzniklo koncom komunizmu u nás (1988), to obdobie, ktoré sme spolu prežili, bolo dobrodružné, poučné a skvelé.
V túto jeseň teda – po troch rokoch od jej pohrebu – som sa konečne dostal na miesto jej posledného odpočinku. Chvíľu som blúdil po cintoríne, kým moju pozornosť upútal kus nahrubo opracovanej žuly. Jej pomník i celý hrob sa podobá na jej život, ktorý bol originálny ako obraz starého majstra.
Pani Hanka prežila posledné roky života v kaštieli svojich predkov v neďalekých Podrečanoch. Dožívala v opatere sestier Rodiny Panny Márie, ktoré majú v Starej Haliči svoj materský dom a ktoré sa o pani Hanku vzorne starali. Do poslednej chvíle bola aktívna – ako autorka – tak aj ako reštaurátorka kaštieľa, v ktorom plánovala založiť kultúrny stánok. Smrť v auguste 2007 v 85-tom roku jej života ukončila pozemskú púť tejto nebojácnej a čistej duše.
Milá pani Hanka, „obávam sa“, že vy ste nesmierne aktívna aj v Nebi, do ktorého vás pozdravujem… Premnohí muži by vám mohli len závidieť vašu odvahu, v ktorej ste sa nebezpečenstvom azda ani nezaoberala. Nepochopím, ako ste sa vy nestala v našej „slobodnej spoločnosti“ aspoň ministerkou kultúry…
Avšak také osoby, akou ste bola aj vy, bolo treba po Novembri 1989 čo najrýchlejšie „odpratať“ s dohľadu, pretože ste príliš veľa vedela, a príliš veľa klamstva by ste pomenovala pravým menom. A to sa „nenosí“ v žiadnom režime, ani v tom údajne slobodnom.
Pamätám sa, ako vás „rozniesli“ v našej „demokratickej“ tlači napríklad za to, že ste nakladala so svojím kaštieľom podľa svojho uváženia. Hovorievala ste: „Dráhou pravdy je priamka“ – nuž a takou priamkou bol celý váš život. Verím, že príklad vášho vzácneho srdca nezostane zahádzaný touto hlučnou, komediálnou a napokon aj tragickou dobou. Tragickou pre naozajstnú kultúru, mravnosť a krásu, ktorú dnes odsúvajú a aj likvidujú – ako nepotrebnú starinu.
Avšak oná krása opäť vyrastie aj spod hniloby dnešných mediálnych, dobre zaplatených smetísk, pretože krása je Božím dielom, ktoré je večné. Ďakujem vám, že aj vaším pričinením som si mohol uvedomiť túto skutočnosť. Nejdem vám zaželať to klasické „odpočívajte v pokoji“, ale ďakujem vám, že aj tam hore na sto percent aktívne orodujete za konečné víťazstvo Božej pravdy tu na zemi…
Anton Selecký
