Prvá časť dvojdielnej televíznej inscenácie o zakladateľoch staroslovienskeho písomníctva vo Veľkomoravskej ríši. Zachytáva neveľké, no vzrušujúce obdobie trojročného pôsobenia (867-870) Konštantína a Metoda na území Veľkej Moravy. Uplatnili tu Konštantínom vytvorenú novú abecedu, preložili do staroslovienčiny základné liturgické diela, založili školy a vyučili mnohých učeníkov. V Byzancii mali presadiť Rastislavovu myšlienku samostatnej, na Franskej ríši nezávislej cirkevnej organizácie. Ich zámer prekazí nečakaný prevrat na byzantskom tróne. Preto sa po krátkom váhaní a Rastislavovom súhlase rozhodnú ísť do Ríma, aby sa na pápežskom dvore Hadriána II. pokúsili realizovať svoje úmysly: obhájiť slovenskú abecedu, dosiahnuť schválenie kníh preložených do staroslovienčiny a presadiť Rastislavovu požiadavku samostatnej panónskoslovienskej arcidiecézy. Tu sme svedkami dramatických zápasov týchto mužov, ktorí nezištne obhajujú záujmy Veľkej Moravy, ale v širšom zábere právo každého národa, každého človeka na slobodnú existenciu a rovnoprávnosť, proti oficiálnym protestom i zákerným intrigám predstaviteľov franského kléru, ktorí sa za každú cenu usilovali ich zámery prekaziť.
Homília arcibiskupa Cyrila Vasiľa v Nitre, sviatok sv. Cyrila a Metoda 2011
P:3, 06. 07. 2011 12:58, DOM
Bratia a sestry, duchovní i svetskí predstavitelia všetkých hodností a úradov, milí priatelia, ktorí nás sledujete v televíznom prenose,
Každý z nás už v živote vypĺňal nejaký dotazník. Jeho súčasťou je uvedenie základných informácií: volám sa …, narodil som sa…, moji rodičia sú…, mojou rodnou rečou je…, toto je môj životný príbeh, …., Odpovede na tieto jednoduché otázky odrážajú a vyjadrujú našu identitu.
To, čo platí pre jednotlivca, je možné aplikovať aj na skupinu osôb, a teda aj na cirkevné, a istým spôsobom aj na národné spoločenstvo. Každé takéto spoločenstvo sa vytvára prostredníctvom súhrnu istých identifikačných prvkov, či už ide o symboly, udalosti, motívy, a najmä o historické postavy. V našich národných a spoločenských dejinách nemáme veľa takých tém, či postáv, ktoré by nás naozaj zjednocovali. Úspechy našich hokejistov, alebo futbalistov sú žiaľ nie príliš spoľahlivou témou a povestná slovenská nežičlivosť nás vedie k nadšenému búraniu akýchkoľvek národných mýtov a piedestálov, na ktoré by sa – viac, či menej zaslúžene – pokúšal postaviť ktokoľvek z našich rodákov.
Aj nedávne 20. storočia je plné kontroverzných figúr, ktoré sa síce v svojom čase nechávali nazývať, tatíčkami, otcami, vodcami, budovateľmi a zakladateľmi, ale v skutočnosti viac rozdeľovali a aj naďalej rozdeľujú našu spoločnosť v pohľade na dejiny. Nie je teda jednoduché nájsť nekonfliktné dejinné postavy, o to viac, že skutočná veľkosť osobností sa ukazuje v ich schopnosti prekračovať hranice politickej, konfesionálnej, denominačnej, i etnickej ohraničenosti, v schopnosti obstáť v skúške dejín.
Takýmito osobnosťami sú však svätí Cyril a Metod.
Sú prijateľní a prijímaní širokým spektrom našej spoločnosti, teda nielen veriacim, katolíkmi a Slovákmi. Pri nich totiž aj ten obyvateľ Slovenska, ktorý o sebe povie „ …Nie som veriaci, … nie som katolík …., nie som Slovák…“ môže súčasne povedať: „a predsa sú mi tieto historické postavy svojim spôsobom blízke, ich osudy i ich ideály mi niečo hovoria“.
Povedali sme, že potrebujeme spájajúce, nie-konfliktné osoby a že nie je ľahké ich nájsť. Je to pravda. Žiaľ, aj v prípade, keď takéto postavy máme, tak tu existuje riziko, že si vyberieme len časť ich posolstva. Táto fragmentácia a selektívnosť je istým spôsobom prirodzená, ale súčasne môže byť aj nebezpečná a to predovšetkým vtedy, ak by sme si z odkazu jednotlivých postáv vytrhávali z kontextu len isté okrajové, sekundárne prejavy a ignorovali by sme, ba dokonca potláčali hlavné, nosné prvky.
V nedávnej minulosti sa to dialo dosť často a úmyselne a ani dnes nie sme imúnni pred týmto pokušením. Tak boli Svätí Cyril a Metod, podľa potreby, raz označovaní za symboly slovanskej družby či československej vzájomnosti, za literátov, za predstaviteľov byzantskej diplomacie, za tvorcov národného jazyka atď.
Účelové využívanie postáv sv. Cyrila a Metoda sa však nedá dlho maskovať a v konečnom dôsledku je kontraproduktívne. Presvedčil sa o tom na pamätnej velehradskej púti v roku 1985 vtedajší minister kultúry, ktorého státisícový dav vypískal. Keď minister začal hovoriť o tom, že …Cyril a Metod … urobili to, či ono, dav ho skandujúc neustále opravoval „… Svätí …. svätí…Cyril a Metod“, a keď minister pokračoval: „priniesli nám kultúru“, pútnici zasa jednohlasne skandovali: „priniesli nám vieru … vieru…“ Áno, kultúra, politika, diplomacia, písomníctvo, jazyk … to všetko tu bolo, to všetko bolo pri misii sv. Cyrila a Metoda potrebné a dôležité, ale nie prvoradé a nie podstatné. Prvoradé a podstatné bolo ohlasovanie viery a to spôsobom novým, príťažlivým, horlivým a vytrvalým. Preto ich postavy najviac vystihujú termíny, ktoré vtedy zaznievali svorne z úst pútnikov: svätosť a viera – keďže práve tieto vlastnosti najlepšie charakterizujú našich slovanských apoštolov.
Iste, niekto by mohol namietať, že svätosť, viera a služba Bohu sú príliš vznešené ideály že nie sú pre každého, že nie sú zdieľateľné všetkými. Bez týchto ideálov, by sme ale nemohli celistvo pochopiť skutočný prínos sv. Cyrila a Metoda pre naše duchovné, kultúrne a národné dejiny, nemohli by sme sa hlásiť k ich dedičstvu.
Právo
Predstavme si napríklad, že by sme chceli hodnotiť len taký „laický“ aspekt misie sv. Cyrila a Metoda, akým môže byť túžba slovanských kniežat po usporiadaní zákonodarstva. Avšak – vo vízii sv. Cyrila a Metoda – ani zákonodarstvo nemožno odtrhnúť od duchovného rozmeru. Už v Žití Konštantína čítame, ako Rastislav, knieža moravské, žiadal v Byzancii učiteľa, ktorý by dal jeho národu „dobrý zákon“.
Ako interpretovali tento „dobrý zákon“ svätí Cyrila a Metod? Dosvedčuje nám to najznámejšia civilná právna pamiatka veľkomoravskej doby, tzv. Súdny zákonník pre ľud – Zakon sudnyj ljudem: Jeho prvá veta znie: „Pred každým právom, sluší sa o Božom práve hovoriť“.
Náš súčasný právny systém vychádza zo základného zákona Slovenskej republiky, ktorým je Ústava. V jej preambule, okrem iného čítame: „My, národ slovenský v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva… uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave“.
Je to pekná formulácia, ale sme si naozaj istí, že naše zákony, teoreticky vyplývajúce z tohto základného zákona zodpovedajú tomuto cyrilo-metodskému duchovnému dedičstvu? Tento duch totiž vyžaduje, aby žiaden zákon neprotirečil morálnej norme vychádzajúcej z „Božieho práva“!
Podľa prvého článku ústavy „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Ako teda chceme aplikovať cyrilo-metodské duchovné dedičstvo? Len na úrovni vzletných fráz?
Nuž dobre, pripusťme, že je v poriadku, že „štát“ ako inštitúcia, sa bude vyhýbať viazaniu sa na akúkoľvek ideológiu a náboženstvo -… ale čo má robiť, ako sa má správať jednotlivec, občan, člen spoločenstva, ktoré vytvára štát?
Človek predsa nie je zviera, nekoná len inštinktívne, ale aj podľa nejakej idey, a teda vlastne transformuje do svojho života myšlienky a rozhodnutia založené na istých hodnotách, kritériách a morálnych normách. Iste, väčšina ľudí sa opiera o zdedené, tzv. tradičné hodnoty, pretože verí že súradnicový systém morálnych hodnôt je nemenný a že si ho nemôžeme svojvoľne posúvať, ale žiaľ, mnoho ľudí si vytvára morálne normy aj podľa vlastnej potreby, ba niekto si, práve naopak, kladie za plán všetky tieto tradičné hodnoty vo vlastnom živote a podľa možnosti aj v živote iných zbúrať a zmeniť, niekto sa zasa dôsledne prakticky “neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“ a žije teda naozaj „neviazane“.
Ani problém spravodlivých zákonov a ich nestranného aplikovania nie je nový. Metodovo Napomenutie k vladárom, nazývané neraz aj Napomenutie sudcom, je len príkladom toho, ako musel aj náš prvý arcibiskup pripomínať vtedajším vladárom a sudcom, aby, v prvom rade, sami dodržiavali zákony a išli tak príkladom pre iných, aby „nekrivdili nikomu zo slabších, ani aby pohanský nejaký obyčaj nekonali“, aby ochraňovali manželský zväzok v jeho neporušiteľnosti.
Ide tu teda o výzvu na uplatňovanie Bohom zvereného práva na život, na slobodu, na dobré meno, práva rodičov na ochranu ich výsostného postavenia pri výchove dieťaťa, práva manželov na spoločenskú podporu a ochranu ich zväzku bez vytvárania terminologických i právnych konfúzií. Aj dnes zaznieva Metodova výzva – a to zvlášť pre tých, ktorí sú pokrstení: „Povinný je každý pokrstený samého seba čistého chrániť ako chrám Bohu svätý. A so svojou ženou uspokojiť sa, nič iné ďalšie nezmýšľať, ani na spôsob hoväda za nezmyselnými vášňami chodiť.“
Alebo by stálo za to, najmä dnes, keď sa v širokých vrstvách našej spoločnosti stretávame so stratou dôvery v súdy a v súdne procesy, spomenúť si na druhý článok prvého cyrilo-metodského civilného zákonníka, ktorý ustanovoval: „Neslobodno ani raz prijímať svedkov, ktorí boli kedy usvedčení, že luhajú, prestupujú zákon Boží, alebo hovädský život vedú“. (ZSL 2)
Ak v duchu cyrilo-metodského dedičstva sa takéto kritérium uplatňuje na svedkov, o čo viac by sa malo uplatňovať na verejných predstaviteľov, najmä na tých, ktorých si slobodne volíme a ktorých môžeme slobodne poslať aj preč zo scény verejného života, najmä ak boli – a to niekedy dokonca nielen raz ale aj viac razy – verejne usvedčení, že luhajú.
V tejto chvíli už ale vidím ako niekto zdvíha varovne prst i hlas:
Pozor, čo to má byť, opäť sa nejaký cirkevný predstaviteľ ide miešať do politiky?!
Ale nie, len kľud, toto nie je politika – teda aspoň nie tak ako ju chápeme v jej straníckom a inštitucionálnom rozmere. Je to len napĺňanie toho poslania, ktorého sa Cirkev ani jej predstavitelia nemôžu zrieknuť, bez toho aby sa nespreneverili svojmu poslaniu. Aj dnes, tak ako tomu bolo v predchádzajúcich epochách, jej hlas zaznieva k reprezentantom, vládcom a zákonodarcom civilných spoločenstiev.
Spomedzi viacerých príkladov tohto hlasu môžeme citovať príhovor blahoslaveného Jána Pavla II. na Zhromaždení reprezentantov parlamentov z celého sveta, ktorí sa 4. novembra 2000 zišli vo Vatikáne, v Aule Pavla VI. Reprezentantom zákonodarných zborov stoviek národov Ján Pavol II. vo svetle Evanjelia a v mene najvyššej pravdy o človeku, ktorú je možné spoznať cez Ježiša Krista, pripomenul ich morálnu povinnosť:
„Osobitne sa chcem obrátiť k tým z vás, ktorí máte mimoriadne dôležitú úlohu formovať a schvaľovať zákony: je to úloha, ktorá približuje človeka k Bohu, najvyššiemu Zákonodarcovi, z jeho večného Zákona totiž v konečnom dôsledku čerpá každý zákon svoju platnosť a zaväzujúcu silu. Toto sa má na mysli keď vyhlasujeme, že žiaden pozitívny zákon nemôže protirečiť prirodzenému zákonu, pretože tento nie je ničím iným ako indikátorom primárnych a podstatných noriem upravujúcich morálny život, noriem vyjadrujúcich charakter, najhlbšie potreby a najvyššie hodnoty ľudskej osoby. … To znamená, že zákony – nech by sa jednalo o ktorúkoľvek oblasť v ktorej zákonodarca zasahuje alebo do ktorej musí vstúpiť – musia vždy rešpektovať a podporovať ľudskú osobu v celej škále jej duchovných, materiálnych, osobných, rodinných a sociálnych potrieb. … Kresťanská múdrosť, ktorá je charakteristickou čnosťou kresťanského politika, mu ukáže spôsob ako sa správať, aby sa na jednej strane nespreneveril hlasu svojho správne formovaného svedomia a na druhej strane aby splnil svoju úlohu zákonodarcu.“
Pápež sa týmito slovami obrátil na kresťanských politikov v ich dvojakom rozmere: ako na politikov – zákonodarcov a ako na kresťanov. Jeho výzva k rešpektovaniu ľudskej osoby prekonáva zdanlivý konflikt, či protirečenie, medzi touto ich dvojakou príslušnosťou, medzi dvoma pozíciami, ktoré bývajú niekedy prezentované ako nezlučiteľné; táto výzva presahuje konfesionálny a čisto náboženský rozmer a dotýka sa najhlbších záhybov bytia jednotlivca i spoločnosti.
Katolícka cirkev je presvedčená, že keď sa moderné štáty v rámci svojej zdravo chápanej autonómie, prostredníctvom vnútorných zákonov a prostredníctvom medzinárodných dohôd a konkordátov snažia zabezpečiť pre svojich občanov, popri iných prirodzených a občianskych právach, aj slobodu svedomia a náboženstva, prispievajú tak k uskutočňovaniu tých všeobecne prijímaných noriem, ktoré zabezpečujú usporiadanú slobodu a úctu voči ľudskej dôstojnosti každého človeka. Pri tomto ich zákonodarnom úsilí nachádzajú v Katolíckej cirkvi spoľahlivého partnera a spolupracovníka v duchu zásady – pacta clara, boni amici.
Vzťah k vede a kultúre
Obaja solúnski bratia – budúci Apoštoli Slovanov – boli osobnosťami, v ktorých dýchala klasická byzantská kresťanská kultúra. Predovšetkým sv. Cyril, nazývaný aj „Filozof“, bol jedným z popredných predstaviteľov kultúry svojej doby. Skutočnú vedu a ozajstnú múdrosť pre neho predstavovala filozofia, ktorú definoval ako: „poznávanie božských a ľudských vecí, nakoľko sa môže človek priblížiť Bohu, (keďže filozofia) učí človeka, že svojimi skutkami sa má stať obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril“ (ŽK IV).
Ak dnes laický svet hovorí o neprekonateľnej priepasti medzi vierou a náboženstvom na jednej strane a rozumom, či vedou, na druhej strane, teda o akoby neprekonateľnom konflikte medzi fides et ratio, Sv. Cyril práve naopak videl vo vede, predovšetkým v takom poznávaní, ktoré privádza dušu k múdrosti, uskutočňovanie Božieho plánu o človeku.
Solúnski bratia boli dedičmi antickej gréckej kultúry, ktorej pokračovateľkou bola stredoveká Byzancia. Ani ten najzaťatejší zástanca radikálneho laicizmu nemôže poprieť význam tohto antického dedičstva pre celú európsku, ba svetovú kultúru. Preto je paradoxné, že sa dnes neraz chce popierať dôležitosť prostriedku, skrze ktorý sa nám dochovala táto kultúra, ktorá tak bola vložená do kolísky rodiacej sa modernej Európy, ako ju poznáme dnes. Bolo to totiž práve kresťanstvo, ktoré prenieslo najpozitívnejšie prvky duchovného dedičstva antiky do moderného európskeho sveta a z grécko-rímskeho stredomorského prostredia ho transplantovalo do celého geopolitického priestoru, ktorý dnes nazývame Európou. Západoeurópsky svet, ktorý vznikol fúziou početných barbarských kmeňov, si vybral latinský jazyk aby tak mohol čerpať z antickej múdrosti prefiltrovanej cez kláštorné skriptóriá a kapitulárne školy. V tomto kontexte sa idea Cyrila a Metoda vytvoriť nové písmo pre Slovanov a preložiť do ich reči Sväté Písmo a liturgické formuláre mohla javiť ako prevrat dovtedajšieho osvedčeného poriadku, ako nebezpečný vynález s nepredvídateľnými dôsledkami.
Obrana slovanského písma, jazyka a liturgie – v Konštantinopole, Benátkach i Ríme – sa tak stála akýmsi manifestom, magnou chartou práva každého národa a každého jazyka chváliť Boha. Ako hovorí encyklika Slavoum Apostoli (n.21),
„…preklad posvätných kníh, ktorý urobili Cyril, Metod a ich žiaci, dodal kultúrnu schopnosť a dôstojnosť jazyku staroslovienskej liturgie; ten potom bol za dlhé stáročia nielen jazykom cirkevným, ale aj úradným a literárnym, ba dokonca hovorovým jazykom vzdelanejších tried vo väčšine slovanských národov, zvlášť u Slovanov východného obradu”.
Dialóg s islamom
Svätí Cyril a Metod však nie sú zaujímaví len pre ich prínos pre evanjelizáciu Slovanov. Ešte pred príchodom k našim predkom sa stali protagonistami aj kultúrno-politického stretu s islamským, svetom. Ich skúsenosť je zaujímavá už aj preto, lebo problém kultúrnej, politickej a duchovnej schopnosti (alebo, žiaľ, skôr neschopnosti), odpovedať adekvátnym spôsobom na expanziu islamu, na jeho demografické, politické a kultúrne výzvy je jednou z naliehavých otázok, ktoré stoja pred dnešnou Európou. Možno na Slovensku si tento fenomén ešte dostatočne neuvedomujeme, ale je len otázkou čase, kedy s ním budeme aj my nástojčivo konfrontovaní.
Byzantská ríša, občanmi ktorej boli sv. Cyril a Metod, po stáročia čelila podobným problémom – nakoniec v tomto súperení podľahla a bola vymazaná z mapy sveta. Životopisný spis Žitie Konštantína nám dosvedčuje, že Sv. Cyril, počas svojej misie k Arabom nevstúpil na pôdu politickej polemiky, ale prenášal diskusiu do oblasti morálky a teológie, dokazujúc morálnu, duchovnú a doktrinálnu prevahu Kristovho zákona. Dnešný tzv. Západný svet sa pokúša demokratizovať viaceré tradične islamské krajiny, exportom demokracie na krídlach stíhačiek a za zvuku bômb, dokazujúc však takto iba svoju vojenskú prevahu, ale už sa neodváži ponúknuť, ako prameň obrody pre všetky národy a kultúry kresťanský pohľad na človeka a jeho dôstojnosť.
Sv. Cyril pri svoje misii medzi Arabmi takúto obavu nemal a z jeho slov, zaznamenaných životopiscom môžeme cítiť ideu univerzalizmu a búrania bariér v mene nášho spolupatričnosti do rodiny Božích detí, ktorí skrze Krista, v Duchu Svätom vzdávajú skutočný kult Bohu-Otcovi. Tento univerzalizmus vychádza z Kristovho posolstva a preto prekonáva rozličnosť jazykov, rás, národov a politických zoskupení.
Ekumenický rozmer
Osobitnú pozornosť by si zasluhoval ekumenický rozmer diela sv. Cyrila a Metoda. Títo synovia konštantínopolskej cirkvi, boli vo svojom živote, vo svojej misii aj vo svojom oslávení spojení s rímskou cirkvou a pritom sú považovaní za vzor života a apoštolátu aj v pravoslávnych cirkvách. Ako šíritelia Božieho slova, ako jeho prekladatelia do ľudových jazykov sú cenení aj v cirkevných spoločenstvách, ktoré sa zrodili z Reformy, pretože svojim dielom anticipovali jej charakteristické pozitívne znaky. V najhlbšom zmysle slova sú teda svätcami, v ktorých sa prejavuje katolicita Cirkvi. Tento katolícky rozmer Cirkvi sa prejavuje v aktívnej spoluzodpovednosti a veľkodušnej spolupráci všetkých v prospech všeobecného dobra. (Cf. Slavorum Apostoli 19).
Otvorenosť voči iným národom
Misia sv. Cyrila Metoda sa odohrával v búrlivom období druhej polovice 9. storočia. Historické obdobie v ktorom žili sv. Cyril a Metod je charakterizované prienikom nových národov na európsku politickú a spoločenskú scénu.
– Veľké ríše – východorímska s centrom v Konštantínopole a Západná, franská ríša Karola Veľkého, s obavami pozorovali na svojich hraniciach rast nových, mladých politických celkov túžiacich presadiť sa na širšej politickej scéne. Prvá reakcia veľmocí bola poznačená nedôverou, strachom a neskôr túžbou po ovládnutí. Vojenské ovládnutie však vôbec nebolo jednoduché. Preto sa Západ utiekal k politike kultúrneho ovládnutia, ktoré je najlepším prostriedkom na „pacifikáciu“ a spoločensko-politickú okupáciu.
– Mladé národy však chápali nevyhnutnosť konfrontácie s predchádzajúcimi politickými jednotkami, a preto hľadali také spôsoby spolužitia, ktoré by im dovolili zachovať si vlastnú kultúrnu a politickú autonómiu.
V tomto kontexte pracujú sv. Cyril a Metod, s evanjeliovou priezračnosťou, unikajúc z politických zápletok a straníckych rozbrojov. Nikdy sa nemienili stať politickou hračkou mocných tohto sveta. Ich spôsob evanjelizácie, nazývame dnes inkulturáciou. V duchovnom zmysle, je to vlastne zaštepenie nového ušľachtilého výhonku do divokého stromu – výsledkom sú plody, ktoré spájajú najlepšie charakteristiky oboch. Vo vízii sv. Cyrila a Metoda mali slovanské národy plné právo zaradiť sa medzi vtedajšie kultúrne národy Európy, ba mali to urobiť tak, aby si zachovali vlastnú tvár a charakter.
Pred viac ako 1150 rokmi mal knieža Rastislav veľkú národnú politickú a duchovnú víziu: držať sa kresťanského zákona, vychovávať a vzdelávať svoj ľud, zabezpečiť mu takú samostatnosť, ktorá by bola vzorom aj pre iné národy.
Dnes stojí pred našou spoločnosťou otvorená otázky: Aké kritériá a hodnoty budeme uplatňovať pri našom zaraďovaní sa do stále viac globalizujúceho sa sveta? Aké bude miesto našej vlasti na medzinárodnom fóre? Zachováme si vlastnú tvár a charakter, alebo sa necháme zmiesť zo scény pod tlakom ekonomických výhod či hrozieb, ktoré k nám prichádzajú z nadnárodných fór a vyžadujú aby sme si nechali postupne, krok za krokom odkrajovať z našej politickej kultúrnej a duchovnej samostatnosti?
Podobná otázka sa otvára osobitným spôsobom aj pred cirkvou, jej hierarchiou a inštitúciami. Akým spôsobom uskutočňujeme novú evanjelizáciu, akú víziu máme pre rozvoj inkulturácie Kristovho evanjelia v meniacom sa svete?
Rastislavov projekt v našich dejinách stroskotal. Rozbil sa na ľudskej zlobe a závisti. Rastislava zradil jeho vlastný synovec, Svätopluk. Najprv ho zapredal Frankom, potom zradil aj tých a dal sa na cestu vojenskej expanzie. Svätoplukom uprednostňovaný biskup Viching, prvý nitriansky biskup, najprv sv. Metodovi kládol všemožné prekážky a po jeho smrti vyhnal jeho žiakov preč z ríše. Expanzia, vierolomnosť, závisť a hrubosť načas zvíťazili ale v skutočnosti priviedli k pádu aj svojich strojcov. Na štátnické a duchovné ideály Rastislava sme skoro zabudli a postavili sme si na piedestál – obrazne i doslovne – vierolomného, ľahtikárskeho a expanzívneho Svätopluka, ktorého vnímame ako národného hrdinu a kráľa starých Slovákov. O jeho priateľovi Vichingovi radšej veľa nehovoríme, aby sme si nemuseli rozpačito vysvetľovať, čo sme na Slovensku urobili s byzantskou časťou cyrilo-metodského dedičstva.
A predsa, napriek tomu všetkému, však vklad sv. Cyrila a Metoda do našich dejín bol tak silný, že prekonal a prekonáva všetky tieto nepriazne ľudí, osudu i histórie a je tu prítomný dodnes. Ba nielen u nás a pre nás. Svätí Cyril a Metod sú dnes uznávaní dokonca ako spolupatróni Európy.
Popri mnohých identifikačných prvkoch, ktoré vypĺňame pravidelne v dotazníkoch, sa väčšina obyvateľov Slovenska ešte aj dnes definuje týmito základnými identifikačnými údajmi: Som veriaci, som katolík, som Slovák… a táto zdanlivo samozrejmá informácia je v skutočnosti prekvapujúca. Nezainteresovaný pozorovateľ by si mohol položiť otázku:
Ako je to možné, že po desaťročiach liberalizmu, po desaťročiach oficiálne propagovaného ateizmu, po ďalších desaťročiach lákavého materializmu sa napriek všetkému ešte stále väčšina ľudí na Slovensku považuje za veriacich?
Ako je to možné, že napriek rozdeleniam Cirkvi, ktoré v priebehu stáročí narušili jej jednotu na Východe i na Západe, napriek tomu, že aj v dejinách Slovenska boli obdobia, keď sa veľká časť jeho obyvateľov ocitla mimo viditeľného spoločenstva Katolíckej cirkvi – či už ako výsledok vlastnej voľby, či vnútornej krízy Katolíckej cirkvi, alebo ako výsledok zásahov štátnej moci – aj napriek všetkým týmto komplikovaným súvislostiam, sa ešte aj dnes väčšina obyvateľov Slovenska považuje za katolíkov? A to aj napriek tomu, že nie vždy žije podľa všetkých predpisov a prikázaní svojej viery.
Ako je to možné, že hoci sme počas stáročí, ba viac ako tisícročie, nemali vlastný štát v ktorom by bolo bývalo možné rozvíjať pocit národnej identity, napriek tomu, že celé desaťročia sme boli vystavení cielenému odnárodňovaniu, či silenej internacionalizácii, napriek tomu dnes existujeme ako národné spoločenstve, s vlastným jazykom, a národným, a dnes dokonca už aj štátnym povedomím?
Odpovede na tieto otázky môžeme hľadať v rôznych rovinách – v oblasti politickej, a geopolitickej, v oblasti etnografickej a v neposlednej miere v rovine duchovnej. Napriek nesmiernej zložitosti tejto otázky si dovolím predpokladať, že akýmsi zjednodušeným sumárom by bola odpoveď:
Je to preto, lebo na začiatku našich náboženských, kultúrnych a národných dejín stáli osoby ako sv. Cyril a Metod, ktorí do duchovného genetického kódu tohto spoločenstva vložili vieru v Troj-jediného Boha, naviazali ho na Petrov Stolec, ako viditeľný znak jednoty Kristovej Cirkvi, a keďže vytrvalo ohlasovali právo každého národa chváliť Pána vo svojom vlastnom jazyku, dali nášmu spoločenstvu aj identifikačný prvok vedúci ho k idei národnej svojbytnosti a k túžbe po nej, k túžbe po duchovnej, kultúrnej i politickej slobode a nezávislosti.
Pred časom som mal možnosť zúčastniť sa v jednom talianskom chráme odhalenia nových vitráží zobrazujúcich sv. Cyrila a Metoda. Ozrejmil som si pritom niekoľko skutočností. Čo je to vlastne vitráž? Prvá spontánna a jednoduchá odpoveď by bola: je to obdivuhodné umelecké a technické dielo, ktoré dovoľuje svetlu slnka preniknúť do vnútra budovy. Prenikajúce svetlo oživuje farby, osvetľuje vnútorný priestor, dáva mu život, mení ho.
Kristus o sebe hovorí: Ja som svetlo sveta, a byzantská veľkopôstna liturgia nám zasa pripomína, že: Svetlo Pánovo osvecuje celý svet.
Kristus osvecuje svoju Cirkev. Na vitrážach figúry svätcov dovoľujú svetlu prenikať dovnútra, zaplavujú chrám svetlom. Svetlo oživuje postavy svätých a farebné figúry svätcov nám dovoľujú aby sme „videli svetlo“. Naše oči nie sú schopné pozerať sa priamo do slnka, ale keď sa pozeráme na vitráž, vidíme postavy a vnímame svetlo, bez toho, aby sme mohli oddeliť jedno od druhého.
Podobne môžeme chápať životy svätých v dejinách Cirkvi a národov. Prostredníctvom ich životov, cez ich príklad, vnímame svetlo Kristovo. Je to Kristus, ktorý osvecuje svoju Cirkev svojim svetlom, ale koná tak skrze životy svätých, ktorí sú svedkami a nositeľmi svetla.
Svetlo však preniká cez vitráže v oboch smeroch. Cez ne osvecuje slnko vnútro chrámu, cirkvi. V noci, keď je svet ponorený do tmy zasa, zvnútra osvetleného chrámu cez vitráže, cez figúry svätcov, preniká svetlo navonok. Aj tí, ktorí stoja mimo osvetleného chrámu, ktorí sú takpovediac vo „vonkajšej tme“, môžu cez tieto žiariace postavy zachytiť niečo zo svetla vyžarujúceho z Božieho domu.
Toto si uvedomujem aj pri dnešnej oslave svätého Cyrila a Metoda. V Pochvale Cyrilovi Filozofovi, ktorú zložil jeho učeník sv. Klement, čítame:
„Hľa, zasvitla nám, milovníci Krista, svetložiarna pamäť preblaženého otca nášho Cyrila, nového apoštola a učiteľa všetkých krajín, ktorý pobožnosťou a krásou zasvietil na zemi ako slnce, osvecujúc celý svet lúčmi trojosobného božstva. … Žehnám tvoju presvetlú tvár, ožiarenú Svätým Duchom, ktorou zasvitlo mojej tvári svetlo Božieho poznania a vykorenila sa lesť mnohobožstva. Žehnám tvoje zlatožiarne oči, ktorými bola odňatá naša nerozumná slepota a zasvitlo svetlo poznania Božieho.“
Svätí Cyril a Metod ďakujeme vám za to, že ste nám sprostredkovali svetlo!
Dedičstvo Otcov zachovaj nám Pane!
