Čudné pomery v Nemeckej Cirkvi

339

„Pane! Prosím, nedopusť, aby ruky schizmatičiek žehnali moje deti!“

Mníchov, 3.10.2011 (kath.net Valérie van Nes) 014 664

Iba niekoľko metrov od nás prechádzal papamobil –  tieto sekundy sa mi priam vpálili do duše – bola som úplne oslepená krásou bieleho jemného rúcha, do ktorého bol Svätý Otec zaodiaty. Toto nádherné rúcho zmenilo môjho pastiera na neopísateľne ušľachtilého, citlivého kráľa. Tak a ešte krajšie to muselo zrejme byť pri premenení Ježiša na hore Tábor – také čisté, také biele, také sväté.

Večer pri myšlienke na tento nádherný odev a krásu Svätého Otca vôbec som nemohla zaspať. V tejto noci som si uvedomila, že vernosť pápežovi predstavuje otázku Grétky*, pretože Petrov nástupca je zástupcom Krista na zemi: kto popiera Svätého Otca, popiera samotného Krista, kto ho hanobí, ten hanobí Pána osobne.

Na ďalší deň, v nedeľu, som sa veľmi tešila, že s nami čakali na svätú omšu s pápežom toľkí kňazi a rehoľníci – nespočetné zasvätené osoby sedeli v radoch s prostými veriacimi.

Počas prípravy darov som videla, že zrazu mnohí miništranti a laici odišli dozadu. Čo mali v úmysle? Kam išli? Iste nebudú títo laici rozdávať sväté prijímanie – pri tom veľkom počte prítomných kňazov – veď len u nás sedeli v okruhu 5 metrov traja kňazi. Tu zrazu medzi tými prúdiacimi dozadu sa mi stala nápadnou jedna osoba. Zďaleka som pre strapatý krátky účes, držanie tela a veľké kroky nedokázala hneď spoznať, či je to muž alebo žena. Keď prišla bližšie zarazil ma úškrn tejto ženy a jej zvláštny pohľad. Očividne sa vyžívala v tom, ako majestátne kráča cez chodbu uzavretú pre normálny ľud.

 

Kto bola táto osoba?

Mala na sebe zjavne liturgický odev z hrubého svetlo-šedého ľanu, na ktorý bola asymetricky našitá zelená stuha. Spredu to pôsobilo ako jednostranne odstrihnutá štóla, zo strany to vyzeralo akoby okolo prechádzal falošný kňaz so špinavým odevom. Keď som túto osobu zbadala, zachvátil ma odpor a hnus – ako surovo, hrubo a nečisto to pôsobilo v porovnaní s nádherným rúchom Svätého Otca.

Poznala som síce už bod 153 z inštrukcie Redemptionis Sacramentum: „Okrem toho laikom nie je dovolené preberať úlohy, rúcha diakona alebo kňaza alebo iné podobné rúcha.“
Každý neskúsený cudzinec by pri tomto pohľade musel predpokladať, že pri pápežovej omši pomáhajú samozrejme aj ženy kňazky. Táto žena teda s úplne poburujúcim pokojom páchala zneužívanie liturgie.

Ale napriek tomu som si nedokázala predstaviť, že táto nafúkaná žena alebo tí ďalší laici, ktorí tu veselo prechádzali dozadu, by skutočne mohli byť mimoriadnymi rozdávateľmi  svätého prijímania, teda že sa stanú Svätému Otcovi tak očividne neposlušnými a to ešte celkom oficiálne na pápežovej omši, ktorú prenášajú do celého sveta. … Nedokázala som si jednoducho predstaviť, že títo laici na očiach verejnosti v prítomnosti Svätého Otca sa odvážia k takejto urážke.

Táto urážka však nedala na seba dlho čakať. Zrazu sme boli obkolesení armádou nakrátko ostrihaných žien v nohavicových kostýmoch. V pevne zomknutých radoch stáli tieto mimoriadne rozdávateľky svätého prijímania pred bariérami. Očividne nebolo nijakého úniku – ani pre mnohých kňazov, ktorí stáli okolo nás.

„Pane!“, modlila som sa, „ak to musí byť, že sa odtiaľto nedostanem, tak ja ale pred týmito schizmatičkami do kolien neklesnem. Ako znamenie úcty a bázne pred tebou predtým aj potom pokľaknem. Ale nikdy nekľaknem pri prijímaní od osoby, ktorá sa k Svätému Otcovi tak drzo správa a teba hanebne uráža.!“

Pokúsila som sa o všetko, aby som sa s mojimi malými deťmi dostala von z bloku B3. Ale z tejto „špeciálnej nemeckej cesty“ nebolo úniku – tieto ženy so zvláštne tvrdými rysmi v tvárach stáli pevne pri sebe v zomknutom rade.

„Pane! Prosím, nedopusť, aby tieto ruky schizmatičiek žehnali moje deti!“ V tom okamihu som zbadala mladú rehoľníčku. Prirútila som sa k nej a opýtala sa: „Prosím prosím, chcela by som, aby kňaz požehnal moje deti. Kde je kňaz, ktorý rozdáva sväté prijímanie?“ Mladá rehoľníčka odvetila trocha neisto: „Žiaľ, ani ja to neviem. Už aj iná žena sa pýtala po kňazovi. Musíte si sama nejakého nájsť.“ A priateľsky mi uvoľnila miesto, aby som sa dostala cez uzávery. Prielom bol vysekaný!!! Moja rodina okamžite vybehla von.

Skupina pekných mladých rehoľníčok nám vyšla v ústrety z uličky medzi blokmi. Opýtala som sa: „Môžete mi prosím povedať, kde je kňaz, ktorý rozdáva sväté prijímanie?“ „Áno, takého hľadáme aj my,“ odpovedala, „u nás v bloku sú len mimoriadni rozdávatelia prijímania.“ Poobzerali sme sa všetci okolo seba. Široko ďaleko iba samé ženy v nohavicových kostýmoch.

Tu som pokročila dozadu a zrazila sa s kňazom: „Ak vy nerozdávate sväté prijímanie, viete aspoň, kde je nejaký kňaz?“ Priateľsky ukázal jedným smerom: „Tam, tam je aspoň diakon.“ Tak sme šli tým smerom – stál tam obrovsky dlhý rad.

Jedna rehoľníčka tmavej pleti nám zrazu radostne zakývala: „Kňaz! Kňaz!“ Rýchlo sme ju nasledovali. Zrazu začala bežať – očividne chcel ten kňaz práve zmiznúť. Kňaz: in persona Christi capitis. Bol to povznášajúci zážitok nasledovať mladú rehoľníčku, ktorá sa pôvabne prepletala medzi ľuďmi a skákala medzi prekážkami na zemi ako malé dievčatko. A skutočne, tam, vedľa domčeka toalety, tam stál kňaz, in persona Christi capitis. Okamžite sme sa všetci pred ním vrhli na kolená a vďačne prijali najsvätejšiu Oltárnu sviatosť. Africká sestrička očividne zbadala, aká vyčerpaná bola moja 6-ročná dcérka – najprv kilometrový pochod na letisko (prečo vlastne očividne považovali zodpovední autobusy z ordinariátu za nepotrebné?) –  potom rýchly beh pri hľadaní kňaza.

Rehoľníčka objala moju dcérku ramenom a vyviedla ju z tlačenice. Moja dcéra si dôverčivo oprela hlavu o bok tejto jej vlastne úplne cudzej rehoľníčky. To teda spôsobujú impulzy nemeckej reformnej praxe v svetovej Cirkvi: zľutovanie nad ľuďmi hanebne utláčanými bezohľadnými schizmatikmi.

Pri návrate do nášho bloku som videla mladého miništranta, mocného obra. Pred ním stála žena s tmavočerveným krátkym účesom a leopardím oblekom. Stála na špičkách a vyťahovala sa do výšky, aby tomuto mladému mužovi podala prijímanie do úst. Pôsobilo to odpudzujúco groteskne, ale potom som bola plná obdivu, keď sa pohľad tohto muža skrížil s mojím. V tej chvíli som vedela, že tento obor s tým krásnym čistým pohľadom celkom vedome odmietol prijímanie na ruku.

V našom bloku bolo po našom návrate prijímanie už ukončené. Preto neviem, či sa skutočne udialo, to, čo som si s hrôzou predstavovala: že kňazi v našom bloku budú musieť prijať sväté prijímanie od mimoriadnych rozdávateľov.

Spätný pohľad: Keď si pomyslím na túto pápežovu omšu, cítim odpor, pretože sa mi pred očami stále znova vynárajú všetky tieto schizmatičky, najmä však tá žena v špinavom odeve s našitou odrezanou štólou. Jej triumfujúci pochod, jej výsmešný pohľad, jej výraz  potešenia, že môže Svätého Otca postaviť pred hotovú vec – celkom očividne s poverením miestneho biskupa. …

No ja plná nádeje hľadím na svetovú Cirkev, ktorá symbolizovaná mladou africkou rehoľníčkou, nám stála v tejto skutočne núdzovej situácii po boku. Keď však pomyslím na Svätého Otca a vidím pred sebou jeho nádherné jemné biele rúcho, napĺňa ma hlboká radosť a láska, pretože teraz viem, že žiarivá krása, čistota a svätosť môjho Spasiteľa pri jeho druhom príchode prekoná všetky moje predstavy. –zg-

*„Gretchenfrage“ – (otázka Grétky) označuje priamu k jadru problému prenikajúcu otázku, ktorá má odhaliť pravé úmysly opýtaného. Opýtanému je zväčša nepríjemná, pretože vyžaduje vyznanie, ktorému sa ten doteraz vyhýbal. (Pozn. prekl.)