Sv. Mikuláš z Mýri
biskup, 6. december
(zomr. okolo r. 350)
Svätý Mikuláš patrí medzi najobľúbenejších svätcov. Napriek jeho popularite však o jeho skutočnom živote vieme veľmi málo. Narodil sa niekedy okolo roku 270 na južnom pobreží Malej Ázie, pravdepodobne v Patare. Už v mladosti sa stal povestný svojou dobročinnosťou, ktorá ešte vzrástla, keď sa stal biskupom v Myre (dnešná Dembra v južnom Turecku).
Jeho povesť divotvorcu spôsobila, že sa stal viacnásobným patrónom. Za svojho ochrancu ho pokladá Rusko, mnohé mestá nesú tiež jeho meno, napr. St. Nicholas v Anglicku či Liptovský alebo Borský Mikuláš na Slovensku. Svätý Mikuláš bol vďaka legendám aj patrónom, námorníkov, obchodníkov, majiteľov záložní, lekárnikov či voňavkárov.
Slobodné dievčatá si ho vybrali za orodovníka na základe najznámejšieho príbehu z jeho života. Hovorí sa, že istý boháč mal tri dcéry. Keď schudobnel a jeho rodina už nemala čo do úst vložiť, rozhodol sa, že z dievčat urobí neviestky. Dozvedel sa o tom svätý Mikuláš, zabalil do kusa látky zlato a vhodil ho do mužovho domu. To zopakoval trikrát, až kým peňazí nebolo toľko, že sa všetky tri dievčatá mohli čestne vydať.
V legendárnom životopise sv. Mikuláša zohráva významnú úlohu číslo tri. Tri boli boháčove dcéry i vrecká zlata, ktorými ich vykúpil, traja boli aj námorníci, ktorých vyslobodil z búrky pri tureckom pobreží, vzkriesil k životu troch zabitých mladíkov a zachránil troch neprávom odsúdených na smrť. Tieto dobré skutky konal pred svojou smrťou a rovnako aj po nej.
Svätý Mikuláš zomrel v pokročilom veku a pochovali ho v myrskom kostole, kde boli jeho telesné pozostatky až do roku 1087. Keď Myru obsadili moslimovia, Mikulášove ostatky boli prenesené do talianskeho prístavného mesta Bari, kde žilo veľa gréckych prisťahovalcov.
Tam postavili nový kostol zasvätený Mikulášovi. Z jeho hrobky v Bari vyteká vonná látka nazývaná myrha, čo vysvetľuje jeho patronát nad voňavkármi a množstvo pútnikov prichádzajúcich k jeho hrobu. Vďaka tomu sa úcta k tomuto svätcovi rozšírila aj po západnom svete.
Na základe legendy o troch chudobných dievčatách sa zrejme odvodzuje ľudový zvyk v niektorých krajinách obdarúvať sa na sviatok tohto svätca drobnými darčekmi. Svätomikulášska tradícia vychádza aj z jeho patrocínia nad deťmi.
Sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie (8. december)
V priebehu dejín sa mnohí cirkevní otcovia, mnísi a rehoľníci, ale aj iní zamýšľali nad týmto veľkým tajomstvom. Úcta k Panne Márii, nepoškvrnenej od počatia od akéhokoľvek hriechu, sa šírila aj medzi Božím ľudom. Dogma, teda článok viery (to, čo treba veriť), o tomto tajomstve bola slávnostne vyhlásená 8. decembra 1854 pápežom Piom IX. za účasti množstva biskupov z celého sveta a tisícov veriacich. Slávnosť Nepoškvrneného Počatia bola ustanovená ako prikázaný sviatok.
Svätý Otec Pius IX. okrem iného vtedy povedal: „Preblahoslavená Panna Mária v prvom okamihu svojho počatia bola zvláštnou milosťou a výnimkou od všemohúceho Boha z ohľadu na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, zachovaná čistá od všetkej poškvrny prvotnej viny…
Zaiste sa nemáme čoho obávať, nad ničím zúfať pod riadením, pod správou a ochranou tej, ktorá má voči nám materinské srdce a pracuje na našom spasení, stará sa o celé ľudské pokolenie, a ustanovená od Pána za Kráľovnú neba i zeme a vyvýšená nad zbory anjelov a rady svätých, stojí po pravici svojho jednorodeného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, a tak úspešne za nás oroduje svojimi materinskými prosbami, a čo hľadá, nachádza, lebo jej príhovor nemôže ostať nesplneným.“ Do mariánskych (loretánskych) litánií sa vložila prosba „Kráľovná bez poškvrny dedičného hriechu počatá, oroduj za nás.“
Štyri roky po vyhlásení dogmy sa Panna Mária zjavila sv. Bernadette Soubirousovej v Massabielskej jaskyni v Lurdoch. Keď sa jej Bernadeta opýtala, kto je, ako sa volá, Panna Mária jej pri jednom zjavení odpovedala: „Som Nepoškvrnené Počatie.“
Svedectvo: Znovuzrodená
JUDr. Daniela Drtinová, Ph.D. je česká televízna moderátorka a novinárka. Na ČT 24 moderuje Události, komentáře .
Moja cesta k viere nebola jednoduchá, a už vôbec nie priamočiara. A to aj napriek tomu, že som už ako osemročná začala vnímať prvé zvláštne pocity. Boli to však len akési detské prieniky do duchovných svetov a tajomných priestorov, ktoré som vtedy ešte nechápala…
Vo svojich snoch a v mojej predstavivosti som prežívala paralelné príbehy a vo svojej fantázii som sa vracala o celé stáročia do minulosti. Okrem milovaných rozprávok, ktoré sú plné mystických obrazov, som celé hodiny sedávala v záhrade na strome a ponárala som sa do príbehov o anjeloch a lesných vílach od Elišky Krásnohorskej. Spomínam si, že ma v tom období fascinovala kniha amerického spisovateľa Johna Irwinga Modlitba za Owena Meanyho. Zaujal ma príbeh „z druhého brehu“… Odohrával sa v duši malého chlapca Owena, ktorý už od detstva vedel, kam ho strháva neúprosný osud. On jasne cítil, že je predurčený sám seba obetovať za záchranu inýchl. A tento Owenov vnútorný zápas, či skôr akési zvláštne posolstvo, sú mi blízke už od detstva. Preto som chápala, aké to muselo byť preňho ťažké prijať takéto životné poslanie. A keďže som už ako malé dievča počula tiché volanie môjho vnútorného hlasu, musela som ho predsa raz nasledovať. Najmä preto, že sny, plné symbolov a učenia, so mnou stále silnejšie komunikovali… A skrze nich sa postupne rodilo moje duchovné dieťa. Na jeho príchod na svet a do môjho vnútra som bola celkom sama.
Hľadanie viery
Moji rodičia nás nenechali pokrstiť, ale ani nás neviedli k ateizmu. Moja mamička pochádza z deviatich detí a jej rodina žila v Novohradských horách, v lone prírody. O svojej viere až donedávna nikdy nehovorila. Aj môj otec má zvláštny vnútorný svet. V mladosti maľoval celkom pekné obrazy, ale či verí v Boha, o tom sa nám nikdy nezmienil. Rodičia mi nikdy nevraveli, čo mám alebo nemám robiť, ani čo si mám myslieť o svete, či o ľuďoch. K bodu poznania, teda k mojej viere, som krok po kroku dospela celkom sama. Intenzívnejšie som začala duchovne žiť, aj keď skôr podvedome, až v dvanástom roku svojho života. Hoci som si už uvedomovala, že vnútorný život je silnejší ako ten vonkajší, ešte som netušila, že to, čo cítim, súvisí s vierou. To prišlo až neskôr.
K Cirkvi som počas svojho dospievania mala celkom neutrálny vzťah a veriacim som príliš nerozumela. Neraz som sa ocitla v akejsi izolácii. Vedela som, že som „iná“, no nedokázala som s nikým prežívať to, čo bolo pre mňa také posvätné. Pokúšala som sa „volanie z vnútra“ umlčať a celkom potlačiť moje duchovné pocity. Márne. Moje sny ma neustále nútili hľadať cestu k zdroju. Až ma napokon priviedli ku knihe Aniely Jaffé: Vzpomienky, sny, myšlienky, čo je duchovná autobiografia Carla Gustava Junga. A to bol začiatok môjho sebapoznania. Mala som osemnásť a zrazu som pochopila, že to, čo vo mne klíči od detstva , je vlastne náboženstvo, ktoré nosím vo svojej duši. Že sú to prejavy živého Boha a nemám sa ich prečo báť. Práve naopak , mám sa k nim hlásiť a odovzdávať ich iným. Božská zornička, ktorá čoraz viac zapaľovala moje vnútro, dostávala stále viditeľnejšiu podobu. No do cieľovej rovinky svojho vnútorného hľadania som definitívne dospela až oveľa neskôr… Možno to tak malo byť…
Priatie Ducha Svätého
Až keď som dovŕšila 33 rokov, nechala som sa pokrstiť na pražskom Spořilově v kostole sv. Anežky. Vtedy som definitívne našla mnohé odpovede na otázky, ktoré som predtým márne hľadala. A našla som aj ten správny kľúč do kresťanskej mystiky.
Sprievodkyňou a učiteľkou tajomným vnútorným svetom sa mi stala Terézia z Avily. Jej knihy Hrad mojej duše, Cesta k dokonalosti a Život akoby vychádzali z môjho vnútra. Stali sa pre mňa kompasom, ktorý ma stále hlbšie privádza k živej viere. A rovnakou cestou ma neskôr viedla aj Temná noc Svätého Jána z Kríža. Meditácie a modlitby sa stali pre mňa jedinou cestou k živej viere, k láske, k pochopeniu a k odpusteniu. V tichu a v hlbokom sústredení hľadám to podstatné, to skutočne a Najčistejšie. Viem, že práve tam je aj to Najvyššie a nekonečne Milujúce… proste, ten najväčší dar, aký som mohla dostať.
Kľúč k triumfu
