Brusel: Slávnostnú svätú omšu v katedrále odriekli
Brusel, 22.3.2016 (kath.net/KNA) Po teroristických útokoch Arcidiecéza Mecheln-Brusel odriekla tradičnú svätú omšu svätenia olejov vo Veľkom týždni v Katedrále sv. Michala a sv. Guduly. Svätú omšu nemožno sláviť z bezpečnostných dôvodov, ako oznámili bruselský arcibiskup Jozef De Kesel s pomocným biskupom Jeanom 
Kockerolsom v spoločnom vyhlásení v utorok. Hlavným celebrantom omše, na ktorej sa svätia oleje na krsty, birmovky a pomazanie chorých a na ktorej sa vždy zúčastňujú kňazi celej diecézy, ako aj početní veriaci, mal byť biskup Kockerols.
„Tak ako všetci obyvatelia Bruseli sme šokovaní a zranení týmito udalosťami,“ uvádzajú biskupi a vyzývajú k modlitbám za mŕtvych a ich rodiny, príbuzných a priateľov.
Už predtým vyjadrili katolícki biskupi Belgicka v stanovisku svoje zhrozenie nad sériou útokov: „Zdieľame strach tisícov cestujúcich a ich rodín, zamestnancov letísk a bezpečnostných síl, ktorí opäť raz stoja vo frontovej línii,“ uvádza Biskupská konferencia Belgicka. Biskupi hovoria o «novej dramatickej situácii». Vyzývajú k modlitbám za obete a k rozvahe. Na letisku Zaventem pôsobia duchovní pastieri, aby pomohli všetkým, čo potrebujú duchovnú útechu.
V utorok ráno nastali na letisku dva výbuchy a ďalšie detonácie v metre na stanici Maelbeek vo štvrti inštitúcií EÚ. O život prišlo najmenej 34 ľudí a vyše 200 je zranených. -zg-
Marian Kotleba v akcii, alebo – otázky „fašistu“ v novej NR SR
Embassy RF press service, press@rusemb.sk
Vážení priatelia, prosíme Vás aby ste venovali pozornosť tomuto materiálu.
Komentár informačného a tlačového odboru Ministerstva zahraničných vecí Ruska k otázke prímeria v Sýrii
Moskva s uspokojením poukazuje na pokračujúcu spoluprácu so Spojenými štátmi americkými vo všetkých otázkach, nasmerovaných na podporu prímeria v Sýrii. Za týmto účelom Rusko a USA ako spolupredsedovia Medzinárodnej skupiny pre podporu Sýrie (ISSG) zaktivizovali celý rad komunikačných kanálov, vrátane vo vojenskej oblasti. Dnes môžeme povedať, že nasadený 27. februára režim prímeria v Sýrii je do značnej miery rešpektovaný.
Výrazne sa znížila intenzita násilia. Stále rastie počet ozbrojených opozičných skupín, ktoré odmietli vojenské strety a zvolili si cestu zmierenia.
Avšak údaje z dôkladného monitorovania situácie nasvedčujú, že zostáva viacero militantných oddielov, ktoré unikajú a nedodržujú prímerie, narúšajú ho a nielen že sa nedištancujú, ale skôr spolupracujú v súčinnosti s organizáciou „Dzhebhat en-Nusrat“, ktorú Bezpečnostná rada OSN zaradila do zoznamu teroristických skupín.
Od samého začiatku si v Moskve dobre uvedomujú tieto, rovnako ako aj ďalšie ťažkostí uskutočňovania spoločných rusko-amerických dohovorov. V tomto ohľade sme okamžite ponúkli americkým partnerom zriadenie vhodného spoločného mechanizmu, ktorý by predpokladal výmenu informácií a registrovanie prípadov porušovania prímeria s následným potrestaním zodpovedných za toto porušenie.
Naše kontakty s Američanmi v tejto otázke existujú už dlhšiu dobu. Avšak, zatiaľ, nebola dosiahnutá zhoda názorov Ruska a USA ako spolupredsedov ISSG pokiaľ ide o podmienky pre odhaľovanie a zamedzovanie porušovania prímeria. Sme presvedčení, že týmto sa vysiela nesprávny signál smerom k tým predstaviteľom opozície, ktorí sa nepridali k dohode o dočasnom zastavení bojov a nedištancovali sa náležite od známych teroristických zoskupení.
Máme trvalý záujem dosiahnuť postup reagovania na porušovanie prímeria, dohodnutý s USA a ďalšími členmi ISSG, vychádzajúci z rozhodnutí plenárneho zasadnutia Medzinárodnej skupiny pre podporu Sýrie. Súčasne považujeme za nebezpečné a kontraproduktívne nekonečne prieťahy pri vypracovávaní takej spoločnej pozície. Nevylučujeme v tejto súvislosti, že budeme nútení prikročiť k jednostrannému zákroku na potlačenie činnosti tých bojovníkov, ktorí nedodržiavajú prímerie
s úctou
Veľvyslanectvo Ruskej federácie
v Slovenskej republike
„Pacem in terris“ už nemusí byť len minulosťou
Komunistický režim v bývalom Československu napriek tomu, že považoval Cirkev za svojho najväčšieho ideologického protivníka, snažil sa aspoň časť jej predstaviteľov a kléru strhnúť na svoju stranu. Dôvod bol jasný. Mohol operovať s tým, že Cirkev s ním spolupracuje a v druhom rade mohol jej rukami odsúdiť tých, ktorí sa proti režimu búrili.
Tento „modus vivendi“ prerušil rok 1968, kedy sa pôvodné Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva zrútilo, aspoň na čas. Jeho „dcérska“ organizácia po novým názvom Pacem in terris nedala na seba dlho čakať
Vyvrcholením tzv. normalizácie náboženského života v ČSSR malo byť obnovenie prorežimného hnutia katolíckych duchovných, v ktorom chcela komunistická vládna moc opätovne nájsť svojho spojenca v rámci katolíckej cirkvi. S týmto cieľom prijali na ministerstve kultúry v Prahe 15. septembra 1970 skupinu českých a slovenských kňazov. Činnosť následne začal prípravný výbor, na čele ktorého stál košický kapitulný vikár Štefan Onderko. Priestor na realizáciu v ňom našli osoby skompromitované kolaboráciou s komunistickým režimom, ktoré mali do nového združenia priniesť svoje dlhoročné skúsenosti. V auguste 1971 nasledovali krajské ustanovujúce konferencie, na ktorých boli zvolení delegáti na celoslovenskú konferenciu.
Ustanovujúca schôdza sa konala 31. augusta 1971 súčasne v Prahe a Bratislave. V rečníckych príspevkoch potom zazneli okrem iného prejavy vernosti Sovietskemu zväzu a ostatným socialistickým krajinám, ktoré mali byť zárukou mieru a pokojného žitia vo svete.
Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris tak mohlo začať vykonávať svoju činnosť.
O nové združenie nebol v radoch duchovných záujem, ale časom doň začali vstupovať, zväčša po nátlaku a zastrašovaní. Výhrady voči nemu mala od počiatku aj Svätá stolica, pričom napokon došlo z jej strany aj k verejnému odsúdeniu činnosti združenia Aj napriek tomu však Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris spolupracovalo s komunistickou vládnou mocou pri uplatňovaní jej zámerov v rámci katolíckej cirkvi a stalo sa tak neoficiálnym predstaviteľom cirkvi v štáte. (wikipédia)
*************************************
.Normalizačná doba však už bola oveľa tvrdšia ako obľava šesťdesiatych rokov.
Na prelome rokov 1969/1970 študovalo na CMBF v Bratislave do 200 bohoslovcov, z ktorých celá tretina (!) mala podpísanú spoluprácu so štátnou bezpečnosťou.
Situácia sa pritvrdila nástupom Charty 77. Viacerí duchovní, ktorí najprv „podpísali spoluprácu“ začali cúvať, ale niektorí doplatili na to životom. Rozvíjala sa tzv. „podzemná Cirkev“, proti ktorej štátna moc šla hlavne zastrašovaním a policajnými represiami. Združenie Pacem in Terris sa dostávalo do čoraz väčších dilem. Nervozita štátu narastala, ale v osemdesiatych rokov sa režimu nepodarilo, aby kolaborujúca Cirkev jednotne s komunistickou mocou vystúpila proti „extrémistom“ z radov nelegálneho cirkevného – povedzme „podzemného“ pôsobenia – v nejakom transparentnom manifeste.
Dokonca po „sviečkovej manifestácii“ to bol na Slovensku za Pacem in terris iba bratislavský dekan – kanonik ThDr. Štefan Záreczký, ktorý „kádroval“ podzemnú Cirkev v priamom televíznom prenose.
Nedávno sme boli svedkami spoločného Vyhlásenia KBS a ZŽNO (konferencie biskupov Slovenska a Zväzu židovských náboženských obcí), v ktorom akosi „odsúdili“ tých, ktorých ešte neodsúdila resp. nerozpustila svetská moc. Tento fakt je hrozivým precedensom, podľa ktorého Cirkev – pretože to neurobila samostatne a spontánne – sama preukázala svoju nepripravenosť a takmer nesvojprávnosť zastať si svoj vlastný názor na dianie v štáte a nepodľahnúť nátlaku.
Dáme si kydať na hlavu (?), alebo – Už aj sviečkovej manifestácii priraďujú „hnedú farbu“
Minule sme priniesli niekoľko vyhlásení KBS ku Voľbám 2016. Vyhlásenie ako také nie je ničím divným. Divné je, ak je týchto vyhlásení niekoľko za sebou a napokon v „kooperácii“ so ZŽNO, ktorá nie je zvyklosťou. Je zrejmé, že keď už nemožno zastaviť pred bránami Parlamentu stranu Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko, ktorá sa hlási k odkazu Slovenského štátu, zostrí sa rétorika proti katolíkom, ktorých vlastne aj komunistický režim – aby strašil aktivistov – nálepkoval ako klérofašistov. Môžme sa pripraviť na to, že podobné situácia sa budú opakovať? Zrejme áno. Na rade môže byť aj „sviečková manifestácia“ – o ktorej v hanlivom duchu píše Miroslav Tížik už pred tromi rokmi. Prinášame vám v skratke jeho článok s titulkom Sviečková konina“, za ktorý by sa nemusel hanbiť nijaký boľševický funkcionár.
Zostáva otázka – ak by sa na Slovensku etablovala strana, ktorá bude ľavicovo ultra – a hlásila by sa k odkazu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii, ktorá nastolila vyvraždenie miliónov ruských kresťanov – pribehla by delegácia ZŽNO za arcibiskupom s prehlásením proti tomuto „extrémizmu?“ Anton Selecký
„Sviečková konina“
… výročie sviečkovej demonštrácie pred niekoľkými dňami ukázalo, ako sa dá zneužívať boj ľudí za slobodu na presadzovanie totalitárnych a monopolistických záujmov klerikálov.
Oslavy sviečkovej manifestácie z roku 1988 majú už dlhé roky jasne organizovaný scenár, notoricky známe tváre akcie a jasných patrónov, na propagáciu ktorých tieto oslavy slúžia. Vždy so železnou pravidelnosťou to začne už niekoľko dní pred výročím, keď všetky médiá (a aj časť verejných inštitúcií) spustia záplavu obrázkov striekajúcich cisterien a začnú súťažiť, ktoré viac preženie počet účastníkov, ktorí v marci 1988 boli na Hviezdoslavovom námestí. Potom prichádzajú výpovede hrdinov vtedajších dní, ktorí zvyčajne robia kulisu každoročne opakujúcemu prepisovaniu histórie zo strany katolíckych aktivistov.
Prekvapujúce je, že žiadnemu médiu nevadí si nekriticky zapropagovať katolícku cirkev ako hrdinskú bojovníčku proti režimu a vyhlásiť túto akciu za predvoj (alebo až nevyhnutný predpoklad) nežnej revolúcie a dokonca za udalosť, ktorá zjednocuje spoločnosť.
Druhá z tvárí sviečkovej – František Mikloško – by mohol verejne poukázať na to, že na sviečkovej šlo o ľudské práva pre všetkých – liberálov, veriacich, ľavičiarov, politických väzňov. Obaja by mohli pri tejto príležitosti vyjadriť podporu všetkým dnešným bojovníkom za ľudské práva – ženám, liberálom, homosexuálom, chudobným a neveriacim, ktorý sa stali častým terčom osočovania zo strany bigotných katolíckych úderiek. Tak ako neveriaci podporili boj za práva veriacich, mali by aj títo veriaci ukázať, že im šlo naozaj o ľudské práva a nie len o svoje záujmy a záujmy cirkvi.
Propagandisti sa aktívne počas výročia pustili do vytvárania obrazu sviečkovej ako boja proti komunistom. Teraz všetci otvorene priznávajú, že bola organizovaná „zahraničnou centrálou“ (Šťastný a Svetový kongres Slovákov), že šlo o snahu zmeniť ústavných charakter štátu a objavujú sa množstvá hrdinov vtedajších dní, ktorí sa hrdia ako bojovali proti komunistom a za kresťanské Slovensko, teda poprieť sekulárny charakter štátu. Ak bolo toto skutočným cieľom sviečkovej, pravdu majú všetci policajti, sudcovia a vtedajší papaláši, ktorí rozhodli o potlačení hoc aj pokojného protestu. V tomto prípade by bola režimná rétorika pravdivá a nikomu zo zasahujúcich by nebolo možné dávať žiadnu vinu za zásah – predsa len ochraňovali zákonnosť vtedajšieho štátu. Ak však šlo počas sviečkovej o niečo iné, treba pomenovať, že väčšina súčasnej propagandy je len propaganda. Ak bolo cieľom sviečkovej náboženská
Obr. z http://forum.humanisti.sk/viewtopic.php?p=5074
sloboda, ľudské práva, tolerancia a apel na dodržiavanie ústavy, v tom prípade vinu na tom, že neexistuje morálne právo vtedajších predstaviteľov režimu a polície brať na zodpovednosť majú tí, ktorí svojimi politickými, klerikalizačnými a nedemokratizačnými snahami potvrdzujú oprávnenosť vtedajšieho zásahu. Ak teda chceme oslavovať skutočného ducha sviečkovej, jediným spôsobom je odmietať všetky prejavy, ktoré sú s ním v rozpore a poctivo ukázať, kto nás všetkých zavádza. Hnedá farba na bravčovom z neho sviečkovú neurobí.
http://www.jetotak.sk/editorial/svieckova-konina
25. marec 1988 z nášho archívu
https://www.magnificat.sk/spominame-27-vyrocie-svieckovej-manifestacie-v-bratislave/
Britain first: Toto je kresťanská krajina!
