Vianočný pozdrav za mreže
Rozžatá sviečka i strom. Veselý, sviatočný a ešte… Áno, ešte vianočný. Predovšetkým – vianočný strom. Strom, na ktorý hľadeli detské oči, ktorého sa dotýkali detské rúčky, aby ho posvätili a obliekli do dychu nevinnosti.
Stôl. Plný stôl. Nechýba na ňom košík s oblátkami, zákusky, víno. Dolu pod stromčekom, pod kôpkou darčekov sa skrýva Jezuliatko v jasliach. Detské oči, plné neopakovateľného úžasu a dojmov, už spia. Je polnoc. Je ticho. Kdesi, v tisícoch kostolov sveta, spievajú kresťania koledy. Tichú a svätú noc.
Sedím v pohodlnom kresle. Som sýty a unavený. Myseľ hľadá rozptýlenie, môj písací stroj hrdzavie, v televízii bežia hlúposti. Neviem, do čoho by som ešte zahryzol, do ktorej knižky nazrel, upil si vína a či piva. A tak len sedím, lukulskopožívačne si hoviem a ticho, celkom ticho, aby si to nevšimli ani steny okolo mňa – sa hanbím.
Hanbím sa, Ivan. V tomto paneláku, v tomto ľudskom úli, v ktorom sú desiatky bytov. Byty, v ktorých spievajú, v ktorých sa majú radi i nenávidia, v ktorých sa niekedy hovorí a veľa mlčí, v ktorých sa modlia alebo plačú. Dom, v ktorom si teraz Ty, Ivan, je ponorený do tmy sliedivého svetla. Ležíš na primitívnom gavalci a okolo očí máš možno uterák (ak sa to ešte smie) proti ostrej nehasnúcej žiarovke a snívaš v každonočnej more – do ktorej si opäť upadol – do toho jediného azylu. Okolo dvier bez kľučky chodí sem a tam do omrzenia sem a tam bachar, uhýnajúc si z fľašky, ktorú si prepašoval do služby – nervózne búchajúc obuškom na cely, obyvatelia ktorých si dovolili luxus príliš spomínať.
Čas večere – štedrovečernej večere – sa Ti už tiež pominul, Ivan. Pol jabĺčka, Marina-keks, napolitánka, možno niečo na prilepšenie – neviem, ako v Banskej Bystrici, ale v Ruzyňskej väznici bol kapor so šalátom – ako sa pamätám. Tiež sa pamätám, že som tam práve na Vianoce dostal nového, celkom mladého spoluväzňa. Celý Štedrý večer mi vykladal o svojich „kúskoch“, ako ohrozoval nožom batoľa, čím chcel prinútiť jeho otca – svojho komplica – k vyplateniu lupičského podielu. Chodili sme ako obyčajne po cele a vyjedali zásoby. V ten večer som si uterák na oči nedával… myslel som na Ježiša, ktorý mal iba plienku a slamu a potom mu hrozila ruka krvavého Herodesa. Cítil som vtedy Ježiša veľmi blízko, v tej potuchnutej cele, v teplákoch vyšetrovanca. Cez úzke dvojité, zamrežované a celý deň kontrolované okno mlčala Svätá noc, taká ako táto a hviezde, ktorú sme zabadali na oblohe, sme sa tešili ako malí chlapci. A kdesi nablízku, bez toho, žeby som s ním mohol byť – sa modlil môj „spolupáchateľ“ – mladý, tajne vysvätený kňaz.
Teraz si tam Ty, Ivan. Ležíš ako obvinený na gavalci, na „dovolenke“ po práci pre Toho, ktorý sa dnes narodil a ktorý je v tejto krajine oficiálne nežiadúci. Už si zjedol svoju polovičku jablka, Marina-keks a napolitánku – alebo si sa podelil so svojím spoluväzňom, aby si oslávil tieto Vianoce.
A ja – ja sedím v pohodlnom kresle ďalej. Sedím pri rozžatej sviečke, pri plnom vianočnom stole. Sedím v neviditeľných putách tisícoch problémov a starostí, hriechov a omylov, pod dohľadom nepriateľov a v nedôvere „priateľov“, sedím tu v zajatí svojho hnevu, svojho egoizmu, svojej únavy a svojej bezmocnosti. A ku hanbe, Ivan, keď si v túto chvíľu pripomínam Tvoje Vianoce, sa k tejto hanbe pridáva i závisť. Závidím Ti, Ivan Polanský z Novej Dubnice, zatknutý 5. novembra 1987, nekresťansky Ti závidím Tvoju celu. Tvoj gavalec. Tvoj Marina-keks i buchot obuška na Tvoje železné dvere bez kľučky, za ktorými tráviš tento Štedrý večer. Závidím Ti, Ivan – Tvoju slobodu…
Anton Selecký, Vianoce 1987
Správa z dobovej tlače I. – rok 1988:
Prostriedky masovej informácie a propagandy na Západe už niekoľko týždňov venujú značnú pozornosť prípadu Ivana Polanského, ktorý bol v júni tohto roku Krajským súdom v Banskej Bystrici odsúdený za trestný čin podvracania republiky podľa § 98 ods. 1, 2 písm. b Trestného zákona na 4 roky odňatia slobody. Preukázalo sa, že obžalovaný od roku 1984 vo veľkom množstve rozmnožoval nelegálnu tlač a sám aj prostredníctvom iných osôb ju rozširoval… Šíril brožúry, v ktorých varoval pred „neľudským marxizmom“… V samizdatoch, ktoré rozmnožoval a distribuoval, je takýchto výrokov neúrekom. Tendenčne hodnotia miesto tzv. slovenského štátu v našich novodobých dejinách… Či je objektívne vydávať J. Tisa, ktorý patril k najhorlivejším stúpencom a nasledovateľom Hitlerovej politiky…. „za veľkého syna slovenského národa“? Podobným spôsobom sa v samizdatoch manipuluje s osobou Andreja Hlinku, predsedu HSĽS… A. Hlinka je predstavovaný ako významný slovenský politik… Rozhlasové vysielanie Hlasu Ameriky bolo nútené priznať, že okrem náboženskej literatúry rozmnožoval I. Polanský i takúto literatúru, pričom argumentuje tým, že „Andrej Hlinka bol predsa zakladateľom tejto Československej republiky…
Jedným z dokumentov, ktoré tvoria súčasť obžalovacieho spisu, je i materiál, inštruujúci ľudí, ako sa správať pri zadržaní bezpečnostnými orgánmi… V odvolacom konaní obhajoba poukazovala na skutočnosť, že napríklad v otázkach židovského obyvateľstva na Slovensku Polanský rozmnožoval materiály, ktoré‚ „dokazujú“ údajnú benevolenciu vlády tzv. „slovenského štátu“, jej pomoc a porozumenie pre utrpenie židov počas druhej svetovej vojny. Teda opäť v mene „pravdy“ kopa poloprávd, falzifikácií, mystifikácií…
Tí, čo sa chceli na priebehu procesu priživiť, nenechajú si asi príležitosť opäť označiť našu justíciu za nedemokratickú, zastaranú, nerešpektujúcu „ovzdušie“ prestavby…
Nemožno však pripustiť, aby sa pod heslami glasnosti a prestavby skrývali výzvy na podkopanie a deštrukciu nášho socialistického zriadenia….
denník ÚV KSS Pravda, 5. 9. 1988
z článku „Na okraj prípadu Ivana Polanského“ aut. Eva Nová
