Aktuálne: Pečať kríža. Sviatok Sedembolestnej Panny Márie

224

Keď sa pozerám na tvár našej Sedembolestnej Matky, preniká ma šíp osamelosti.  Tvoju dušu prenikne meč – povedal mladučkej Márii Simeon.  A meč prišiel. A nie raz. Jeden z nich, o ktorom poviem radšej šíp, si vlastne neuvedomujeme. Mária mlčky žila svoje poslanie.  Poslanie, o ktorom  premýšľala. A bola s ním vo svojom tajomstve sama. Aj sám Ježiš, ktorý ju určite nadovšetko miloval, jej na verejnosti hovoril „Žena.“  A Ona velebila neustále Boha a opakovala svoje ÁNO.

Začiatok a záver Evanjelia kreslí  Máriu uvažujúcu, a najmä trpiacu vo svojom srdci.  Muky samoty, ktoré sú skryté a tiché, patria k mukám kríža. Mária nad Telom svojho Syna akoby vydáva nemý výkrik, opakujúci po zomierajúcom Ježišovi: Bože môj, Bože môj,  prečo si ma opustil?

Kríž je nástroj spásy, ktorý sme prijali a zdedili. A preto nezabudnime na to, čo Máriu a Ježiša spája v najdramatickejšej chvíli Vykupiteľstva. Posledná bolesť Matky a Syna, bolesť osamelosti.

Často si všímam okolo seba tváre,  ktoré v dave svojou nevšednosťou až svietia. Tá nevšednosť je v tom, že tieto tváre vlastne do toho davu nepatria. Sú akoby otvorenou knihou. A tak vidím priamo do ich srdca, ktoré žije darom Márie. Samotou. Ona, ak aj je šípom, akousi ôsmou bolesťou Matky, je zároveň darom. Charizmou. Charizmou a pečaťou. Pečaťou kríža. Dnes ešte máme medzi sebou aj Eucharistického Ježiša, aj Máriu. A Ježiš, v desaťtisícoch svätostánkoch sveta, akoby volal:  „Brat môj, brat môj, prečo si ma opustil?“

Niekedy počuť otázku:  Prečo prichádza Panna Mária dnes medzi nás?  Nuž preto, aby nás na to upozornila. Pretože Ježiš spolu s Máriou nám ponúkajú plnosť a radosť srdca.  Oni chcú byť s nami, a v nás.  Nenechajme ich preto ani my v samote.  Očakávajú každého, každé srdce. Očakávajú aj teba…

Anton Selecký