Milí priatelia, dňa 5. júla 2013 slávime nevšedné výročie. A to 1150 rokov od príchodu slovanských vierozvestcov, sv. Cyrila a Metoda na Slovensko.
Slovensko sa stalo kresťanským národom, ktorý dedičstvo otcov dodnes prechováva vo svojom srdci a vo svojich rodinách.
Začiatkom 9. storočia vznikla na dnešnom západnom Slovensku a juhovýchodnej Morave dŕžava našich predkov, ktorú pomenovali podľa rieky Moravy. Keď k nej boli neskôr pripojené aj ďalšie územia, dostala meno Veľká Morava alebo Veľkomoravská ríša.
Tu sa začalo šíriť kresťanstvo už okolo roku 800. Prvými misionármi boli írsko-škótski mnísi a tiež nemeckí kňazi. Knieža Pribina vo svojom sídle v Nitre dal postaviť doteraz prvý známy kostol na Slovensku, ktorý roku 828 posvätil salzburský arcibiskup Adalrám na počesť sv. Emeráma.
Prosba kniežaťa Rastislava
Prekážkou obyvateľom však bol nezrozumiteľný jazyk a zlé vzťahy medzi Nemeckou ríšou a Moravským kniežatstvom. Preto sa vtedajší knieža Rastislav rozhodol získať misionárov, ktorí by hovorili ľudu zrozumiteľným jazykom. Okolo roku 861 sa najprv obrátil k pápežovi do Ríma, a keďže Rím nevyhovel, v roku 862 sa obrátil do Carihradu k byzantskému cisárovi Michalovi III.
Ten určil pre túto misiu dvoch bratov: Konštantína a Metoda. Konštantín a Metod pochádzali z mesta Thessaloniky (Solún). Hoci mesto bolo grécke, na okolí vtedy žili Slovania, a tak sa aj títo dvaja bratia naučili tamojší starosloviensky jazyk. Ich otec, menom Lev, bol vysoký vojenský dôstojník. Ich matka sa volala Mária. Spolu mali sedem detí, medzi nimi Metoda (815), a Kon-štantína – bol najmladší (827).
Metod študoval právo a stal sa náčelníkom jednej župy, kde bolo slovanské obyvateľstvo. V tom úrade prežil 10 rokov. Konštantín mal mimoriadne nadanie na filozofiu a iné humanistické náuky. Po otcovej smrti ho vysoký cisársky úradník Theoktistos povolal do Carihradu, aby tam na cisárskej škole študoval spolu s budúcim cisárom Michalom III. V učení tak vynikal, že mu dali prímenie „filozof“.
Neskôr obidvaja bratia sa dali na duchovnú dráhu. Prv než sa obaja bratia vydali na Veľkú Moravu, Konštantín zostavil slovienske písmo, hlaholiku, a začal prekladať do staroslovienskej reči sväté knihy, začínajúc evanjeliom sv. Jána: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Bohom bolo Slovo.“ Toto sú prvé slová napísané v staroslovienskej reči. Tak sa začali kresťanské a kultúrne dejiny nášho národa.
Misia Solúnskych bratov
V roku 863 prišli Konštantín a Metod so svojou družinou na Veľkú Moravu.
Knieža Rastislav ich privítal s veľkou radosťou. Úmyslom mať vlastnú cirkevnú hierarchiu a zaviesť staroslovenčinu do bohoslužby chcel posilniť svoju dŕžavu predovšetkým duchovne, so zámerom šíriť kresťanstvo do ostatných slovanských krajín.
Po príchode sv. Cyrila a Metoda na Devín v roku 864, dal Rastislav vo svojom sídle postaviť súkromný kostol, ktorý Konštantín a Metod zasvätili Najsvätejšej
Trojici. Pri tomto kostole zriadili prvú vysokú školu v staroslovenskom jazyku na výchovu domáceho kňazstva a inteligencie. Ale hlavný katedrálny chrám, zasvätený Bohorodičke, bol v samostatnom meste, ktorého názov bol odvodený od Bohorodice Devy – DEVINgrad, pretože tu bolo významné pútnické miesto Panny Márie.
Po 40. mesiacoch účinkovania na Morave šiel Konštantín a Metod v roku 867
do Ríma získať oficiálne schválenie nového liturgického jazyka a vysvätiť svojich učeníkov. Rímskym pápežom bol vtedy Hadrián II. Keď sa dozvedel, že svätí bratia nesú so sebou pozostatky sv. Klementa, vyšiel im v ústrety osobne v slávnostnej procesii. Pozostatky uložili v bazilike, zasvätenej sv. Klementovi.
Smrť Konštantína – Cyrila
V Ríme mali svätí bratia vybaviť predovšetkým tri záležitosti:
1. potvrdenie staroslovienskej reči v liturgii západného obradu;
2. vysviacku učeníkov na diakonov
a kňazov (lebo ich nechceli dať vysvätiť nemeckým biskupom);
3. zriadenie samostatnej hierarchie
pre Veľkú Moravu, ktorá by bola závislá priamo od pápeža.
Pápež vybavil kladne všetky tri žiadosti. Bolo to pravdepodobne na Vianoce roku 867, keď pápež v bazilike Santa Maria Maggiore pri jasličkách položil staroslovienske evanjelium na oltár a Konštantín hneď slúžil starosloviensku bohoslužbu. O krátky čas boli slovienski učeníci vysvätení za diakonov a kňazov. Otázka samostatnej hierarchie bola veľmi chúlostivá, lebo na to územie si nárokovali právo nemeckí biskupi.
Kým sa tieto veci vybavovali, Konštantín v Ríme ochorel. Cítiac blížiacu sa smrť, prijal vyšší stupeň mníšskeho stavu, a zároveň aj meno Cyril. Zomrel v Ríme 14. februára 869. Pochovali ho v bazilike sv. Klementa.
Po jeho smrti neostávalo nič iné, ako ustanoviť sv. Metoda za arcibiskupa pre
novozriadenú veľkomoravskú cirkevnú provinciu. A skutočne ho vysvätil pápež
Hadrián II. Keď odchádzal, pápež mu dal list adresovaný veľkomoravským kniežatám Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. V ňom oznamuje, že im posiela Metoda ako arcibiskupa a pápežského legáta aj pre ostatné slovanské národy, že potvrdil starosloviensku reč v bohoslužbe a hrozí cirkevnými trestami tým, čo by sa opovážili protiviť týmto rozhodnutiam.
Útok na arcibiskupa Metoda
Tým sa na Morave v roku 870 dostal k moci Svätopluk, synovec kniežaťa Rastislava. V tom čase bavorskí biskupi za pomoci Karolmana zajali sv. Metoda, vracajúceho sa z Ríma už ako arcibiskupa a pápežského legáta a uväznili ho v niektorom z bavorských kláštorov. Keď sa v roku 873 vrátil zo zajatia do Devingradu – svojho arcibiskupského sídla, začal duchovný boj medzi stúpencami staroslovenskej liturgie a franskými kňazmi podporovanými Svätoplukom, ktorý sa stal odporcom cyrilometodskej misie.
Metod sa síce vrátil na Veľkú Moravu, ale mal veľké ťažkosti. Napriek tomu tu
účinkoval až do smrti, ba začal šíriť kresťanstvo aj u Čechov a u Poliakov.
V posledných rokoch života ešte pokračoval v prekladoch Sv. písma a bohoslužobných kníh. Zomrel 6. apríla 885. Pochovali ho slávnostne „v hlavnom moravskom chráme“ z ľavej strany oltára presvätej Bohorodičky Márie“. Dodnes nevieme, kde sa spomínaný chrám nachádzal. Až po vyhnaní učeníkov z Veľkej Moravy, vyjadrili pisatelia žitia Klimentovho pravú charakteristiku Svätopluka:
„Tak oni aj Svätopluka, človeka hrubého a vznešeným veciam neprístupného, obišli klamom a celkom ho privábili na svoje učenie. A on, ktorý
bol otrokom ženských rozkoší, skôr sa poddal tým, ktorí mu otvárali
všetky dvere k náruživostiam, ako Metodovi, ktorý hanobil duchamornú
horkosť každej rozkoše… Metod mu aj hrozil tým, že ak sa pripojí ku kacírom, zahubí aj seba aj svojich poddaných, stanúc sa ľahko premožiteľným od nepriateľov…“
Zrada kniežaťa Svätopluka
Skazu však Svätopluk dovŕšil, keď navrhol pápežovi nemeckého kňaza
Wichinga za biskupa do Nitry, pretože Wiching rozpútal boj, v ktorom sa neštítil použiť akékoľvek prostriedky na získanie moci a zákaz staroslovenskej liturgie. Tým Svätopluk zničil Rastislavov úmysel mať vlastnú hierarchiu. Vyhnaním cyrilometodských učeníkov zničil epochálne dielo svätých bratov. Zapredal tak svoj národ, ba i ďalšie pokolenia.
Pre bohatstvo a moc vložil Svätopluk svoje ruky do okov mágie. Dal sa osedlať
zlým duchom, a skrze smilnicu, ktorá vládla čarami a ktorú priviedol na Devingrad, srdce celej krajiny, spôsobil prekliatie. Skoro po jeho smrti (894) nastal úplný zvrat a ríša bola zničená nájazdmi kočovníkov. Tomuto vonkajšiemu zániku však predchádzal duchovný rozvrat. Zmienku o obrate Slovenov z kresťanstva na pohanstvo zaznamenali i bavorskí biskupi v liste pápežovi Jánovi IX.
V roku 900. Svätopluk zničil všetky stopy po kresťanstve i mariánskej úcte v Devingrade. Návratom k modlárstvu priviedol prekliatie nielen na seba, ale aj na celý národ, ako mu to predpovedal arcibiskup sv. Metod.
Tak slovenský národ, hneď po svojom „východe z Egypta“ zakúsil osud Izraela,
na ktorom sa vyplnilo Božie Slovo (Dt 28, 1-50): „Pán si ťa postaví za svätý ľud, ako ti prisahal, ak zachováš prikázania Pána, svojho Boha,… ak nepôjdeš za cudzími bohmi, ani ich nebudeš uctievať. Ale ak nebudeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, aby si zachovával a uskutočňoval všetky jeho príkazy … doľahnú na teba tieto kliatby… Pán dovedie na teba cudzí národ zďaleka,
z končín zeme, ktorý priletí ako orol. Národ, ktorého reči neporozumieš, národ ukrutný…“
Prekliatie za pohanstvo
Tým sa naplnilo proroctvo sv. Metoda o zániku Veľkej Moravy, zachytené v životopise jedného z cyrilometodských učeníkov sv. Nauma: „… a Moravská zem, ako predpovedal sv. Metod arcibiskup, za bezzákonia, pre diela ich i herézy a za vyhnanie pravoverných otcov a za strasti, ktoré prijali od heretikov, ktorým oni verili, čoskoro pomstu prijala od Boha. Nie po mnohých rokoch prišli Uhri, a zostala zem ich pustá Uhrom v moc…“
Po jedinečnej byzantskej misii, ktorá priniesla zvesť o duchovnom vyvolení Slovenska a položila základy všestrannej kultúry, sa znova začali pohanské modloslužby. Na mieste, kde sv. Cyril, arcibiskup Metod i jeho nástupca sv. Gorazd slúžili staroslovenskú liturgiu k jedinému a pravému Bohu, sa objavila hlava tura (býka). Toto sväté miesto zasvätené Najsvätejšej Trojici, kde sv. Cyril ako Mojžiš, priniesol pre slovenský ľud Bohom zjavené písmo – Hlaholiku, aby ním hlásal Božie Slovo, bolo ťažko znesvätené.
Svätopluk, ako hlava Slovenov sa tu opäť začal klaňať pohanskému božstvu.
Tak sa mohol býk dostať najprv do kráľovskej pečate a neskôr aj do znaku
Devína, kde zostal dodnes. No to je iba znamenie. Hlbšie dôsledky možno
rozpoznať až dnes, po vyše tisíc rokoch, keď je možné vidieť, že charakter tohto
prekliatia sa prejavuje najmä v oblasti kultúry – daru, ktorý sme neprijali. Tak sa
aj na nás vyplnili slová Písma:
„Budú ťa ustavične haniť a utláčať…Vystavíš si dom, lež iný bude
v ňom bývať. Vysadíš si vinicu a nebudeš ju oberať…Tvoji synovia a tvoje
dcéry sa dostanú ako korisť cudziemu národu… (Dt 28 kap.)
Proroctvo sv. Metoda
Sv. Kliment, žiak sv. Cyrila a Metoda v 10. storočí popísal vo svojom
diele podrobne situáciu Svätoplukovej zrady Boha: „Frankovia hrešiacim odpúšťali všetko, a dovoľovali nerestný život, len aby ich prekrútené učenie malo úspech. Tak Svätopluk pokazený týmito ľuďmi, veľmi málo si všímal Metodove slová, a správal sa k nemu ako k nepriateľovi, lebo
nábožnosť je hriešnikovi mrzkosťou (por. Sir. 1,26).
A pred svojou smrťou Metod zvolal svojich učeníkov a utešoval a posilňoval
ich, predstavujúc im dedičstvo krásne a hodné námah, lúčiac sa slovami:
„Vy poznáte drahí moji, silu kacírov v konaní zla a ako sa oni všetkými spôsobmi, kaziac slovo Božie, snažia napájať blížnych mrzkým prekrúcaním Písma… Písmo posilňuje druhých, aby chránili záloh, ktorý sme dostali od apoštolov a aj od cirkevných členov, ktorí budú oni žiadať od nás v deň odplaty.
Hľa, predpovedal som vám to a touto predpoveďou som vás urobil
zodpovednými za hriech, lebo keby som nebol prišiel, ako hovorí Ježiš, a nebol im hovoril, nemali by hriech. (Ján 15,22) Nepoškvrnený som od
vašej krvi, lebo som nezanedbal zvestovať vám, ale podľa Ezechiela bol
som bdelý, robiac dielo strážcu. Dajte si veľký pozor, ako máte chodiť! Nie
ako nemúdri, ale ako múdri. A so všetkou bdelosťou strážte srdcia svoje i bratov vašich, lebo uprostred osídiel budete chodiť a po štítoch mestských sa budete prechádzať. Lebo po mojej smrti prídu medzi vás draví vlci, ktorí neušetria stádo, aby strhli národ za sebou. Postavte sa proti ním, vy pevní vo viere! Toto vám sv. Pavol skrze mňa ukladá.“ Keď toto povedal a ešte mnohé iné, odovzdal dušu svoju…
Ovocie rozkolu
Prvé miesto medzi nasledovníkmi Metoda zaujímal Gorazd. Ale priveľmi opovážlivý zástup kacírov nezniesol to, aby bol Metod aj po smrti ich živým protivníkom a povedali: „Poďme a potlačme Gorazda a zlapajme ho úkladom, pretože nám je nepodobný jeho život i vzdialené sú cesty jeho a vyčíta nám hriechy. A ak sa on nechá na žive, tak nám ožije Metod.“
A pozbavili Gorazda biskupskej moci. A nakoľko tento stolec vďaka Metodovi
slávnym sa stal, a nad mnohé vynikal, natoľko pre Wichinga do priepasti biedy
upadol. Gorazd a Kliment hovorili Svätoplukovi: „Knieža, dlhé reči by nám bolo treba hovoriť o tom, lebo nevystavuje sa nebezpečenstvu nepatrné dielo, ale cirkevná dogma, týkajúca sa Svätej Trojice i duše, čo je nám najmilšie zo všetkého.“
Svätopluk – poučený kacírmi – lebo im bol úplne oddaný, dal pravoverným takúto odpoveď: „…Kto prvý pristúpi a odprisahá, že verí pravoverne, ten sa podľa môjho súdu neprehrešuje v ničom proti správnosti vo viere, tomu aj
Cirkev odovzdám a poskytnem podľa spravodlivosti aj kňazstvo v Cirkvi.“
Varovné znamenia
Vtedy Frankovia, nepočkajúc ani na skončenie kniežaťovho riešenia, odprisahali a trvali na svojom zlom učení, ukončiac tak nerozumný súd. Takto sa kacírstvo ovenčilo víťazstvom nad pravovernosťou a dostalo úplnú moc utláčať a haniť pravých sluhov Krista a ochrancov viery. Neľudsky ich mučili, iných nahých vláčili po tŕní a pritom ľudí starých, ba i takých, ktorí prekročili Dávidov vek. A ktorí z kňazov a diakonov boli mladší, tých predávali židom. A nebolo nijako málo, ale ako sme povedali prv, napočítalo sa ich 200 služobníkov oltára.
Ale Pán, ktorý potešuje úbohých, uzdravuje srdcom zlomených, potešuje dušu
útechou primeranou úzkosti, potešil svätých, pošlúc im pomoc zo Svätyne.
Lebo oni, hoci obťažení železom okov, ani tak nenechali bez povšimnutia modlitby, ale spievali piesne tretej hodiny a potom zaspievali ešte príspev k žalmom, v ktorom sa modlíme, aby presvätý Duch poslaný v tretiu hodinu apoštolom, obnovil sa v nás. A Boh, čo na zem pozerá, učinil, že sa ona triasla a nastalo veľké zemetrasenie, podobné tomu ako voľakedy, keď sa Pavol modlil v žalári a nastal akoby hukot z neba a okovy mu spadli (Skut. 16, 25-26), i oni, ktorí do týchto čias boli zatvorení v žalári stali sa slobodnými, súc nerozlučne spojení iba jedinou túžbou po Kristovi. A tak Boh zatriasol zemou a uviedol ju v zmätok.
Zatriasli sa aj obyvatelia mesta a privedení boli v zmätok tým, čo sa stalo, takže
sa divili a nechápali, čo značí toto znamenie Božie. Ale keď sa priblížili k temnici a uvideli čo sa stalo so svätými, a ako títo po spadnutí okov boli úplne slobodní a recitovali Dávidov žalm s prosbou o radosť (Ž 51,10) , bežali ku kniežaťu hovoriac „Skutočne neporozumieme zázraku, ktorý sa stal? Naozaj sa
nezľakneme znamenia Božieho?“ Ale jazyk kacírov sa znova snaží ohovárať
tento zázrak… A neobvyklosť tejto veci pripisovali moci Belzebuba, súc sami naplnení jeho mocou. Potom zasa svätých obchvátili okovy ťažšie ako prvé a mučenia v temnici ešte bezútešnejšie ako prv. Prešli tri dni a znova v čase dokončenia modlitby tretej hodiny stáva sa to isté ako prv – zemetrasenie spolu s hukotom z neba a spadnutie okov.
Vyhnanie Metodových učeníkov
A zasa títo protivníci Boha neohlásiac nič kniežaťu o tom, čo sa stalo, podrobili
svätých tým istým mučeniam, ktorých oni sami podľa súdu pravdy plne boli hodní. Jednako knieža súc otrocky oddané týmto kacírom nič o tom nevedelo, pretože v tom čase práve nebolo prítomné. A keby Svätopluk bol býval doma, tí by sa tak neprejavili voči vyznávačom pravdy, pretože hoci sa tisíc ráz nakláňal na stranu Frankov, ale nehľadiac na jeho polozverstvo a ukrutnosť, zdráhal sa pred čnosťou týchto svätých mužov, najmä keď Boh tri razy vykonal zázrak.
Po takýchto neľudských úderoch, nedajúc svätým ani len prijať pokrm – pretože kacíri nikomu nedovolili hodiť ani kúska chleba služobníkom Krista – oddali ich vojakom, aby títo odviedli každého na rôzne miesta pri Dunaji, odsúdiac nebeských občanov na večné vyhnanie z mesta. Vojaci, vezmúc svätých, ich zobliekli a vlečú ich z mesta nahých. Ba aj meče im prikladali na šije, akoby ich zamýšľali zaklať, aj kopije im prikladali k bokom, akoby sa chystali ich prepichnúť. Vojaci ich viedli, a keď už boli ďaleko od mesta nechali ich a vybrali sa nazad do mesta. I rozišli sa učeníci sv. Metoda každý inou stranou, podľa vôle Božej, aby viac krajín prijalo evanjelium.
Sv. Cyril a Metod patria medzi najväčších misionárov kresťanstva. Ich
činnosť zasiahla celú východnú Európu. Pápež Ján Pavol II. ich 31. decembra 1980 vyhlásil spolu so sv. Benediktom za spolupatrónov Európy.
Pripravil: (ANSE)
