František Vnuk: referendový „výbuch“ Írska, jeho príčiny a dôsledky

František Vnuk (* 8. apríl 1926, Červený Hrádok) je slovenský historik, technik, publicista a vysokoškolský profesor. Vo svojich dielach sympatizuje so slovenským štátom, odsudzuje Slovenské národné povstanie, má kritický postoj k Česko-Slovensku. Publikuje prevažne o cirkevnej histórii.

Študoval na Vysokej škole banskej v Ostrave. Emigroval v r. 1949 do Rakúska, od r. 1950 žil v Austrálii. Tam doštudoval na U.S.A. Institute of Technology (Vysoká škola technická USA) v Adelaide, kde potom pracoval ako asistent, neskôr docent a profesor. V r. 1955 – 1960 študoval v Adelaide históriu. V tom čase bol spoloorganizátorom aktivít slovenských katolíckych emigrantov v Austrálii.

Od roku 1970 spolupracoval s a od roku 1974 bol členom poradného výboru Svetového kongresu Slovákov.  (wikipédia)

Drahí priatelia,  Posielam vám niečo na prečítanie. Je to príspevok, ktorý som 26.mája poslal redakcii dvojtýždenníka Kultúra. Vyjadril som v ňom svoje znepokojujúce myšlienky, ktoré ma trápia posledné tri-štyri dni. Nuž chcem sa o ne podeliť s vami, o ktorých sa domnievam, že zmýšľajú ako ja.

S bratským pozdravom: Fero Vnuk

Dňa 22. mája prebiehalo v Írsku konštitučné referendum. Formálne išlo v ňom o nepatrnú frazeologickú zmenu ústavy, prakticky však o revolučný zlom v spoločenských dejinách írskeho národa. Írsko, ktoré pred 50 rokmi predstavovalo tú najkonzervatívnejšiu krajinu, kde Katolícka cirkev požívala vysokú autoritu a ovplyvňovala každú zložku verejného života, sa týmto referendum pripája k tým 17 krajinám, ako je Švédsko, Dánsko, Nórsko, Kanada, Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, Holandsko, Belgicko, Anglicko, Nový Zéland, Južná Afrika, atď., ktoré postavili homosexuálne partnerstvá na úroveň prirodzeného manželstva medzi mužom a ženou.

Írsky príklad ukazuje, ako v priebehu 2-3 generácií sa dajú zničiť hodnoty, ktoré sa za nesmiernych ľudských obetí vytvárali a budovali celé tisícročie. Írsko sa odcudzuje svojmu kresťanskému dedičstvu, ktorému tak veľa dlhuje a ktorému vďačí za svoju existenciu. Nebyť hlbokej kresťanskej viery, írsky národ by nebol prežil stáročia prenasledovania a útlaku, ktorým bol v svojej pohnutej histórii vystavené celé stáročia.

Írsko bolo anglickou kolóniou v tom najkrutejšom zmysle slova prakticky až do  roku 1922, kedy po mnohých povstaniach a revolúciách britská vláda mu udelila také postavenie v rámci Britského impéria, ako mala Austrália, alebo Kanada. K ďalšiemu uvoľneniu zväzkov s Londýnom došlo v roku 1932 a k osamostatneniu až v roku 1937.

Pre pospolitý ľud bol život pod anglickou koloniálnou nadvládou nepredstaviteľne ťažký. Väčšinu pôdy vlastnila anglická aristoskracia a domorodí obyvatelia boli doslova nájomníkmi a bírešmi na vlastnej pôde. Popri sociálnom vykorisťovaní tu bola aj náboženská priepasť, pretože zemepáni a celá administrácia bola anglikánska-protestantská. Toto spojenie sociálneho a národného útlaku s náboženskou orientáciou znamenalo, že náboženstvo sa prakticky spájalo s národným zápasom o samostatnosť a so sociálnym úsilím o emancipáciu. Čosi podobného sa odohrávalo pred prvou svetovou vojnou na poľskom území, kde katolícki Poliaci trpeli pod nadvládou pravoslávnych Rusov, alebo v 19.storčí na území kresťanského Srbska, keď muselo žiť pod jarmom mohamedánskych Turkov. Cirkev  v Írsku sa stotožnila s utrpením národa, bola mu útechou v jeho ťažkom položení a nalievala mu odvahu i nádej, keď sa bremeno zdalo byť neznesiteľným. Takto si katolicizmus získal úprimnú a hlbokú úctu, oddanosť a sympatie celého národa a kňazi, ako duchovní predstavitelia tejto súcitnej a spolutrpiacej Cirkvi, vysokú prestíž.

Od roku 1829 sa celková situácia postupne začala zlepšovať. V tomto roku totiž britský parlament prijal tzv. Roman Catholic Relief Act, t.j. opatrenie, ktorým bol zrušený zákaz katolíckeho náboženstva vo Veľkej Británii a katolíkom sa otvoril prístup do verejného života. V Írsku to bola Katolícka cirkev, ktorá stála v popredí vymaňovania sa národa z dlhoročného útlaku . Hneď začala zriaďovať školy, nemocnice, sociálne ústavy, organizovať spoločenský a náboženský život. Pri národnej a spoločenskej emancipácii írskeho národa Cirkev zohrala mimoriadne dôležitú a záslužnú úlohu. Túto jej činnosť jej veľkodušne priznáva aj prvá ústava slobodného Írska z roku 1937, kde v článku č. 44 sa uvádza:  “The State recognises the special position of the Holy Catholic Apostolic and Roman Church as the guardian of the Faith professed by the great majority of the citizens”.(Štát priznáva osobitné postavenie Svätej katolíckej, apoštolskej a rímskej cirkvi, ako ochránkyne viery, ktorú vyznáva prevažná väčšina jeho občanov). 

Dá sa povedať, že v samostatnom írskom štáte Cirkev mala významné a dôležité postavenie. Jej blízkym spojencom bola najsilnejšia írska politická (republikánska) strana Fianna Fáil, založená a vedená írskym vlastencom a bojovníkom za samostatnoť Eamonom de Valera. Katolícka cirkev bola riadená viacerými schopnými arcibiskupmi a biskupmi, medzi ktorými vari najpriebojnejšou osobnosťou bol dublínsky arcibiskup John Charles McQuaid. Úzka spolupráca prezidenta de Valeru a arcibiskupa McQuaida v rokoch 1940-1970 vtlačila verejnému životu pečať vzorného a harmonického vedenia štátu v duchu kresťanských zásad.

Ako sa ukázalo, írske obyvateľstvo nebolo pripravené na prevratné zmeny, ktoré zaľahli na Európu v druhej polovici 20. storočia. Mladšia generácia, ktorá nezažila kolonizačný útlak a ťažké sociálne pomery, vystavená sexuálnej revolúcii a iným hedonistickým prúdom zo Západu, nevedela odolávať náporu a pokušeniam sekularizmu, ktoré ponúkal moderný a liberálny svet. Po vstupe Írska do Európskej únie došlo k postupnému odbúravaniu tradičných hodnôt. Zákazy manželského rozvodu, kontracepcie, pornografie boli zrušené. Kresťanský socializmus musel ustúpiť dravému kapitalizmu. Toto ekonomické preorientovanie spočiatku priniesla značné materiálne výhody a zvýšenie životnej úrovne. Optimisticky sa hovorilo o “ekonomickom zázraku” a lichotilo sa írskej podnikavosti (“Celtic Tiger Economy”), ktorá vraj dokázala urobiť z krajiny, ktorej ľud musel kedysi emigrovať za prácou do sveta, krajinu do ktorej sa hrnú prisťahovalci, najmä z východnej Európy. (Pravda, medzitým bublina praskla a Írsko len-len že uniklo osudu Grécka).

Najväčším nešťastím pre Cirkev v Írsku boli však miestne aféry, ktoré podlomili dôveru v kňazstvo a hierarchiu. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch sa prevalilo niekoľko verejných škandálov, kde vyšlo na povrch, že niektorí známi a populárni kňazi a rehoľníci konali a správali sa inak, než kázali: biskup Eamon Casey porušil celibát a musel rezignovať z úradu. Veľké rozhorčenie spôsobil aj populárny rozhlasový a televízny kňaz, spevák a publicista Michael Murphy (The Singing Priest), o ktorom po jeho smrti vyšlo na javo, že s gazdinou, ktorá mu viedla domácnosť, mal dve deti. Kňaz-premonštrát Brendan Smyth bol usvedčený, že takmer 40 rokov zneužíval mladistvých. Jeho prípad sa stal notorickým aj tým, že viedol k pádu írskej vlády v roku 1994.

Takýchto škandálov, ktoré spôsobili verejné pohoršenie o otriasli dôverou v Cirkev, sa vyskytla za posledných 30 rokov celá lavína.  Mnohé z nich sa ukázali nepravdivé, zveličené, alebo celkom  triviálne. ale v atmosfére nedôvery a upodozrievania zohrali svoju negatívnu úlohu. Nielen že Cirkev stratila autoritu, ktorú kedysi mala, ale aj cirkevná hierarchia stratila odvahu kritizovať, napomínať a vystríhať. Všetky jej výzvy a napomenutia sa často stretávali s otvoreným vzdorom: Vy nám nemáte čo kázať, nie ste o nič lepší ako my.

Tiesnivú situáciu v plnej miere využili protivníci Cirkvi. V mene pokroku modernosti, tolerancie, demokracie a iných zvučných hesiel začali hlásať, že Írsko sa musí vyrovnať s modernou Európou. A aj sa vyrovnávalo: homosexuálne správanie prestalo byť ilegálne v roku 1993, manželské rozvody v roku 1996, homosexuálne partnerstvá v roku 2011.

Výsledky týchto deštruktívnych a negatívnych síl sa prejavili vo verejnom živote. V občianskej oblasti v podobe korupcie, v prejavoch odcudzenia v ľudských vzťahoch a v prehodnotení tradičného morálneho správania. V duchovnom a náboženskom živote v poklese náboženskej horlivosti a obetavosti, ktorá kedysi tak výrazne charakterizovala írsky katolicizmus. Formálne Írsko naďalej ostáva katolíckou krajinou a podľa sčítania z roku 2011, 84,2 % obyvateľstva sa hlási ku katolíckemu náboženstvu. Štatisticky iba ostrov Malta je katolíckejší než Írsko. Účasť na nedeľných bohoslužbách je 36 %, čo je najvyššie percento v západnej Európe. Ale keď to porovnáme s 92-percentnou účasťou v rokoch 1960-1970, je to vec na zamyslenie.  Oveľa vážnejší je však úpadok kňazských a rehoľných povolaní. Ešte sú v živej pamäti roky, keď Írsko bolo výdatným prameňom povolaní, ktorý oblažoval nielen vlastnú krajinu, ale aj misijné zeme a anglofonné štáty, ako Austrália, Kanada, Nový Zéland, Južná Afrika, atď. Situácia sa však radikálne zmenila. Za posledných päť rokov pribudlo írskej cirkvi dohromady 48 novokňazov (teda priemerne 9 novokňazov ročne), zatiaľ, čo v tom istom období zomrelo 238 kňazov (priemerne 45 ročne). V roku 2014 bolo v celom Írsku vysvätených 7 novokňazov. Írsko má štyri cirkevné provincie a 27 arcidiecéz a diecéz. Duchovnú službu vykonáva 2802 svetských a 1888 rehoľných kňazov. Aby sa udržal súčasný status quo, potrebuje nie 7, ale okolo 50 novokňazov ročne.

Podobná situácie, i keď nie natoľko kritická, je aj v mužských a ženských reholiach.

Sekularizmus prenikol aj do školskej výchovy s otrasným výsledkom. Hoci prevažná väčšina mládeže navštevuje cirkevné základné a stredné školy, úroveň náboženského vzdelania a katolíckeho svetonázoru je opovážlivo nízka. Nedávny prieskum ukázal, že mnohí mladí ľudia a ľudia stredného veku nevidia v Ježišovi Bohočloveka, ale iba akúsi charizmatickú historickú postavu, po ktorej nám ostali nejaké pekné, duchaplné vety a podobenstvá. Vidia v tom čosi takého ako Indovia v Budhovi. Nedávno sa vrátil z Írska jeden môj príbuzný (tu by som chcel pripomenúť, že moja manželka je Austrálanka írskeho pôvodu) a hovoril mi: “V roku 1979 som bol v Írsku počas pastorálnej návštevy pápeža Jána Pavla II. Keď som videl tie nadšené zástupy ľudí každého veku, od dojatia som skoro plakal a vrúcne som si želal, aby som aj v Austrálii mohol byť svedkom takej živej viery. Dnes Dublin je už takmer nerozoznateľný hedonistickej a agnostickej kultúry, s akou sa človek stretne v Paríži, Berlíne, alebo v Sydney. A táto post-náboženská ideológia preniká už aj na vidiek”.

Toto bolo pozadie referenda, ktoré sa konalo 22. mája a ktoré  bolo iba ďalším – a bohužiaľ, nie posledným – ohnivkom v tejto reťazi náboženského úpadku.  Iba 22 rokov uplynulo od vtedy, čo bol zrušený zákon podľa ktorého homosexuálne akty sa pokladali za trestnú činnosť. V roku 2010 Írsko pod tlakom Európskej únie a po rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva priznalo legalitu homosexuálnym partnerstvám. Ale liberálom to nestačilo. Poukazovali, že homosexuálne partnerstvá sú ešte stále v nevýhode, pretože nie sú chránené ústavou. A tak referendum malo byť o tom, aby v írskej ústavy bola zakotvená tá istá ochrana homosexuálnych zväzkov, aká platí pre heterosexuálne manželstvá.

V referende teda išlo o redefiniciu manželstva v írskej ústave, ktorá v článku 41 definuje svoj postoj k prirodzenej rodine takto: “Štát pokladá rodinu za prvotné prirodzené spoločenstvo, ktoré  – ako mravná inštitúcia  vystrojená neodcudziteľným a nemeniteľným právom, ktoré predchádza a presahuje akékoľvek pozitívne právo  – je pre spoločnosť principiálnym základom. Z tohto dôvodu štát sa zaväzuje chrániť zriadenie a autoritu rodiny ako  nevyhnutný základ spoločenského poriadku a ako nevyhnutný prvok pre spoločné blaho národa a štátu”. K tomuto peknému a dôstojnému chápaniu rodiny sa mala pridať ďalšia veta: Marriage can be contracted in accordance  with law by two persons without distinction as to their sex. „Manželstvo sa môže uzavrieť v súlade so zákonom medzi dvomi osobami bez ohľadu na ich pohlavie“. Ide iba o 17 slov, ale dôsledky sú ďalekosiahle a pre budúcnosť írskeho národa môžu byť fatálne.

Referendu predchádzala pomerne krátka, ale veľmi jednostranná volebná kampaň. Jej tému určil ministerský predseda Enda Kenny: Vote for love and equality (Hlasujte za lásku a rovnosť!). Kým skupina presadzujúca zmenu ústavy mala k dispozícii väčšinu oznamovacích médií, skupina, ktorá sa stavala za zachovanie existujúceho stavu, od začiatku kampane až do konca trpela nedostatkom rovnako účinných prostriedkov pre svoju propagáciu. Kampaň začala bez predbežnej verejnej diskusie a patričnej prípravy. Dokonca ani v parlamente sa o návrhu nediskutovalo. Kým stránka “yes” mala za sebou podporu vlády, všetkých politických strán, filmových a televíznych celebrít, známych verejných osobností, na prstoch sa dajú spočítať politici, alebo verejne známe osobnosti, ktoré by sa otvorene vyslovili proti.

Svoju úlohu zohrala aj určitá obava pred budúcnosťou. Dublinsky arcibiskup-primas Diarmuid Martin v interview po referende to vyjadril takto: “Ľudia mali obavy, že víťazstvo tábora, ktorý je proti zmene ústavy, spôsobí izoláciu krajinu a poškodí ju hospodársky.”

Katolícka hierarchia síce kampaň proti zmene ústavy podporila, biskupi vydali pastierske listy a vyjadrili sa na obranu prirodzeného manželstva, ale ich vyjadrenia nemali tej odhodlanosti a priebojnosti, ktorá by bola mohla byť protiváhou agresivity protivnej stránky. Krátko pred plebiscitom biskupská konferencia na svojom jarnom zasadaní vydala vyhlásenie s názvom  „Manželstvo je dôležité: uvažuj prv než by si ho menil.“ Počas kampane biskupi a kňazi kázali a vyzývali v tomto zmysle.

Odzneli však aj také výroky cirkevných autorít, ktoré si s uspokojením mohli odcitovať aj v protivnom tábore; napríklad slová Donalda McKeowna, biskupa diecézy Derry, ktorý v rozhlasovom interview vyhlásil: “I don’t doubt that there are many people who are practicing churchgoers of whatever church background who will in conscience vote yes and that’s entirely up to them. I’m not going to say they’re wrong. – Nepochybujem, že je mnoho ľudí, už akéhokoľvek vierovyznania, ktorí pravidelne chodia do kostola, ktorí však v svojom svedomí budú hlasovať za zmenu. To je však úplne ich vecou.  Ja im nepoviem, že konajú nesprávne”. Od biskupa by sa bolo očakávalo dôrazne pripomenúť veriacim i agnostikom, že katolicizmus je viacej ako náboženská kultúra –  je viera zjavená Bohom, ohlasovaná jeho Synom, a preto jej dogmy, príkazy a zákazy sa nemôžu ľubovoľne meniť ľudovým hlasovaním.

Ako vieme referendum skončilo neslávne. Väčšina Írov sa vyslovila za zmenu ústavy a za uzákonenie homosexuálnych zväzkov. Za manželstvo osôb rovnakého pohlavia hlasovalo 62,1 percenta voličov, proti zmene ústavy hlasovalo 37,9 percent voličov. Zo 43 volebných okresov iba v jednom (Roscommon-South Leitrim) bol návrh na zmenu ústavy odmietnutý 51,4 percentami voličov. Veta:  “Írsko sa stáva prvou krajinou na svete, kde boli homosexuálne zväzky uzákonené plebiscitom” bola v dňoch 23.-24. mája 2015 najčastejšie opakovanou správou v celom západnom svete. Kde-tu so smútkom, inde s uspokojením a niekde aj s radosťou, ba až so škodoradosťou.

František Vnuk (25.mája 2015)