Študent bohoslovia František Forgáč (neskorší ostrihomský arcibiskup) sa v roku 1585 vrátil zo štúdií do Trnavy. V Ríme dal na drevo odmaľovať starobylý obraz (ikonu), uctievaný po stáročia v kláštore sv. Alexeja a Bonifáca, ktorý podľa tradície namaľoval evanjelista sv. Lukáš.
Začiatkom roku 1663 pripravovali Turci pod vedením pašu Ahmeda Koproluzada rozhodujúci úder cisárskej armáde s cieľom dobyť a pokoriť kresťanskú Európu. Dňa 6. júla 1663 bola takmer miliónová armáda moslimov s vozmi na našom území.
Turci drancovali v bezprostrednej blízkosti Trnavy, ale Trnavu obišli. Ako to bolo možné? Stalo sa tak na príhovor Nebeskej Matky. V roku 1663 sa na milostivom obraze Panny Márie vo farskom kostole v Trnave objavil krvavý pot.
Dňa 5. júla 1708 pred šiestou hodinou rannou, keď sa kňazi za prítomnosti veriacich domodlievali žalmy, začal obraz slziť. Mnohí, ktorí toto slzenie videli, ho aj miestoprísažne potvrdili. Slzenie sa niekoľkokrát zopakovalo (napr. 10. a 11. augusta; 11. augusta bol kostol preplnený veriacimi). Kanonik, pomocný vikár ostrihomského arcibiskupa, neskôr vypovedal: „Celkom jasne som spozoroval a videl – pod viečkom pravého oka vytryskla kvapka potu, ktorú som zo zbožnej horlivosti a na zvrátenie každej pochybnosti úctive zachytil svojím vlastným prstom, a tak sa dotykom presvedčil, že to je tekutina potu.“
Kardinál Kristián August zostavil 14-člennú komisiu, ktorá prípad skúmala. Zápisnica – podpísal ju prepošt Juraj Mártonffy, notár František Keller a je potvrdená arcibiskupskou pečaťou – je uložená v archíve v Trnave a potvrdzuje pravdivosť udalostí. Na základe vyšetrenia arcibiskup potvrdil rozhodnutie konzistória.
Dňa 19. júla 1710 vypukol v Trnave mor. Magistrát mesta zapísal zo svojho zasadnutia 20. novembra 1710 vážne rozhodnutia: „Chcejúc v takejto pohrome prosiť a dosiahnuť milosrdenstvo Najvyššieho, obrátili sme sa k Jeho najslávnejšej Rodičke, aby Ona, ktorá nám predtým opäť na svojom obraze, tu v Trnave, vo farskom kostole, potom a slzami túto pohromu zázračne naznačila, ráčila k nám obrátiť aj svoju potešujúcu tvár, vyprosiť od Pána neba a zeme odvrátenie zmierneného moru v tomto meste Trnave…“
Mor vtedy vchádzal do príbytkov bohatých aj chudobných. Neboli zriedkavé prípady, keď vyhynuli celé domy.
Na druhý deň po prosebnej sv. omši sa pohla procesia, na ktorej sa zúčastnilo celé mesto. Procesia išla z farského chrámu ulicami na Trojičné námestie. V sprievode kráčali s modlitbou na perách mestskí páni, duchovenstvo i obyvatelia bez rozdielu vyznania. Milostivý obraz niesli na nosidlách a prosili o milosrdenstvo. Rozozvučali sa všetky zvony trnavských kostolov. A Matka Božia? Pomohla – zázračne. Po návrate do chrámu bolo slávnostné Tedeum („Teba, Boha, chválime…“). A mor prestal 21. novembra 1710, na sviatok Obetovania Panny Márie. Od toho dňa sa nevyskytol ani jeden prípad úmrtia na mor!
Uctievanie Trnavskej Panny Márie neutícha ani dnes. V časoch komunistického režimu boli najmä celonočné adorácie tŕňom v oku jeho predstaviteľov. Snažili sa ich zakázať, lebo na adoráciách sa stretávali predovšetkým mladí ľudia.
